Boh je s nami, všetko bude dobré

Koľko ľudí dnes stretneme? Pri ceste na ďaleký východ mi táto otázka napadla ako prvá. Autom to trvá dlhé hodiny, zdajú sa ako večnosť. Obloha je zatiahnutá, a tak si nevychutnávame ani pohľad na majestátne Tatry, zahalené rúškom hmly.

Civilizované oblasti obklopené diaľnicou zrazu striedajú obce, v ktorých sa nachádza rad domov a potom... nič. Hlavou mi prechádza myšlienka, či sme už náhodou ukrajinské hranice neprekročili.

Cestou sa zamračené počasie postupne mení, spoza oblakov vykúka zubaté slnko. Symbolicky ukazuje ľuďom utekajúcim pred vojnou, že aj po búrke svitne na lepšie časy.

PRVÉ ZASTAVENIE

Deň trávim s tímom Rádia Lumen vo Veľkých Slemenciach. Popri ceste stretávame policajtov a príslušníkov armády, ktorí sú jedinou pripomienkou toho, že vstupujeme na okraj vojnovej zóny plnej utečencov.

Po preukázaní sa nás nasmerujú k malej budove vo dvore, ktorá má byť obecným úradom. Dnes však viac pripomína sklad kuriérskych spoločností pred vianočnými sviatkami.

V budove je asi 50 dobrovoľníkov, ktorí sa prehrabávajú obrovským množstvom krabíc so zásobami od rôznych spoločností, firiem, ale aj bežných ľudí. Deky, trvanlivé potraviny, nápoje, veci dennej spotreby.

To je len zlomok toho, čo v čase vojny potrebujú ľudia prichádzajúci spoza našich východných hraníc. Starosta obce nás berie do svojej kancelárie a vysvetľuje, že v obci nepotrebujú ani dobrovoľníkov, ani vyzbierané veci. Sklady sú plné a celá akcia je dobre koordinovaná.

VŠETCI DOBRÍ ĽUDIA

Na hranice s Ukrajinou sa nedostaneme ľahko. Všetko strážia policajti a príslušníci armády. Bez uniformy či reflexnej vesty sa k priechodu nikto nedostane. Počúvam rozhovor dobrovoľníkov o tom, ako funguje presun základných potrieb.

„Cez hranice idú veci gréckokatolíckemu pánovi farárovi a jeho charite. Na začiatku to boli najmä deky, pretože tam ľudia stáli osemnásť hodín v zime. Bolo treba dodať teplo najmä deťom. Najviac im pomohol čaj a deky.“

Už tieto slová ma dojmú. Pre nás je to, čo prežívajú títo ľudia v núdzi, nepredstaviteľné. Po chvíli presviedčania ma skupina dobrovoľníkov berie na miesto spolu so zásobami pre utečencov. Prejdeme asi 250 metrov k hraničnému priechodu.

Dostávam pokyn, že ďalej už nemôžem ísť, pretože nemám na sebe vestu dobrovoľníka. Sledujem preto túto dobre organizovanú akciu aspoň z diaľky. Úloha dobrovoľníkov je v tomto procese mimoriadne dôležitá.

„Staráme sa o utekajúcich ľudí, podávame im čaj, deky. Máme tu ukrajinských dobrovoľníkov, ktorí ich orientujú a pomôžu im pri prvom kontakte so Slovenskom. Mnohí nám ďakovali a pýtali sa, či sme tu všetci takí dobrí ľudia. Je to veľmi zaujímavá skúsenosť,“ hovorí Viktor Porubský zo Spišskej katolíckej charity.

Najmä deti treba chrániť pred chladným počasím a hladom. Snímka: Jozef Pikula

PO PRECHODE HRANÍC

Po chvíli z dverí vychádza ukrajinská rodina. Na tvárach dospelých vidno obrovskú úľavu. Veď prvý malý krok cez prah dverí pre nich znamená obrovský skok na úteku pred vojnou. Viacerých tento moment premôže a po lícach im stekajú veľké slzy. Popri rodičoch pobehujú deti, nevinné a hravé.

Ešte si neuvedomujú, čo znamená slovo vojna ani prečo museli opustiť svoj domov a ísť na taký dlhý výlet. Usilovní dobrovoľníci sprevádzajú utekajúcich ľudí prvými krokmi na Slovensku. Dostanú deku, balíček so stravou, vodu, pre deti boli pripravené aj hračky.

„Priviedla ma sem ľudskosť a túžba pomáhať, pretože človek nikdy nevie, v akej situácii sa môže ocitnúť. Skamarátila som sa s jednou Ukrajinkou, vymenili sme si čísla. Povedala som jej, nech mi zavolá, keď bude potrebovať pomoc,“ hovorí dobrovoľníčka Monika.

„Ľudia z Ukrajiny, ktorí sem prichádzajú, majú zmiešané pocity. Nevedia, kde je pravda, a nerozumejú tomu, čo sa v ich krajine deje,“ dodáva.

Sofia prežila trojdňovú cestu dlhú vyše 1 200 kilometrov z Charkova až do Veľkých Slemeniec. Situáciu v domovskom meste opísala ako strašnú. Nestráca však nádej. „Boh je s nami. Prišli sme sem na Slovensko a už bude všetko dobré.“

BEZ STRECHY NAD HLAVOU

Viacerí sa po prechode cez hranice zvítajú s príbuznými či priateľmi, ktorí ich vyzdvihnú a odvezú k sebe domov alebo na miesto, kde majú zabezpečené ubytovanie. Iní však také šťastie nemajú a po opadnutí prvotnej radosti ich tváre opäť zalejú slzy.

Uvedomujú si, že sa možno ani nevyspia pod strechou nad hlavou. Pocit neistoty a strachu, ktorý prežívajú, si nedokážeme predstaviť. Za sebou majú niekoľkodňovú cestu vlakom v neľudských podmienkach, pripomínajúcich smutné obdobia svetových vojen.

Rozprávame sa postupne s ľuďmi zo Záporožia, z Charkova, Kyjeva, Chersonu. Na všetkých vidieť, že ich prvý týždeň vojny veľmi poznačil.

Intenzívne myslia na svojich blízkych, ktorých museli nechať doma a ktorých už možno neuvidia živých. Dozvedáme sa o bombardovaniach, ohlušujúcich zvukoch sirén či rinčaní zbraní.

KONFLIKT PUTINA

Je až neuveriteľné, s akým stoickým pokojom túto vojnu napriek všetkým okolnostiam prežívajú. Akoby ich na tieto dni už v roku 2014 pripravil Majdan a anexia Krymu. Rozprávajú mi o najrôznejších hrôzach, ktoré vojna prináša, no ich tváre sú plné odhodlania vojnu prežiť a vrátiť sa domov.

Vo veci vinníka majú všetci jasno. No napriek tomu nemajú na Rusko ťažké srdce. „Neviníme ruský národ. Je to konflikt Putina,“ zaznieva z úst utečencov. Na ceste k autu vidíme autobus plný ľudí čakajúcich na presun do Košíc. Ešte však nemôže odísť. Všetci čakajú na jednu rodinu.

Žena, ktorá hranicami prešla so svojou matkou a deťmi, plače pred autobusom. Nevedia, kam idú, a nemajú kde prespať.

Úloha dobrovoľníkov je pri prijímaní a presune utečencov mimoriadne dôležitá. Od Ukrajincov, ktorí museli opustiť svoju vlasť, sa dozvedajú o bombardovaniach, ohlušujúcich zvukoch sirén či rinčaní zbraní. Snímka: Jozef Pikula

PREPLNENÉ VLAKY

Dáša pricestovala na Slovensko zo Záporožia s mamou, osemročným synom a trojročnou dcérou. So sestrou nechali mužov doma, pretože na Ukrajine vyhlásili všeobecnú mobilizáciu pre mužov od 18 do 60 rokov. Tí majú zakázané opustiť krajinu.

„Ešte doma v Záporoží sme päť nocí spali v pivnici. Nevedeli sme, kam vlakom ideme. Okná boli zatemnené zo strachu z bombardovania a streľby na vlak. Bol tam veľmi ťažký vzduch. Z Ľvova sme sa chceli dostať k hraniciam,“ rozpráva Dáša. Vlaky boli veľmi preplnené.

„Ľudia vyhadzovali z okien batožinu, aby sa mohli do vlaku dostať ďalší. Bol však natoľko plný, že mnohí sa dnu ani nedostali. Mali sme šťastie.“ Na Slovensko prišli iba s dvomi taškami.

„Zobrali sme len jedlo pre deti a doklady. Na ostatné nebolo vo vlaku miesto. Prišli sme sem s prázdnymi rukami,“ uvádza s plačom.

Aj oni dostali všetko potrebné na hraničnom priechode. Osemročný chlapec pomáha mame a dozerá aj na svoju trojročnú sestru, aby nevbehla pod autá na ceste. S príslušníkmi Slovenského Červeného kríža sa žena snaží vyriešiť neľahkú situáciu. Odrazu im svitla nádej.

Vďaka obetavej rodine z Kmeťova bude mať táto štvorčlenná rodina v nasledujúcich dňoch kde prespať. Kým vo Veľkých Slemenciach panoval na hraniciach pokoj, vo Vyšnom Nemeckom stovky áut a digitálne svetelné tabule pripomínajú minuloročnú návštevu Svätého Otca Františka.

Dnes sa tu však koná iná dobre zorganizovaná akcia. Cez hranice každú hodinu prechádzajú stovky ľudí a mnoho zasvätených osôb, rehoľníkov a dobrovoľníkov ich sprevádza pri prvých krokoch na Slovensku.

MAJÚ LEN ZOPÁR EUR

Pre utečencov však príchod na Slovensko znamená aj riziko: obchod s ľuďmi. Nie každý má totiž v pláne nezištne pomôcť. Nájdu sa aj takí, čo chcú na situácii zarobiť. Na každom kroku preto prichádzajúcich pred praktikami špekulantov varujú vylepené plagáty.

Keď z hraníc odchádzame domov, stojíme na benzínovej pumpe, aby sme natankovali. O chvíľu prichádza autobus plný utečencov. Lámanou slovenčinou zmiešanou s ukrajinčinou sa pýtajú: „Možno meniť hrivny?“ Zaskočený personál odpovedá, že nie. O finančnej situácii utečencov sa veľa nehovorí.

Tí solventnejší prichádzajú na Slovensko asi so 100 eurami, no priemerne majú pri sebe približne 20 eur. Je to len malá hotovosť a často ani nie je v eurách, na tovar na pumpe sa preto len pozerajú.

Ľudia utekajúci z Ukrajiny sú vo veľmi zložitej životnej situácii. Preto zahoďme predsudky a ukážme im našu ľudskosť a otvorené srdcia.