Byť mamou je to najkrajšie poslanie

Šeligovci žijú v Spišskej Teplici pri Poprade. Vychovávajú spolu štyroch chlapcov a dve vytúžené princezné. Otec Rado je v obci starostom a mama Blanka má home office, aby sa mohla starať o rodinu. U nich doma to vonia láskou a prijatím. Samozrejme, človek sa učí po celý život.

Aj Blanka prešla dlhou cestou, kým pochopila, že zmyslom materstva je obeta a nad ňou ešte pevná dôvera v Boha. Doma v Košiciach sa jej nedostalo kresťanskej výchovy. Boha našla až ako dospelá, keď sa zoznámila s Radom.

A tak počas dvojročnej prípravy na prijatie sviatostí pochopila, že život je predovšetkým o šťastí toho druhého a o obetavej službe rodine.

DIEŤA, DAR A POŽEHNANIE

Manželia Šeligovci od začiatku túžili po rodinke. Dokonca presne vedeli, že chcú mať dvoch chlapcov, potom pauzu a po nej ešte dievčatko. No Božie plány boli iné. A dnes obaja chápu, že určite lepšie. „Prvé dieťatko som potratila,“ začína rozprávať Blanka. „Bolo to pre mňa ťažké. Manžel ma však podržal.

Bábätko bolo očakávané, veľmi sme sa naň tešili. Sme presvedčení, že v nebi máme malého anjelika.“ Po tejto strate sa obaja modlili, aby im Pán požehnal ďalšie dieťatko.

„Hovorila som Bohu, že prijmeme toľko detí, koľko nám dá, a také, aké nám dá. Spoľahli sme sa na Billingsa, no nejako to nevyšlo,“ smeje sa a dodáva, že každé počatie bolo neplánované a zároveň nevysvetliteľný zázrak. 

BYŤ MAMOU JE POSLANIE

Blanku to naučilo dôverovať Bohu, dôverovať tomu, že on má veci pod kontrolou. „Všetky svoje deti milujem. Každé je originálne, úžasné, jedinečné. Každé má rado inú farbu, iné jedlo, akoby ani nemali rovnakých rodičov,“ pobavene hovorí. Prví chlapci prišli na svet prirýchlo a mama sa hneď ocitla v kolotoči povinností.

Cítila sa trošku ukrivdená, vnímala, že si zaslúži viac. No časom prišla na to, že láska sa prejavuje cez obetu. „Zo začiatku som si myslela, že keď sa celý deň starám o deti, večer by sa už o ne konečne mohol postarať manžel. Ten však prišiel s vyplazeným jazykom a s boľavými rukami zničený zo stavby.

Pochopila som a prijala, že byť mamou je poslanie. Nie každej žene je dopriate mať deti. Mne sa dostalo veľkého požehnania.“

PRIJAŤ KAŽDÉ DIEŤA

Adam (19), Martin (16) a Andrej (14) prišli na svet jeden po druhom. Tri deti boli od začiatku v pláne, a tak si Šeligovci povedali dosť. No Blanka stále v kútiku duše túžila po dievčatku. Otehotnela. Radosť bola obrovská. Keď však ultrazvuk ukázal, že do rodinky zavíta štvrtý chlapec, nadšenie opadlo.

Neskôr však zvíťazil pragmatizmus. Po troch chlapcoch majú všetko a nič nebudú musieť kupovať. Netešili sa však dlho. Genetické testy ukázali, že chlapček bude pravdepodobne postihnutý. Presnú diagnózu mal potvrdiť odber plodovej vody.

„S manželom sme sa rozhodli, že na to vyšetrenie nepôjdem, že všetko necháme na Boha. Veď dieťatko predsa prijmeme tak či tak.“ Vtedy sa opäť trošku zmenilo jej vnímanie materstva. Už neprosila Boha, aby jej dal dievčatko, ale aby sa narodil zdravý chlapec.

Predtým sa na deti často dívala cez choroby, ktoré ich zatvárali doma. Veľakrát to bolo o obmedzovaní, pretože kým so staršími sa už dalo niekam ísť, s mladším ešte nie.

Pochopila však, že najväčší zázrak je mať zdravé dieťa. A ten zázrak sa naozaj stal. Narodil sa Gabriel (12). Zdravý, veľký, úžasný. A veľmi dobrý. Málo plakal a stále spinkal.

VYMODLENÁ PRINCEZNÁ

Keď sa Šeligovci zmierili s tým, že sú už šesťčlenná rodina, Blanka opäť otehotnela. Jej tehotenstvo však bolo od začiatku iné, a tak bola presvedčená, že tentoraz to konečne bude dievčatko. A tak aj bolo. Radosť bola neopísateľná. Na sestričku sa veľmi tešili aj štyria veľkí bratia.

Krásna, zdravá a vymodlená Mária sa narodila presne v termíne. Prišla však ďalšia rana. Blanka mala v tehotenstve oslabenú imunitu, z čoho sa jej urobil herpes. Dva týždne po pôrode odpadla, dostala herpetickú encefalitídu. Bola dva týždne v nemocnici, z toho týždeň v bezvedomí.

Lekári nevedeli zistiť príčinu a pripisovali to popôrodnému syndrómu. Až neskôr zistili, že herpes v kombinácii s tehotenstvom a s oslabenou imunitou môže spôsobiť takýto problém. Po správne nasadenej liečbe sa prebrala. Ocko Rado sa dva týždne staral o domácnosť, štyroch chlapcov a maličkú Máriu.

Blanka až neskôr zistila, aké to bolo vážne. Pravdepodobnosť prežitia pri tejto diagnóze nie je veľmi vysoká.

„Vnímam to ako svedectvo, že Boh je stále so mnou. V tom čase sa v našej farnosti konala púť do Svätyne Božieho milosrdenstva v Krakove. Dozvedela som sa, že ľudia sa celú cestu tam aj späť za mňa modlili,“ hovorí s chvením v hlase.

„Vtedy som opäť nanovo pochopila zmysel obety. Ísť za svoju hranicu, urobiť niečo navyše. Lebo keď som bola v nemocnici, iní to urobili pre mňa.“

ČEREŠNIČKA NA TORTE

Po vymodlenej Márii prišlo prekvapenie. Na svet prišla opäť ďalšia princezná Ivanka. „Mnohí nám hovorili, že už máme detí dosť, že už som predsa mala aj zdravotné problémy. Pán Boh však chcel, aby sme vychovali ešte jedno dieťa.“

Blanka nevedela od začiatku, že to bude dievčatko. Pamätá sa, ako malá Majka v tom čase potrebovala nové topánky.

„Rozmýšľala som, odkiaľ vezmem peniaze, lebo z rozpočtu nám to vtedy nevychádzalo. Chcela som jej kúpiť ortopedické, stáli až tridsať eur. Keby som bola vedela, že čakám dievčatko, bola by som jej ich kúpila. Mal by ich potom ešte kto nosiť.“

Situáciu vtedy vzala do rúk jej svokra. Povedala si, že má len jednu vnučku a tá bude chodiť v pekných topánkach. Kúpila jej ich.

„O pár dní som zistila, že budeme mať dievčatko. Lietala som v oblakoch.“ Ivanka má dnes deväť rokov. Šeligovci na svoju najmladšiu ratolesť nedajú dopustiť.

Mama o nej prezrádza, že učenie nie je jej silnou stránkou. Potrebuje viac času než ostatné deti a nie všetko zvláda v rovnakom tempe. „Musím sa s ňou učiť, kontrolovať jej domáce úlohy. Niekedy je to s ňou ťažké, inokedy úsmevné.“

BEZ ODPUSTENIA TO NEJDE

Aby v rodine všetko fungovalo, každý člen musí priložiť ruku k dielu. Tak je to aj u Šeligovcov. Blanka zapája všetky deti do domácich prác.

„Hoci tú umývačku stihnem naplniť, lebo som doma, nechám to na ne. Takisto aj urobiť poriadok alebo vyžehliť aspoň svoju kôpku, aby sa to naučili. Veď sa im to raz zíde,“ konštatuje.

Cez víkend majú rozdelené služby. Každý vie, čo musí urobiť, kým pôjde von s  kamarátmi. Keďže chlapci sú starší, musia robiť aj ženské práce. Zaujímavé je, že dievčatá sú skôr „ockove“ a veľmi rady mu pomáhajú v záhrade. Aj u Šeligovcov sem-tam dôjde k nedorozumeniam.

„Deti ma naučili rýchlo odpúšťať. Niekedy mi trvalo týždne, kým som niekomu odpustila. Keď niekomu capnem po zadku alebo ho vyhreším, na chvíľu sa zavrie do izby a po pár minútach príde za mnou ako úplne iné dieťa s takým otvoreným detským srdiečkom.“

Takéto okamihy sú pre mamu Blanku na nezaplatenie. Hovorí, že svoje deti sa naučila prijímať také, aké sú. Nezmení ich. Zmeniť môže len seba.

MAMA POMÁHA INÝM MAMÁM

Ako sa hovorí – veľa detí, veľké výdavky. Aj Šeligovci museli často obracať každú korunu. Bolo treba vrážať peniaze do domu, stále niečo kupovať deťom, zároveň aj šetriť. Boh sa však vždy postaral a nikdy netrpeli nedostatkom.

„Čo sa týka oblečenia, málokedy niečo kupujem. V dedine nám kolujú vrecia s oblečením. Je roztriedené na dievčenské a chlapčenské, dokonca poukladané podľa veľkostí. Takto si navzájom pomáhame,“ vysvetľuje Blanka.

V Spišskej Teplici je ubytovaných približne 30 ľudí z Ukrajiny. Keďže Blankin manžel je starostom, často ich navštevoval. Raz jej zavolal, že prišla mama so sedemročným dievčatkom, ktoré potrebuje topánky. Blanka pripravila celú škatuľu s dievčenskými topánkami.

Keď prišli skúšať, vybrali si len jedny – drahé adidasky. Márii už boli malé, no čakali ešte na Ivanku.

„Vtedy som sa v duchu pýtala, za čo kúpim Ivanke nové topánky. No po chvíľke som si uvedomila, že mne vlastne nič nechýba. Mám strechu nad hlavou, mám čo jesť, mám čo obliecť deťom, môžu chodiť do školy. No Pán Boh chce, aby som dala aj to posledné. Nechce, aby som dala svoj život, ale len to, čo mám navyše.“

Keď sa o túto príhodu podelila s kamarátkou, o pár dní prišla k Blanke so škatuľou plnou topánok pre Ivanku. „Vtedy som sa presvedčila, že kto štedro dáva, tomu Boh vráti niekoľkonásobne.“

Posilou pre Blanku sú aj stretnutia s inými mamkami každý piatok na modlitbách matiek. „Nedávno sme riešili plienky, cumle, škôlku, teraz riešime pubertiakov,“ smeje sa. Hovorí, že modliť sa za deti prináša do ich rodiny veľké požehnanie. A byť mamou je to najkrajšie poslanie a povolanie na svete.