Chov oviec ako zmysluplná terapia

Pri návšteve komunity v Močenku nás po statku sprevádza Dušan a Roman, klienti zariadenia. „Sú to mladí muži, ktorí potrebujú fyzickú činnosť,“ poznamenáva moderátor komunity, kňaz Branko Tupý. Prácou vlastných rúk ich tu naučia sebestačnosti.
Ján Lauko 13.04.2022
Chov oviec ako zmysluplná terapia

V súčasnosti chovajú v Močenku štrnásť hnedých a približne tridsaťpäť bielych dospelých oviec. K tomu ešte treba pripočítať jahňatá. Snímka: Erika Litváková

V nitrianskej katedrále majú peknú tradíciu spojenú so slávením Omše svätenia olejov. V rámci obetných darov prinášajú k oltáru aj živého baránka. Symbolizuje víťazného Krista, ktorý svojou smrťou premohol našu smrť, čím nás vykúpil z večného zatratenia.

Tradícia živého obetného daru vznikla ešte za kardinála Jána Chryzostoma Korca. Za ten čas prišli do katedrály baránky z viacerých chovov, párkrát priniesli baránka do katedrály aj klienti z Domova sociálnych služieb v Močenku.

OVEČKA OD KARDINÁLA

Domov spravuje Komunita Kráľovnej pokoja, jej moderátorom je kňaz Branko Tupý. Približuje, že celý chov oviec v ich zariadení vznikol práve vďaka týmto obetným darom. „Niekedy na konci 90. rokov mi kardinál Korec dal vedieť, že by ovečku, ktorú dostane na Zelený štvrtok, chcel dať nám.

Zobrali sme si ju a chovali sme ju ďalej.“ Aby táto ovečka nebola sama, pridali k nej ďalšie. Nasledujúci rok im kardinál Korec opäť poslal baránka z Omše svätenia olejov.

„Rozhodli sme sa preto, že ovečiek budeme mať viac a budeme sa venovať ich chovu,“ vysvetľuje Branko Tupý. Ovce však neboli prvou hospodárskou zverou, o ktorú sa starali. Prvou bola krava, ktorú dostali od jednej panej z Čadce.

PRE ĽUDÍ S POSTIHNUTÍM

Komunitu Kráľovnej pokoja založili v roku 1993 s cieľom pomoci mladým dospelým, ktorí po osemnástom roku života ukončujú ústavnú starostlivosť. Keďže nemajú rodinné ani žiadne iné zázemie a sú občanmi so zdravotným postihnutím, potrebujú pomoc.

Komunita po svojom založení prišla s myšlienkou, že sa bude venovať týmto ľuďom aj prostredníctvom poľnohospodárskych aktivít. Na začiatku pôsobila v kaštieli v Radošine, v roku 2003 komunita svoju činnosť rozšírila i do kaštieľa v Močenku, ktorý jej do užívania ponúkol kardinál Korec.

Do Močenka presťahovali aj časť statku. „Máme tu veľký sedemhektárový park. Keď sme na jednom konci dokosili, na druhom sme mohli začať znova. Zadnú časť sme preto ohradili a pustili tam ovce,“ hovorí Branko Tupý.

Ovečkám sa dnes klienti venujú v rámci rozvoja pracovných zručností. „Sú to mladí muži, ktorí potrebujú fyzickú činnosť,“ poznamenáva moderátor komunity.

OVEČKY MAJÚ RADI

Pri návšteve komunity v Močenku nás po statku sprevádza Dušan a Roman, klienti zariadenia. „S ovečkami sa dobre pracuje. Niekedy je s nimi aj zábava,“ konštatuje Dušan. Chovajú biele i hnedé, takzvané kamerunské ovce. „Nie sú plaché. Keď k nim človek príde, dajú sa pohladkať.

Aj keď idem večer s kýblikom, idú za mnou,“ približuje Dušan. Majú s ovečkami aj nejaké zážitky? „Keď má baran cez leto ruju, tak nás vo výbehu naháňa. Chráni si kamarátky,“ hovorí s úsmevom Roman. Dušan tiež spomína barana. „Keď idem večer s krmivom, skáče a teší sa, že ide žrať.

Vyzerá, akoby tancoval.“ Pripomína aj to, že s barančekom sa zúčastnil na jednej zo spomínaných Omší svätenia olejov. „Počas svätej omše som naňho dával pozor. Potom som ho priniesol pred oltár a ukázal biskupovi.“

STAROSTLIVÝ PRÍSTUP

Po statku nás sprevádza aj sociálna pracovníčka Simona. Vysvetľuje, že klienti majú zadelené služby, pričom každý má vyhradené svoje zvery. Okrem oviec totiž chovajú i prasce, zajace, pávy a tiež daniele.

„Keď majú vzťah k zvieratám, tak je dobré, že môžu svoje zručnosti rozvíjať aj takýmto spôsobom,“ konštatuje sociálna pracovníčka. Dušan s Romanom majú prácu s ovečkami radi.

„Snažíme sa udržiavať na dvore poriadok, je s tým veľa roboty. Človek sa však aspoň nenudí,“ tvrdí Roman. K ovciam chodia trikrát denne – ráno, poobede a večer. Dopĺňajú im seno do kŕmidiel, čistia im výbeh, v zime zasa vystielajú ovčín, aby najmä malým ovečkám nebola zima.

„Občas im do krmiva pridávame aj vitamíny, aby boli zdravé,“ hovorí Dušan starostlivo. O chov sa starajú sami, spolupracujú však s miestnym zverolekárom. „Je veľmi ochotný. Keď je niečo s ovcami, zavoláme mu a on príde alebo nám telefonicky poradí,“ oceňuje sociálna pracovníčka.

PRÁCA I MODLITBA

Denný harmonogram klientov okrem práce na statku zahŕňa aj duchovný program. „Ráno sa pomodlíme, ideme sa naraňajkovať, potom sa rozdelia služby a každý ide robiť na svoje miesto. Na obed sa modlíme ruženec a potom nasleduje svätá omša. Večer máme korunku Božieho milosrdenstva,“ približuje Dušan.

Ako po náročnom dni oddychujú? „Máme rôzne krúžky – napríklad športový, čitateľský, robíme výzdobu na Veľkú noc. Prípadne chodíme na prechádzky alebo variť,“ hovorí Roman.

Kňaz Branko Tupý pripomína, že klientom popri rozvoji zručností poskytujú aj viaceré moderné terapie, ako je snoezelen miestnosť, či rehabilitačnú činnosť. V rámci nej ponúkajú magnetoterapiu, laser, elektroliečbu alebo ultrazvuk. Tiež majú prístroj na aplikovanie elektromagnetických vĺn a hyperbarickú komoru.

SEBESTAČNOSŤ

Výhodou poľnohospodárskej činnosti je, že si komunita dokáže mnoho potravín zabezpečiť sama. Ovce totiž okrem spásania veľkého pozemku chovajú i na mäso. Takisto prasce, zajace či kravy.

„Máme svoje bravčové i hovädzie mäso. Nemusíme ho kupovať. Takisto máme aj vlastnú záhradu s veľkým skleníkom, kde pestujeme zeleninu. Čo sa dá urodiť, to sme zasadili. Tiež máme svoje stroje – traktory, sejačky. Chýba nám jedine kombajn. V podstate sme sebestační,“ hovorí Branko Tupý.

V minulosti dokonca predávali produkty. Ľudia si od nich radi kupovali pšenicu a jačmeň. Cieľom komunity však nie je byť družstvom. Preto poľnohospodársku produkciu znížili iba na vlastnú spotrebu.

STAROSTI HOSPODÁRA

Ani Komunite Kráľovnej pokoja sa pri poľnohospodárskej činnosti nevyhýba problém, ktorý dnes robí starosti mnohým farmárom. A tým je sucho. Spôsobuje ťažkosti nielen na poli, kde rastlinám chýba vlaha, ale tiež v živočíšnom sektore. „Keďže je suché ovzdušie, nerastie ani veľa trávy.

Preto musíme znižovať počet oviec. Mávali sme ich okolo štyridsať a k tomu ešte malé jahňatá, teraz ich máme asi tridsaťpäť a aj tých malých je pomenej,“ približuje Branko Tupý. V ich prípade je problémom aj samotná ovčia vlna.

Ovce je totiž náročné ostrihať, človek musí dávať pozor, aby zvieraťu nezastrihol do kože. Skúšali to aj sami, ale nakoniec museli zavolať strihača. Ostrihaná vlna je tiež starosťou navyše, lebo nikde ju už neberú na spracovanie.

„V minulosti sme do jednej spracovateľne doniesli vlnu a oni nám za to urobili nejaké výrobky. Z tých prvých oviec sme dali kardinálovi Korcovi urobiť ovčie rúno, deku a aj vankúš. Takisto sme dávali urobiť niečo z oviec aj nunciovi,“ spomína Branko Tupý.

Teraz sa však už vlna nevyberá ako kedysi. Preto chcú v Močenku postupne biele ovce nahradiť kamerunskými, pretože tie sa nemusia strihať.

PRÁCA SVOJICH RÚK

Zámerom zapojenia klientov do poľnohospodárskej práce je viesť ich k tomu, aby niečo robili. „Náš patrón svätý Vincent hovoril: ,Bratia moji, milujme Boha prácou svojich rúk.‘ To znamená nielen vypytovať granty, dary a od ľudí peniaze, ale urobiť niečo aj svojou činnosťou,“ podotýka Branko Tupý.

Upozorňuje, že mnohí chlapci, ktorí boli v ústavnej starostlivosti, sa naučili, že všetko dostanú.

„To je riziko aj terajších detských domovov. Deti si povedia, že je o ne postarané – majú jedlo, vreckové, nemusia nič robiť.  Aj u našich chlapcov sme videli podobné tendencie, i keď v ich prípade to ešte nebolo také zakorenené. Boli však tiež naučení, že sa niekto o nich postará.“

Aj preto sa snažia klientov smerovať k tomu, že k živobytiu musia prispieť i svojou prácou. „To bola naša prvá myšlienka, prečo sme začínali v zariadeniach s hospodárskymi činnosťami.“

MOTIVÁCIA

Tento prístup prináša svoje ovocie. Nielen v tom, že si chlapci rozvíjajú pracovné zručnosti, ale tiež ich to učí istej samostatnosti.

„Tým, že máme chlapcov zamestnaných v chránenej dielni, vedieme ich aj k šetreniu. To bol niekedy boj, pretože boli naučení všetko minúť. Nerozumeli, načo si majú niečo odkladať,“ približuje moderátor komunity.

Postupným vedením ich však naučili zodpovednému vzťahu k peniazom, vďaka čomu si niektorí dokázali našetriť na vlastné bývanie. Jeden má garsónku a v Domove sociálnych služieb v Močenku je zamestnaný ako kuchár. Druhý má rodinný dom a aj ďalší dvaja tiež bývajú v spoločnom dome.

Do komunity chodia na týždenný terapeutický pobyt a potom idú naspäť do svojich domovov. „Pre tých druhých je to motivácia, že sa to skutočne dá. Keď sa snažia, hospodária, pracujú, tak môžu mať niečo svoje,“ poznamenáva na záver Branko Tupý.

Celú fotogalériu k článku si môžete pozrieť TU.