Cífer je kolískou desiatok duchovných povolaní

Malebný Cífer púta svojou lokalizáciou (blízko Bratislavy, ale pritom v pokojnom prostredí), kultúrnosťou (organizuje sa tu napríklad Cíferská hudobná jar), históriou (v obci žili aj žijú mnohé osobnosti umeleckého, športového i duchovného života). A veriacich zaujme ešte čímsi – aktívnym životom miestneho farského spoločenstva či nezvyčajne vysokým počtom duchovných povolaní, ktoré tu v priebehu storočí vyklíčili.  
Mária Bilá 09.04.2019
Cífer je kolískou desiatok duchovných povolaní

Farár Ján Bučík v spoločnosti miestnej kronikárky Anny Michalcovej (vpravo) a jednej z dvoch kostolníčok Márie Olšovej. Snímka: Mária Bilá

Na Cíferi je zaujímavé, že hoci má len čosi vyše 4 000 obyvateľov, narodili sa či žili tu mnohé osobnosti.

Oceňovaná návrhárka a hlavná inštruktorka výšivkárskych škôl spolku Izabella Mária Hollósyová, ktorej modely nosili aj kráľovné, prvý uhorský egyptológ Eduard Mahler, umelci Rastislav Kudláč, Svetozár Ilavský či Juraj Hradský, športovci Marcel Géry, Kristína Kupkovičová a Peter Kalafút, alebo napríklad nositelia Ceny Fra Angelica za prínos do kresťanskej kultúry akademická maliarka Eva Cisárová-Mináriková a organizátor Cíferskej hudobnej jari Viliam Hafner. 

Rovnako tiež prekvapuje informácia, o ktorú sa s nami delí regionálna autorka a regionálna kronikárka Anna Michalcová. V Cíferi sa podľa nej v priebehu jeho histórie narodilo 33 mužov, ktorí sa rozhodli pre kňazské povolanie. Na svojom konte má obec tiež viac ako 35 rehoľných povolaní. 


Tretí kostol
Nad Cíferom drží ochrannú ruku Michal, archanjel, ktorému je zasvätený miestny rímskokatolícky kostol. Už tretí v poradí. 

V Cíferi sa narodilo mnoho osobností, napríklad návrhárka a hlavná inštruktorka výšivkárskych škôl spolku Izabella Mária Hollósyová, ktorá má v obci aj sochu. Snímka: Mária Bilá

„Prvý kostol, ešte z 13. storočia, vyhorel na Gregora v roku 1638. Cífer vtedy zachvátil obrovský požiar – ostala len soška Panny Márie Bolestnej. Doteraz sa nachádza na fare. Druhá stavba kostola bola vybudovaná za výdatnej pomoci Kataríny Turzovej-Zičiovej, ktorá vzala patronát nad kostolom. Dňa 23. júna 1642 nový kostol vysvätil jágerský biskup Juraj Lippay.  Kostol slúžil do roku 1934, keď ho zbúrali, lebo už nestačil kapacitne. Terajší kostol je trikrát väčší,“ sype fakty ako z rukáva Anna Michalcová. Tento tretí chrám miestni postavili za rok, zo svojich peňazí a vlastnými rukami. 

„Tak rýchlo sa dnes kostol nedá ani opraviť,“ smeje sa Ján Bučík, miestny farár. 

Viera i mimo chrámu
Ján Bučík zatiaľ nie je v Cíferi dlho, len čosi vyše pol roka, vyzerá to však tak, že sa už s tamojšou farnosťou stihol zžiť. 

Usudzujeme tak najmä z toho, koľko aktivít sa dá vo farnosti zažiť. Okrem klasického duchovného servisu a vysluhovania sviatostí aj určitá nadstavba vo forme podujatí, ktoré si vyžadujú aj ochotného farára, aj ochotných farníkov. 

Mali napríklad vlastný cíferský pochod za život (pre tých občanov, ktorí sa nemohli zúčastniť na celonárodnom), cez Veľký piatok plánujú krížovú cestu po dedine, podobne aj procesiu na „vzkriesenie“. 

„Ako veriaci by sme sa nemali hanbiť za prejavy svojej viery. Viera by sa mala dostať von z kostolov,“ vraví Ján Bučík. 

V obci či jej okolí stoja aj tri kaplnky (Sedembolestnej Panny Márie, svätého Jána Nepomuckého či svätých Cyrila a Metoda), v ktorých sa tiež slúžia (vo sviatky ich patrónov) sväté omše.

Nový farár uvažuje nad tým, čo by mohlo ešte veriacich obohatiť. Napríklad by chcel zaviesť pravidelnú farskú púť do Marianky, kde by si s veriacimi spravili duchovnú obnovu.

Trvala by len deň; jej súčasťou by bola modlitba posvätného ruženca, krížová cesta, svätá omša, obed a adorácia. Mnoho farníkov – najmä pracovne vyťažených či dlhodobo chorých – totiž nemá možnosť dovoliť si odísť z domu na viac dní.

Farár tiež zvažuje, že by zriadil turistický oddiel. V bývalej farnosti vraj pochodil celý Považský Inovec a myslí si, že aj takéto aktivity môžu byť stimulom k tomu, aby ľudia a rodiny spolu trávili čas, porozprávali sa, oddýchli si, zabavili sa. „Je to tiež forma pastoračnej aktivity,“ vraví. 

Majú aj aranžérske tímy
Podobné aktivity by mohli osloviť aj miestnu mládež, napríklad tých, ktorí sa aktuálne pripravujú na sviatosť birmovania.

„Stretávame sa v piatky, preberáme duchovné veci, ale vedieme aj rozhovory o bežných veciach. Keď som ešte nevedel, že birmovka bude v júni, hovorili mi, že sa netreba ponáhľať, že pokojne môže byť aj v jeseni. Nechcú to mať čo najskôr za sebou – mám pocit, že sú radi, že sem môžu prísť, porozprávať sa.“

Ján Bučík zatiaľ nie je v Cíferi dlho, len čosi vyše pol roka, vyzerá to však tak, že sa už s tamojšou farnosťou stihol zžiť. Snímka: Mária Bilá

Ján Bučík by chcel svojich zverencov vziať aj na výlet do komunity Cenacolo, kde sa ich rovesníci snažia vyrovnať so závislosťou. Zrejme v zmysle hesla „lepšie raz vidieť ako stokrát počuť“ by to mohla byť pre mladých dobrá praktická lekcia o tom, ako môžu rozmanité závislosti ničiť život a ako, naopak, pomáha viera a spoločenstvo.

Mimochodom, spoločenstiev funguje vo farnosti viacero. 

Máriina légia (v súčasnosti má v obci približne 40 členov),  Cíferské rodiny (cieľom je vytvoriť živé spoločenstvo tunajších rodín), miništrantské stretnutia (farnosť aktuálne disponuje približne tridsiatimi miništrantami). Tradíciu začali aj modlitby otcov a modlitby matiek. Tie sa delia na päť skupín: matky seniorky, pracujúce ženy staršie aj mladšie, matky na materskej a matky s malými bábätkami.

Vyzerá to tak, že mnohí miestni berú všetko spomenuté ako niečo prirodzené – to len človek zvonka sa zrejme nestačí diviť, koľko nevšedného sa v tejto obci, v jej histórii i obyvateľoch ukrýva.

Ako inde, tak aj tu sa veriaci angažujú v modlitbe posvätného ruženca – aktuálne majú sedem ruží. O čistotu a výzdobu v interiéri kostola sa zas starajú tzv. aranžérske skupiny, ktoré sa striedajú po týždňoch. 

„Jedna vec je, že členovia spoločenstva sa raz v týždni stretnú na hodinu či hodinu a pol. Druhá je, že ich to spája aj v bežnom živote,“ hodnotí vplyv spoločenstiev jedna z dvoch miestnych kostolníčok Mária Olšová.

Príjemné miesto 
Vraví sa, že človek je najlepší vtedy, keď o tom ani nevie. Možno niečo podobné platí aj o spoločenstvách. 

Nad tým uvažujem, keď odchádzam z Cífera. 

Za sebou mám nielen stretnutie so sympatickým miestnym farárom Jánom Bučíkom a niekoľkými jeho podobne sympatickými farníkmi, ale aj pár nedohodnutých rozhovorov. Ľudia pracujúci pri koľajniciach, v miestnej kaviarni či náhodní chodci, ktorých som sa pýtala na cestu - všetci boli ochotní, usmievaví. S jednou paňou sme sa uvideli aj neskôr a hneď sa pýtala, či som dobre trafila.

Vyzerá to tak, že mnohí miestni berú všetko spomenuté ako niečo prirodzené – to len človek zvonka sa zrejme nestačí diviť, koľko nevšedného sa v tejto obci, v jej histórii i obyvateľoch ukrýva.

Na fare nájdeme aj vyšívané poklady
Budova cíferskej fary upúta už hneď pri vstupe zaujímavým artefaktom – obrazom, na ktorého ľavej strane je alegoricky znázornená minulosť v podobe dieťaťa; budúcnosť, ktorú symbolizuje lebka; a uprostred týchto obrazov je vsadené zrkadlo pripomínajúce dôležitosť prítomnosti. 

Do farskej budovy však primárne láka čosi iné – Pamätná izba sakrálnej výšivky Márie Hollósyovej. Výstavná miestnosť (bývalá „kaplánka“) je plná liturgických textílií z konca 19. a zo začiatku 20. storočia, o ktorých vznik sa svojho času postarali zručné cíferské výšivkárky. Expozícia uzrela svetlo sveta 30. septembra 2017. Jej realizáciu uskutočnili Eva Cisárová-Mináriková a vtedajší správca farnosti Jozef Schwarz. 

Izba nesie názov po asi najznámejšej ikone cíferských výšivkárok Márii Hollósyovej, ktorá sa preslávila aj v Európe a vo svete. Svojho času (1900) získala ocenenie Grand Prix na Svetovej výstave v Paríži (okrem nej si toto ocenenie prevzal už len jediný slovenský umelec, a to Ľudovít Fulla v roku 1937). Ceny získala aj v americkom St. Louis (1904), v Liège (1905), v Miláne (1906) a opäť v Paríži (1913).

Anna Michalcová pri exponáte v Pamätnej izbe sakrálnej výšivky Márie Hollósyovej, ktorá je lokalizovaná v cíferskej fare. Snímka: Mária Bilá

Modely jej šiat boli prezentované v nemeckom módnom časopise, objednávky dostávala aj zo šľachtických dvorov. Zachovala sa fotka rakúskej arcivojvodkyne Izabely a jej šiestich dcér v modeloch práve z jej dielne, medzi zákazníčkami v knihe objednávok figurovalo aj meno cisárovnej Sisi, španielskej kráľovnej či kňažien z Paríža a Madridu. 

Vo výstavnej izbe však návštevníkov nečakajú dobové módne hity, ale sakrálne výšivky: antependiá, ornáty, kazula, pluviál, dalmatika a zástavy. 

Odborné publikácie o živote a tvorbe Márie Hollósyovej spracovala Eva Cisárová-Mináriková, ktorá v roku 2002 na konferencii v Barcelone obhájila zaradenie vtedajšieho depozitára sakrálnych výšiviek na mapu Európskej textilnej cesty krajín EÚ.

O slávnej umelkyni napísal knihu Frajlenka Hollóška aj Milan Zelinka (držiteľ v súčasnosti najprestížnejšieho literárneho ocenenia u nás Anasoft Litera). 


Niektorí kňazi v Cíferi slúžili aj 40 rokov 
Vo farnosti pôsobilo za pár storočí jej existencie viacero kňazov, ktorí sa neodmysliteľne vpísali do jej histórie. Štyria z nich majú dokonca na budove fary pamätnú tabuľu. 

Prvým z nich je Ján Balon, ktorý tu bol farárom od roku 1752 až do svojej smrti v roku 1799. V obci dal postaviť obecný chudobinec - špitál. 

Ďalším na tabuli spomenutým kňazom je bernolákovec Jozef Kubányi, známy aj ako autor duchovnej literatúry. V Cíferi ako farár pôsobil v rokoch 1799 – 1839; v Cíferi a kňazskej službe aj umrel. Práve on dal postaviť faru, ktorú jeho nástupcovia využívajú dodnes.

„Vďaka nemu sa zachoval jediný exemplár rukopisu Kamaldulskej Biblie, preložil tiež dva katechizmy a Filoteu Františka Saleského. Napísal aj veršovanú báseň opisujúcu Cífer. Opis vo veršoch nemá žiadne mesto ani dedina, lebo dejiny sa väčšinou píšu faktograficky,“ uvádza Anna Michalcová.

Tiež pripomína, že tento kňaz napísal aj zbierku modlitieb za umierajúcich pre potreby svojich farníkov. Všetky knihy vydal za vlastné peniaze v Jelínkovej tlačiarni a zdarma ich rozdával veriacim.

„Bol aj dobrý hospodár a učil hospodáriť aj Cíferčanov. Inak bol veľmi chorľavý; musel mať aj kaplánov, aby mu pomáhali – vždy však išiel na doraz,“ vraví Anna Michalcová.

Tretím kňazom, ktorého meno sa nachádza na pamätnej tabuli, je Tomáš Straka, ktorý v Cíferi pôsobil v rokoch 1839 až 1888. „Tiež pokračoval v bernolákovskej tradícii. Farníci ho mali veľmi radi, lebo vždy stál na ich strane a zastupoval ich aj pred úradmi,“ hodnotí kronikárka. 

Ľudovít Pavetitš (pôsobil tu v rokoch 1918 – 1962) patrí tiež ku kňazom, ktorí vo farnosti pôsobili celé desaťročia a získali si srdcia miestnych. Podľa Anny Michalcovej sa práve za jeho éry postavil kostol, založila sa Mariánska družina, postavila sa orlovňa aj nová škola. 

Všetci štyria sú v Cíferi aj pochovaní.