Brazílske kresťanstvo má africké prvky

Vybrať sa do Bahie pre niekoho znamená prejsť sa uličkami starého mesta Pelourinho v hlavnom meste Salvador či pokochať sa roklinami malebného národného parku Chapada Diamantina.

Vniknúť však trocha hlbšie do každodenného života brazílskeho štátu s najväčším zastúpením obyvateľov s africkými koreňmi v krajine si vyžaduje o čosi viac času i úsilia.

Pestré obyvateľstvo – rôznorodé zvyky
Keby sme nahliadli do štatistík, zistíme, že 16 percent Baianos, ako si tamojší ľudia hovoria, má čisto africký pôvod a ďalších 63 percent sú miešanci. Len čosi vyše 20 percent domácich má svetlú pokožku, kým potomkovia ľudí s ázijským pôvodom i domorodých kmeňov spolu tvoria zostávajúce necelé percento populácie.

Historickou príčinou tohto stavu je rozmach pestovania cukrovej trstiny v období od 16. do 18. storočia a s ním súvisiaci obchod s otrokmi. Takmer polovica otrokov vyvezených otrokármi z Afriky skončila v Brazílii, pričom vstupnou bránou do krajiny bola práve Bahia.

Výrazný vplyv africkej kultúry na takmer všetky súčasti každodenného života Bahie je preto logickým vyústením situácie.

Miestni hudobníci vo svojej tvorbe spájajú a rozvíjajú afro-brazílske štýly, v uliciach sa na každom kroku môžeme stretnúť s milovníkmi capoeiry, bojového umenia kombinujúceho prvky tanca, akrobacie a hudby.

Najkomplikovanejšou však zostáva otázka viery: nielen pre pozorovateľa, ale aj pre domácich veriacich, žijúcich na novej pôde a rozpoltených medzi dvojicou kultúr. Čo im je blízke a vlastné? Portugalčanmi privezený katolicizmus?

Pôvodné rituály afrických etník Mbudnu, Yoruba, Igbo, Kongo, Fon a Ewe? Nejaká ich fúzia? Alebo novovzniknuté candomblé – „tanec na počesť bohov“ - ktoré na severozápade Brazílie vytvorili čierni otroci, pričom korene jeho kultov možno hľadať na území dnešného Konga? Presnú odpoveď na túto otázku vám často nedajú ani samotní Baianos.

Podobné, rovnaké, či rozdielne?
Ak by sme mali veriť štatistikám, 65 percent Brazílčanov sa považuje za katolíkov, približne 22 percent tvoria protestanti, 8 percent je bez vyznania a 5 percent uvádza iné náboženstvo.

Pri sčítaní ľudu v roku 2010 priamo v Bahii, ktoré vykonal Brazílsky inštitút geografie a štatistiky, sa ku katolíckej viere prihlásilo 52 percent Baianos, nasledovaní 20 percentami protestantov, 18 percentami ľudí bez vyznania, tromi percentami špiritistov a jedným percentom vyznávačov umbandy a candomblé.

„V skutočnosti môže byť ich počet oveľa vyšší, lebo pri sčítaní ľudu sa umbandisti a candomblisti často hlásia k rímskym katolíkom v zmysle ich vnímania synkretizmu,“ dozvedáme sa od domácich.

Práve po tomto sčítaní sa kardinál Cláudio Hummes vyjadril slovami: „Dívame sa s úzkosťou, ako dlho bude ešte Brazília katolíckou krajinou...“ Jeho znepokojenie korešponduje s faktom, že ešte v roku 1970 sa ku katolíckej viere prihlásilo 90 percent Brazílčanov, no ich počet ustavične klesá. V prospech protestantov i okrajových náboženských skupín, no najmä v prospech ľudí bez vyznania.

Salvador ako Spasiteľ
Vráťme sa však na okamih k histórii. Práve ona je často kľúčom na pochopenie súčasnosti. Štát Bahia leží na území vyše desaťnásobne väčšom ako Slovensko, no žije tam len necelých 15 miliónov obyvateľov.

Jeho názov je odvodený od portugalského slova označujúceho záliv, odkazujúc na Zátoku všetkých svätých – Baía de Todos os Santos. Tú po prvýkrát navštívil Amerigo Vespucci v roku 1502 a pri jej ústí do Atlantiku neskôr vzniklo i hlavné mesto Bahie, dnes trojmiliónový Salvador.

Mesto Salvador de Bahia si netreba mýliť so stredoamerickou krajinou Salvádor, ležiacou o šesťtisíc kilometrov severozápadnejšie. S ňou ho spája len názov odvodený od slova Salvador – Spasiteľ.

To znie rovnako či podobne takmer vo všetkých románskych jazykoch a moreplavci ho spolu s inými slovami s náboženským podtextom často používali pri pomenúvaní novoobjavených lokalít. Amerigo Vespucci sa pri tomto výbere pravdepodobne inšpiroval názvom františkánskeho kostola San Salvatore di Ognissanti vo svojej rodnej Florencii.

Smutná minulosť Salvadoru
Pol storočia po prvej návšteve Európanov založili v ústí zátoky portugalskí osadníci mesto, ktorého prístav neskôr zohral dôležitú úlohu pri obchode s cukrovou trstinou i s otrokmi, kruto využívanými až do roku 1888. Za celú históriu otrokárstva boli do Brazílie dovezené štyri milióny ľudí.

Významnou historickou udalosťou spojenou so Salvadorom sa stala revolta otrokov pochádzajúcich zo západoafrického etnika Yoruba.

Revolta Malé, ako ju nazývajú domáci, v januári 1835 bola síce rýchlo potlačená, no viacerí historici ju považujú za prelomový moment: aj pre obavy z ďalších povstaní bol v polovici 19. storočia obchod s otrokmi napokon zastavený a koncom storočia bolo otroctvo zrušené.

Medzi Afrikou a Brazíliou
Francúzsky sociológ a antropológ Roger Bastide, ktorý sa roky venoval štúdiu afro-brazílskych kultov a náboženstiev, vo svojich dielach uvádza, že jezuitskí misionári, ktorí v Brazílii pôsobili, boli presvedčení, že domorodí Afričania by mali byť ku katolíckej viere pritiahnutí pomocou im vlastných zvykov – hudby a tanca či záľube v tituloch a čestných postaveniach.

Akceptovateľné zvyky tak mali byť akýmsi „odrazovým mostíkom na dosiahnutie pravej viery“. Vznikali rôzne africké bratstvá zasvätené svätému Benediktovi či Panne Márii Ružencovej; a takéto bratstvá si raz ročne na sviatok svojho patróna volili svojich kráľov či kráľovné – ako boli zvyknutí pri afrických zvykoch.

Podobnosť možno nájsť aj medzi katolíckymi svätými a africkými orixá. V oboch prípadoch ide o sprostredkovateľov medzi ľuďmi a Bohom, cez ktorých môžu byť modlitby lepšie vyslyšané.

Najčastejšími afro-brazílskymi kultmi v Bahii sú candomblé a umbanda. Tie, ako sme už naznačili, vznikli medzi otrokmi a ich potomkami už na brazílskom území spojením afrických tradícií etník Yoruba, Fon a Bantu s prvkami špiritizmu a rímskeho katolicizmu a ich vzájomným ovplyvnením.

Kým umbanda pochádza s najväčšou pravdepodobnosťou z oblasti Ria de Janeiro, candomblé sa zrodilo počiatkom 19. storočia v Bahii. Hlavným bohom, stvoriteľom, je u oboch kultov Olodumare a panteón božstiev je pomerne bohatý.

Každý z praktizujúcich členov candomblé má svoje osobné ochranné božstvo a všetci sa pravidelne stretávajú na časovo náročných bohoslužbách spojených s tancom v slávnostných odevoch. Kult nemá „liturgické knihy“ a šíri sa výlučne ústnym podaním.

Pán z Dobrého konca – Senhor do Bonfim
Arcidiecéza São Salvador de Bahia, ktorej arcibiskup – v súčasnosti Murilo Sebastião Ramos Krieger – nesie i titul brazílskeho prímasa, je preto vo zvláštnej pozícii.

Konzervatívnejší duchovní sú proti zmieňovanému miešaniu tradícií, pričom zastávajú názor, že každý by sa mal držať svojej viery a nemiešať ju s inou; zatiaľ čo iným nevadí včleňovanie afrických tancov, rituálov a symboliky do kresťanských obradov. Hranica medzi nedémonizovaním neznámeho a odčlenením zlého a škodlivého je často veľmi tenká.

Mnoho ľudí si práve preto kladie otázku, v akom percente afrických zvykov či u ktorých afro-brazílskych „učení“ možno nájsť s kresťanstvom nezlučiteľné prvky okultizmu alebo čiernej mágie.

Podľa rozhovoru s brazílskym kňazom nemeckého pôvodu Sérgiom A. Schaeferom možno nájsť takéto praktiky napríklad v umbande. Odkazuje pritom na svedectvo muža, ktorému osobne pomohol zbaviť sa umbandskej rituálnej prísahy.

Ako veľmi je synkretizmus spojený so súčasnou Bahiou, si môžeme ilustrovať i na ďalšom príklade - jedným zo symbolov Salvadoru sú farebné pásiky Fita do Senhor do Bonfim.

Na textilnom prúžku je vytlačený nápis Lembrança do Senhor do Bonfim da Bahia – V spomienke na Pána z Bonfimu v Bahii. Medzi pútnikmi i bežnými návštevníkmi regiónu sa spájajú so želaniami, ktoré možno vysloviť pri viazaní stužiek najčastejšie na ploty v blízkosti chrámov.

Kostol nášho Pána z Bonfimu – Igreja de Nosso Senhor do Bonfim je z 18. storočia a leží na polostrove Itapagipe, severne od centra mesta, a je jedným z najdôležitejších pútnických miest v krajine. Geografický názov tohto miesta možno z portugalčiny preložiť jednoducho – Dobrý koniec.

Každoročne v januári sa práve tam koná dôležitá religiózna oslava – Festa do Senhor do Bonfim – trvá desať dní a končí sa veľkou svätou omšou v kostole Bonfim.

Púť je typickou synkretickou praktikou, pri ktorej sprievod nesie nielen sochu Panny Márie, ale aj figúry bohyne morí Yemanja, ktorá je v afro-brazílskom panteóne matkou všetkých ich bôžikov nazývaných orixás. Tí symbolizujú sily prírody, ale stelesňujú i ľudské vlastnosti, a sú medzi nimi i mnohí patróni remesiel.

Orixás sú v synkretizme často spojení s určitým konkrétnym kresťanským svätým. Vyvrcholením púte je umývanie schodov svätostánku veriacimi, aby ich tak učinili čisté pre svätých. Korene tohto zvyku môžeme nájsť v starej africkej slávnosti kmeňa Yorubov.

Ľudia, cesta a srdce
Hlbšie vo vnútrozemí Bahie, v prírode Chapady Diamantiny možno objaviť celkom iný svet. Pokojný, zelený, plný vody a ľudí, ktorí majú vo veciach jasno.

Z malebnej doliny Capão nás do blízkeho mestečka Palmeiras odvezie mladá architektka Sofia, sprevádzajúca svojho večne usmiateho otca. Náhodných turistov nielen zvezú a pozvú na mieste špeciality, ale aj ochotne poradia, ako sa dostať späť do Salvadoru.

Stretnutie so sympatickou dvojicou je povznášajúcim zážitkom. Sú ľudia, ktorí čistotu a dobro nemusia hľadať – majú ich v sebe. Spôsob, akým sa správajú k nám i medzi sebou, je hodný nasledovania.

A v Sofiinom vzťahu k otcovi nedominuje ani tak podvedome samozrejmá úcta, ako láska. Jednoduchá a priama, ostro kontrastujúca s prekombinovanými obyčajami Bahie. Na začiatok svojej cesty však musí prísť každý sám.