Cífer je kolískou desiatok duchovných povolaní

Na Cíferi je zaujímavé, že hoci má len čosi vyše 4 000 obyvateľov, narodili sa či žili tu mnohé osobnosti.

Oceňovaná návrhárka a hlavná inštruktorka výšivkárskych škôl spolku Izabella Mária Hollósyová, ktorej modely nosili aj kráľovné, prvý uhorský egyptológ Eduard Mahler, umelci Rastislav Kudláč, Svetozár Ilavský či Juraj Hradský, športovci Marcel Géry, Kristína Kupkovičová a Peter Kalafút, alebo napríklad nositelia Ceny Fra Angelica za prínos do kresťanskej kultúry akademická maliarka Eva Cisárová-Mináriková a organizátor Cíferskej hudobnej jari Viliam Hafner. 

Rovnako tiež prekvapuje informácia, o ktorú sa s nami delí regionálna autorka a regionálna kronikárka Anna Michalcová. V Cíferi sa podľa nej v priebehu jeho histórie narodilo 33 mužov, ktorí sa rozhodli pre kňazské povolanie. Na svojom konte má obec tiež viac ako 35 rehoľných povolaní. 

Tretí kostol
Nad Cíferom drží ochrannú ruku Michal, archanjel, ktorému je zasvätený miestny rímskokatolícky kostol. Už tretí v poradí. 

V Cíferi sa narodilo mnoho osobností, napríklad návrhárka a hlavná inštruktorka výšivkárskych škôl spolku Izabella Mária Hollósyová, ktorá má v obci aj sochu. Snímka: Mária Bilá

„Prvý kostol, ešte z 13. storočia, vyhorel na Gregora v roku 1638. Cífer vtedy zachvátil obrovský požiar – ostala len soška Panny Márie Bolestnej. Doteraz sa nachádza na fare. Druhá stavba kostola bola vybudovaná za výdatnej pomoci Kataríny Turzovej-Zičiovej, ktorá vzala patronát nad kostolom. Dňa 23. júna 1642 nový kostol vysvätil jágerský biskup Juraj Lippay.  Kostol slúžil do roku 1934, keď ho zbúrali, lebo už nestačil kapacitne. Terajší kostol je trikrát väčší,“ sype fakty ako z rukáva Anna Michalcová. Tento tretí chrám miestni postavili za rok, zo svojich peňazí a vlastnými rukami. 

„Tak rýchlo sa dnes kostol nedá ani opraviť,“ smeje sa Ján Bučík, miestny farár. 

Viera i mimo chrámu
Ján Bučík zatiaľ nie je v Cíferi dlho, len čosi vyše pol roka, vyzerá to však tak, že sa už s tamojšou farnosťou stihol zžiť. 

Usudzujeme tak najmä z toho, koľko aktivít sa dá vo farnosti zažiť. Okrem klasického duchovného servisu a vysluhovania sviatostí aj určitá nadstavba vo forme podujatí, ktoré si vyžadujú aj ochotného farára, aj ochotných farníkov. 

Mali napríklad vlastný cíferský pochod za život (pre tých občanov, ktorí sa nemohli zúčastniť na celonárodnom), cez Veľký piatok plánujú krížovú cestu po dedine, podobne aj procesiu na „vzkriesenie“. 

„Ako veriaci by sme sa nemali hanbiť za prejavy svojej viery. Viera by sa mala dostať von z kostolov,“ vraví Ján Bučík. 

V obci či jej okolí stoja aj tri kaplnky (Sedembolestnej Panny Márie, svätého Jána Nepomuckého či svätých Cyrila a Metoda), v ktorých sa tiež slúžia (vo sviatky ich patrónov) sväté omše.

Nový farár uvažuje nad tým, čo by mohlo ešte veriacich obohatiť. Napríklad by chcel zaviesť pravidelnú farskú púť do Marianky, kde by si s veriacimi spravili duchovnú obnovu.

Trvala by len deň; jej súčasťou by bola modlitba posvätného ruženca, krížová cesta, svätá omša, obed a adorácia. Mnoho farníkov – najmä pracovne vyťažených či dlhodobo chorých – totiž nemá možnosť dovoliť si odísť z domu na viac dní.

Farár tiež zvažuje, že by zriadil turistický oddiel. V bývalej farnosti vraj pochodil celý Považský Inovec a myslí si, že aj takéto aktivity môžu byť stimulom k tomu, aby ľudia a rodiny spolu trávili čas, porozprávali sa, oddýchli si, zabavili sa. „Je to tiež forma pastoračnej aktivity,“ vraví. 

Majú aj aranžérske tímy
Podobné aktivity by mohli osloviť aj miestnu mládež, napríklad tých, ktorí sa aktuálne pripravujú na sviatosť birmovania.

„Stretávame sa v piatky, preberáme duchovné veci, ale vedieme aj rozhovory o bežných veciach. Keď som ešte nevedel, že birmovka bude v júni, hovorili mi, že sa netreba ponáhľať, že pokojne môže byť aj v jeseni. Nechcú to mať čo najskôr za sebou – mám pocit, že sú radi, že sem môžu prísť, porozprávať sa.“

Ján Bučík zatiaľ nie je v Cíferi dlho, len čosi vyše pol roka, vyzerá to však tak, že sa už s tamojšou farnosťou stihol zžiť. Snímka: Mária Bilá

Ján Bučík by chcel svojich zverencov vziať aj na výlet do komunity Cenacolo, kde sa ich rovesníci snažia vyrovnať so závislosťou. Zrejme v zmysle hesla „lepšie raz vidieť ako stokrát počuť“ by to mohla byť pre mladých dobrá praktická lekcia o tom, ako môžu rozmanité závislosti ničiť život a ako, naopak, pomáha viera a spoločenstvo.

Mimochodom, spoločenstiev funguje vo farnosti viacero. 

Máriina légia (v súčasnosti má v obci približne 40 členov),  Cíferské rodiny (cieľom je vytvoriť živé spoločenstvo tunajších rodín), miništrantské stretnutia (farnosť aktuálne disponuje približne tridsiatimi miništrantami). Tradíciu začali aj modlitby otcov a modlitby matiek. Tie sa delia na päť skupín: matky seniorky, pracujúce ženy staršie aj mladšie, matky na materskej a matky s malými bábätkami.

Vyzerá to tak, že mnohí miestni berú všetko spomenuté ako niečo prirodzené – to len človek zvonka sa zrejme nestačí diviť, koľko nevšedného sa v tejto obci, v jej histórii i obyvateľoch ukrýva.

Ako inde, tak aj tu sa veriaci angažujú v modlitbe posvätného ruženca – aktuálne majú sedem ruží. O čistotu a výzdobu v interiéri kostola sa zas starajú tzv. aranžérske skupiny, ktoré sa striedajú po týždňoch. 

„Jedna vec je, že členovia spoločenstva sa raz v týždni stretnú na hodinu či hodinu a pol. Druhá je, že ich to spája aj v bežnom živote,“ hodnotí vplyv spoločenstiev jedna z dvoch miestnych kostolníčok Mária Olšová.

Príjemné miesto 
Vraví sa, že človek je najlepší vtedy, keď o tom ani nevie. Možno niečo podobné platí aj o spoločenstvách. 

Nad tým uvažujem, keď odchádzam z Cífera. 

Za sebou mám nielen stretnutie so sympatickým miestnym farárom Jánom Bučíkom a niekoľkými jeho podobne sympatickými farníkmi, ale aj pár nedohodnutých rozhovorov. Ľudia pracujúci pri koľajniciach, v miestnej kaviarni či náhodní chodci, ktorých som sa pýtala na cestu - všetci boli ochotní, usmievaví. S jednou paňou sme sa uvideli aj neskôr a hneď sa pýtala, či som dobre trafila.

Vyzerá to tak, že mnohí miestni berú všetko spomenuté ako niečo prirodzené – to len človek zvonka sa zrejme nestačí diviť, koľko nevšedného sa v tejto obci, v jej histórii i obyvateľoch ukrýva.