Boh sa o nás neustále stará

Vo dvore ma víta hlava rodiny – otec Vladko. Manželka a mama Veronika s deviatimi deťúrencami ma čaká vo veľkej, priestrannej obývačke, spojenej s kuchyňou. Dominuje v nej veľký stôl. Tu sa rodina stretáva najradšej a najčastejšie. Pri jedle či pri modlitbe.

ZOZNÁMTE SA

Rodičia postupne predstavujú svoje rozvetvené potomstvo – šesť dievčat a troch chlapcov. Najstaršie detváky, pätnásťročné dvojčatá Hedviga a Dominika, práve nastúpili na strednú školu v Ružomberku. Od septembra sú z nich hrdé gymnazistky. Sú to šikovné dievčatá.

Pomáhajú mame pri upratovaní, v kuchyni či s bielizňou. Ostatné deti navštevujú základnú či materskú školu v Sliačoch. Lukáš, o rok mladší od dvojčiat, sa práve stal deviatakom. Angelika je piatačka, Eliška pôjde v tomto školskom roku na prvé sväté prijímanie.

Daniel je druhák a Noemi, ktorá bola doteraz doma s maminou, začala chodiť do škôlky. Keďže je predškoláčka, má to povinné. Trojročný Matúš má napriek zasadrovanej ruke dobrú náladu.

Na otázku, kto medzi súrodencami velí, suverénne odpovedá, že on, a vzápätí sa rozosmeje. Ostatní rad-radom s ním. Najtichšia je počas mojej návštevy Salome. Iba trojmesačné bábätko je spokojne prisaté k maminmu prsníku a vzápätí spokojne odpočíva v jej náruči bez jediného zaplakania.

VŽDY JE TU VESELO

Súrodenci i rodičia sú radi, že sú veľká rodina. Keby ich bolo menej, bolo by im vraj smutno. Každý tu má svoje miesto, pri stole i v srdci. V mysliach je s nimi aj „anjel“, dieťatko, ktoré zomrelo predčasne počas tehotenstva. Keď jeden z členov chýba kvôli povinnostiam, ostatní čakajú, kedy sa vráti.

„U nás je vždy veselo, všetky deti sú veľmi živé, nemáme ani jedno tiché, pokojné dieťa,“ hovorí s úsmevom mama Veronika. Dodáva, že deti sa vzájomne dopĺňajú a každé je v niečom iné. Po veselom úvode návštevy sa deti rozletia „po svojom“ a nasleduje vážnejšia debata s rodičmi.

Rodinu Littvovcov tvorí mama Veronika, otec Vladko a deti Hedviga, Dominika, Lukáš, Angelika, Eliška, Daniel, Noemi, Matúš a Salome. Snímka: rodinný archív

BEZ MODLITBY TO NEJDE

Veronika ani napriek mnohým povinnostiam nepôsobí unavene či nervózne. Je usmiata, vyrovnaná. Rovnako aj manžel Vladko. A keď sú predsa len unavení, vypúšťajú nepodstatné veci a pomôže im modlitba. Bez nej nezačnú ani neukončia deň. Cez víkendy a prázdniny sa spolu modlia aj napoludnie.

„Zatiaľ sa nestáva, že by starší odmietali modliť sa s nami. Ale keď idú za povinnosťami, niekedy ich už nečakáme, máme tu pevný režim, ktorý nám dobre funguje. No som zvedavá, ako sa to bude vyvíjať ďalej,“ zamyslí sa nachvíľu Veronika.

Deti rastú, niektoré prechádzajú pubertou a na veci už majú vlastný názor. Napriek vekovému rozdielu majú však v sebe pocit zodpovednosti. Za seba i za mladších súrodencov. Jedno dieťa prirodzene a automaticky pomáha druhému. Staršie vedia postrážiť mladšie, pomôcť s úlohami či s inými drobnými prácami.

„Najradšej by som všetko robila sama, bolo by to rýchlejšie aj lepšie. Ale učím sa, že nie všetko musí byť dokonalé. Nechávam deti, aby sa zapájali do práce v domácnosti a naučili sa, čo treba. Je to pre mňa náročná škola, ale podstatné je, že deti sa dopracujú k výsledku.“

Či sa niečo dieťa dokáže naučiť, nie je vraj až také podstatné. „Skôr je pre nás dôležité, ako dokážu vychádzať s inými, a tiež to, aby z nich vyrástli dobrí, láskaví a zodpovední ľudia,“ dodáva mama.

DETI NIE SÚ VYBERAVÉ

Veľká rodina potrebuje veľa jesť. Veronika konštatuje, že, našťastie, deti nie sú v jedle vyberavé. Varí takmer denne, avšak cez školský rok už staršie deti obedujú v škole či škôlke. Chlieb a pečivo však majú vlastné – veľký chlieb pečú každý druhý deň. Pokiaľ sa dá, snažia sa byť Littvovci sebestační.

Preto chovajú hydinu a v záhrade sa im čo-to urodí zo zeleniny. Deti síce nemajú najnovšie a  najmodernejšie veci, ale majú všetko, čo potrebujú. Vedia, že ak by chcel každý niečo drahé a značkové, rodičia by to finančne neutiahli.

Veronika, vyštudovaná učiteľka, je na rodičovskej dovolenke, dostáva teda iba rodičovský príspevok. Výplatu nosí domov výhradne otec. Ale nikdy sa nestalo, že by im niečo chýbalo.

Dokonca ani pár rokov dozadu pri stavbe domu. „Vidíme, že sa Pán Boh neustále o nás stará aj v týchto veciach, hoci sme si neraz kládli otázku, ako to utiahneme,“ konštatuje živiteľ rodiny.

HLÚPE POZNÁMKY NERIEŠIA

Manželia Littvovci sa poznajú odmalička. Je medzi nimi šesťročný vekový rozdiel. Často sa vídali, veď vyrastali v jednej dedine. Poznali sa zo školy i spevokolu. „Chodili sme okolo seba, až sme sa raz porozprávali a zistili, že sme si sympatickí.

Bolo to ako blesk z jasného neba,“ smejú sa. Ich manželstvo, ktorému predchádzalo štvorročné spoznávanie a randenie, trvá šestnásť rokov. Veronika pochádza z piatich súrodencov, Vladko z troch. Vždy mal ale rád, keď sa u starej mamy zišla veľká rodina.

Obaja konštatujú, že vždy chceli viac detí, ale až takú veľkú rodinu neplánovali. „Najprv prišli dvojičky a rok po nich Lukáš, takže sme mali hneď akoby tri deti. Toto obdobie bolo pre nás náročné, zvykať si naraz na tri. Staršie dcéry ešte nechodili a syn bol bábätko,“ spomína Veronika.

„Vtedy sme ešte riešili, čo nám kto povie, či máme rozum prijať hneď ďalšie dieťa. Odvtedy sme to už riešiť prestali,“ dopĺňa s úsmevom Vladko manželku. A tak teraz už v dedine ide skôr o pozitívne reakcie.

„Aj keď sme čakali našu najmenšiu Salome, ženy ma zastavovali a povzbudzovali. Potešilo ma, že na nás myslia v modlitbách. Veľmi dobre mi to padlo, aj od cudzích ľudí,“ vraví Veronika.

Vladko dopĺňa, že na čo je človek nastavený, to počuje. On sa síce v práci s posmešnými poznámkami, či detí ešte nemajú dosť, stretol, ale prestal si ich pripúšťať a počúvať.

ZOHRATÁ PARTIA

„Ľudia sa nás niekedy pýtajú, či sa to dá zvládnuť. Vidíte, že áno. Nastavení sme tak, že náš počet detí je normálny. Kto má jedno, je nastavený na jedno,“ vysvetľuje a o svojej rodine hovorí ako o zohratej partii.

Veď veľká rodina učí jednotlivých členov deliť sa, odpúšťať a pomáhať si, ale zároveň byť priebojným či v istých veciach brzdiť. Manželia sa zhodujú, že mať toľko detí je výhoda.

„Napríklad sme oslobodení od vecí, ktoré riešia rodičia s menším počtom detí a vidíme ich ako zbytočné. Či si to priznávame, alebo nie, naše deti nás istým spôsobom aj vychovávajú,“ hovoria šťastní rodičia.

ČAS NA SEBA

Veronika a Vladko považujú za dôležité, aby manželia, pokiaľ to čas a okolnosti dovolia, robili veci spoločne. „Vzali sme sa preto, aby sme boli spolu, nie aby sme sa rozdeľovali. To platí aj pri návšteve nedeľnej svätej omše. Často vidíme, že každý z manželov chodí do kostola zvlášť.

Aj my sme to niekedy robili, ale potom sme si povedali, že Boh nám nedal deti, aby nás rozdelil, tak sme hľadali cesty, ako byť spolu.“

Chce to však systém, zdôrazňuje hlava rodiny a nežnejšia polovička dopĺňa: „Aj napriek povinnostiam si musíme nájsť čas len pre seba. V prvom rade sme manželia. Ráno spolu vstávame, pomodlíme sa, vypijeme kávu. Vnímame ako veľmi dôležité začať spolu deň a naštartovať sa.“

Občas si vyjdú sami dvaja „na rande“. Teraz si to už môžu dovoliť, keď starší dohliadnu na mladších. Občas s deťmi vypomôže rodina, avšak snažia sa byť čo najviac sebestační.

ČO NAJVIAC SA ROZPRÁVAŤ

Časť letných prázdnin strávili Littvovci v Rodinkove v Belušských Slatinách, kam chodia na stretávky kresťanských rodín. Pobyt tu absolvovali už viackrát, chvália si duchovný program a výmenu skúseností s ďalšími, aj mnohodetnými rodinami.

Tiež pomoc animátorov, vďaka ktorej sú rodičia aspoň nachvíľu odbremenení od povinností. Svoje koníčky spájajú manželia tiež s rodinou. Veronika rada pečie, Vladko, keďže v zamestnaní pracuje s počítačom, okolo domu zasa rád pracuje fyzicky.

Po splnení povinností sa snažia čo najviac spolu rozprávať, preto si nekúpili televíziu – „hltača času“. Aj mobilné telefóny a iné výdobytky modernej techniky treba podľa nich využívať s rozumom.

PRIJATIE DRUHÉHO

Za najdôležitejšie zo všetkého považujú Littvovci lásku a prijatie druhého. Tiež vzájomnú úctu a odpúšťanie. „Uvedomila som si, že musím Vladka prijať s jeho prednosťami aj chybami a nechcieť od neho viac, ako dokáže dať. Maximum vie dať jedine Boh.“

Manžel súhlasí a dopĺňa, že nemôžeme postaviť druhého na piedestál, lebo potom by sme boli sklamaní. Aj preto sa Veronika a Vladko snažia vydiskutovať veci pokojne, bez kriku.

„Dobré je si veci odkomunikovať cez svoje pocity, nie ako obvinenia. Hádka a udobrovanie zaberajú veľmi veľa času a toho nemáme nazvyš,“ pragmaticky uzatvára otec rodiny.