Dať šancu tým, ktorým už nik neverí

Do Jaslovských Bohuníc prichádzame skoro ráno, aby sme jednak nenarušili zvyčajný program komunity, a tiež niečo zažili a precítili z atmosféry zariadenia pre mužov, ktorí sa ocitli nielen na okraji záujmu spoločnosti, ale aj najbližších. 

Duchovný impulz na založenie 

Pri dverách farského úradu nás víta iniciátor vzniku útulku a jeho duša, farár farnosti Jaslovské Bohunice Marián Vivodík (49). Pozýva nás dnu a hneď na začiatku nám dáva priestor, aby sme sa dozvedeli základné informácie, prečo sa rozhodol pastoračne pôsobiť aj na tomto poli.

Prvotný stimul vzišiel z jeho krátkeho pobytu v Inštitúte Krista Velkňaza v Žakovciach. Marián Vivodík hovorí: „Zbalil som si pracovný odev a prišiel do komunity. Prvé dni, keď som oklepával omietku kostola, som si vravel: to som mohol zostať pracovať aj doma.

Pri svätej omši ma prekvapila pestrá paleta ľudí, ktorí tam žijú. Videl som mamičky s deťmi, mladých i starých, chorých, na invalidných vozíkoch, človeka s amputovanou nohou, slepého. Uvedomil som si, že sú ako veľká rodina.

Keď som sa na nich zahľadel, prišli mi na um Ježišove slová: ,Lebo som bol hladný a dali ste mi jesť; bol som smädný a dali ste mi piť; bol som pocestný a pritúlili ste ma; bol som nahý a priodeli ste ma; bol som chorý a navštívili ste ma; bol som vo väzení a prišli ste ku mne' (Mt 25, 35 – 40).

Vtedy to akosi vo mne zarezonovalo a prebudila sa myšlienka, že aj ja chcem niečo také robiť a pomáhať ľuďom, ktorí to najviac potrebujú. V nich je ten Kristus, ktorý je hladný po našej láske.“ 

Ako sa to začalo 

Ukázalo sa, že občianske združenie bude asi najlepšia cesta, a tak Útulok sv. Martina, ktorý  vznikol 19. októbra 2016, funguje pod občianskym združením Spolok sv. Jána Almužníka. Klientmi sú výlučne muži, ktorí sa z rôznych príčin, najmä však z dôvodu alkoholovej závislosti, ocitli na hranici zachovania vlastného života.

Aktuálna kapacita dovoľuje poskytnúť sociálnu a duchovnú službu iba desiatim. Farár z Jaslovských Bohuníc pokračuje: „Nevedel som, ako začať. Ešte pred mojím príchodom do farnosti som sa dozvedel, že podobné neformálne dielo pomoci tu existuje. Keďže som však vtedy pôsobil inde, spočiatku som len raz do týždňa chodil medzi nich. Otec arcibiskup Ján Orosch vedel o mojich pohnútkach, a keď sa uvoľnilo miesto správcu farnosti, dal mi šancu, aby som bol bližšie k týmto ľuďom.“

Vedľa novej farskej budovy stála nevyužitá stará fara. Aj preto sa tu nový farár rozhodol oficiálne vytvoriť priestory pre charitatívne dielo. Vlastne ako hovorí ani nie on, ale Boh cez neho. Chceli sme sa spýtať, akí sú ľudia, ktorí tu žijú a chcú sa zmeniť. Je však čas na rannú modlitbu, a tak odchádzame do obývacích priestorov útulku.

Potrebujú vytiahnuť z blata

V miestnosti, ktorá slúži na duchovné účely, sedí osem mužov, sociálna pracovníčka a návšteva. Pán farár sa začne modliť svätý ruženec a chlapi jeden po druhom preberajú predmodlievanie jednotlivých tajomstiev.

Po modlitbe nasleduje krátky duchovný text, z ktorého vyplýva ponaučenie: „Každý z nás ťažko prijíma kritiku, ale pokiaľ si nepriznáme, že robíme chyby, šanca na zmenu je malá.“ V myšlienkach sa pýtame: „Dokážu ju využiť?“ 

Marián Vivodík objasňuje: „Keď u nás slúžil svätú omšu Vladimír Maslák z Kláštora pod Znievom, spomenul zaujímavú skúsenosť. Malý baránok preskakoval potok a pritom sa zaboril nožičkami do blata. Nevedel sa z neho dostať von. Nakoniec ho našli mŕtveho. A stačilo tak málo. Vytiahnuť ho a dať mu pevnú pôdu pod nohy.

Otriasol by sa a šiel ďalej. Podobne je to aj s týmito mužmi. Nevyhnutne potrebujú našu pomoc, pretože sami sa nedokážu z problémovej životnej situácie dostať.“ Mnohí z tých, čo sú na ulici, by chceli pracovať, ale majú problém so základným životným priestorom. Nemajú kde bývať a stáva sa, že ich zamestnávatelia preto nechcú vziať do práce.

Niečo nám naznačil aj Marián (61) z Bojníc: „Žil som na ulici, čo súviselo s mojím alkoholizmom. Istá pani ma v zime našla na lavičke vo veľmi zúboženom stave. Neskôr, spolu s manželom ma priviezli práve sem.

Najprv som sa tu dal dohromady po fyzickej stránke. Každé zariadenie má pravidlá, ktoré od vás vyžadujú, či sa vám to páči, alebo nie. Uvedomil som si, že ak chcem prijať pomoc, musím prijať aj podmienky. Navzájom i s tými, ktorí nám pomáhajú, sa rozprávame o našej budúcnosti.

Blížim sa k dôchodkovému veku, aj preto by som si ešte rád našiel prácu. My, ktorí sme tu, môžeme mať priania, o ktorých snívame a potom tie reálne. Nechcem hovoriť mäkké frázy.

Človek má v hlave aj v duši určitú predstavu. Chcel by som v živote ešte urobiť niečo dobré. Nemyslím len pre seba. Aby po mne konečne zostala aj lepšia stopa ako doteraz.“

Bez dodržiavania pravidiel to nejde 

Aktuálne tu žije 10 mužov. Pobyt v útulku je podmienený. Ďalej hovorí zakladateľ: „Sú to nevyhnutné požiadavky, aby sme mohli pomôcť. Mnohí majú problém s alkoholom. Snažíme sa minimalizovať recidívu aj tým, že nemajú peniaze pri sebe.

V žiadnom prípade nie je možné u nás požívať alkohol, priniesť si ho, ani keď sa vrátia z mesta. Ak nie je človek schopný dodržať podmienku a opakovane ju nerešpektuje, musí opustiť komunitu. Má slobodnú vôľu a možnosť výberu.

Žiaľ, niektorí si zvolia ulicu, ako by prestali piť. Podmienkou je aj povinnosť absolvovať duchovný program v útulku. Ráno začíname modlitbou svätého ruženca, čítaním Svätého písma a duchovnou úvahou. Neskôr sa modlíme aj pred obedom, modlitbu korunky Božieho milosrdenstva a večer uzatvárame tiež modlitbou svätého ruženca a duchovnými prosbami.“

Raz do týždňa majú v piestororoch útulku klienti svätú omšu, pretože tu majú aj mužov, ktorí zo zdravotných dôvodov nie sú schopní prejsť do kostola. Po modlitbe je priestor na pracovnú terapiu. Je dôležité, aby si chlapi obnovili pracovné návyky a oživili manuálne zručnosti. Práca vypĺňa čas aj poobede. 

Úspešnosť resocializácie sa začína službou

Pre mnohých z nich je veľmi ťažké zvládnuť resocializáciu, keďže ich trápi závislosť. Pomáha práca. Čo robia?

„Toto vnímam stále ako menší problém. Keďže náš útulok sa nachádza uprostred obce, nemôžeme intenzívnejšie rozvinúť poľnohospodárske či chovné aktivity, čo by nám pomohlo aj po finančnej stránke. Skôr sú to práce okolo budovy útulku a jej okolia. Máme tu záhradu, chováme sliepky, menšie domáce zvieratá.“

Jaslovskobohunický farár s úsmevom dodáva: „Chováme aj biele myši. Samozrejme, v teráriových podmienkach a odovzdávame ich živnostníkovi, ktorý ich dodáva chovateľom zvierat.“

Na útulku si svojpomocne poopravovali takmer všetko, respektíve pod dohľadom majstrov. Niektorí ľudia mali dojem, že farnosť dopláca na útulok. Všetok materiál, ktorý sa využil pri obnove priestorov, je v podstate recyklovaný z vecí, ktoré už ľudia nepoužívali, či už ide o zariadenie interiéru, stoly, skrine, postele alebo spotrebiče.

„Rekonštrukciu si vyžadovala strecha. Sponzorsky nám ju pomohol opraviť veriaci živnostník z Oravy“, dodáva otec Marián. Službou pre druhých chcú odbúrať predsudky. Snažia sa o to, aby ľudia pochopili, že sú tu i pre nich.

 Ďalej pokračuje: „Aj dnes ráno naša pracovníčka išla po mlieko. Ľudia si ho u nás objednajú a na druhý deň vyzdvihnú. Ďalšia služba je manuálna pomoc. Napríklad pre starších ľudí, manželov, či už v záhrade, alebo okolo domu, pokosiť trávu, pokopať, upratať niečo na dvore. Radi pomôžeme. Nepožadujeme finančnú odplatu. Je na ich dobrej vôli, ak niečím drobným prispejú.

Tiež ponúkame možnosť odvozu k lekárovi. Spolupracujeme so Slovenskou katolíckou charitou a raz do týždňa prichádzame do Trnavy, aby sme vydávali obedy pre ľudí bez domova v meste. Väčšinou navaríme veľmi chutnú polievku alebo guláš.“

To, čo navaria a vydajú, je pre mužov silným momentom, lebo si uvedomujú, že jedlo pripravujú práve pre ľudí na ulici ako boli oni sami. Odhady hovoria, že len v samotnom krajskom meste ich môže byť približne dve tisícky.

Pomohli by väčšie priestory

Marián Vivodík nás sprevádza po celom areáli útulku a ukazuje, čo všetko sa vybudovalo počas existencie zariadenia. „Prial by som si väčšie priestory. Musím povedať, že by nám to pomohlo, pretože momentálne nemôžeme rozvíjať pracovno-terapeutické aktivity, ako by sme si predstavovali.

Poskytnúť pomocnú ruku môžeme len desiatim a vidíme, že najmä v zimných mesiacoch narastá počet tých, ktorí zostávajú na ulici a sú vystavení riziku ohrozenia života. Veľmi nás povzbudzuje, keď vidíme, že sme umožnili ľuďom postaviť sa na nohy.“

V útulku im vysvetľujú: „Nie je to len o vás, že si poviete - nebudem piť a hotovo, ale potrebujete Božiu silu, aby ste to zvládli. Boh pomôže, len ho musíte o to prosiť.“ Žiaľ, mali prípad, že muž dobrovoľne odišiel, lebo sa nevedel prispôsobiť pravidlám útulku. Dozvedeli sa, že vonku neprežil. Útulok má byť prechodným miestom, pomocnou rukou v  najkritickejšej chvíli.

Niektorí si alkoholom natoľko zničili zdravie, že potrebujú 24-hodinovú starostlivosť a v tom prípade sa mu snažia vybaviť umiestnenie v zariadení sociálnych služieb, kde má človek zabezpečenú dôstojnú starostlivosť do konca svojho života.

„Čiže ak je u muža vôľa, z našej strany nikdy nezostane na ulici, ak sa pre to sám nerozhodne. Svätý Ján Almužník, ktorého pozostatky sú v bočnej kaplnke Dómu sv. Martina v Bratislave, mi nielen pomáhal počas rokov v seminári, keď som to sám potreboval. Som presvedčený, že na jeho príhovor sme dokázali začať a pokračujeme v tomto diele,“ konštatuje otec Marián.

Pracuje tu bez nároku na mzdu. Okrem neho má útulok aj ďalších troch zamestnancov. Sociálna pracovníčka a dvaja pracovní terapeuti, ktorí riadia aktivity klientov. „Trnavský samosprávny kraj nám prispieva na ich mzdy. Náklady na udržanie chodu útulku sú značné. Stáva sa tiež, že pri odchode od nás klienti majú dlžobu voči útulku, ktorú už pravdepodobne nevrátia,“ načrtáva situáciu farár z Jaslovských Bohuníc. 

Jeden zo zamestnancov, ktorý bol na začiatku ich klientom, prišiel do útulku vo veľmi zlom zdravotonom stave. „Keď sme sa vracali z nemocnice a viezli ho k nám, spýtal sa: ,Prečo to pre mňa robíte? Mne nikto v živote nezištne nepomohol.' Náš záujem o neho ho chytil za srdce.

Má to zmysel a stojí za to, aj keď budeme úspešní len pre jedného alebo dvoch. Každý má slobodnú vôľu, nič s tým ani ja ako kňaz neurobím, ale chceme dať šancu každému,“ dodáva kňaz.