Do rán trpiacich vkladajú Kristov dotyk

„Život tohto sveta je v  mnohých krízových situáciách výzvou pre kresťanov, ktorí uverili evanjeliu Ježiša Krista.

Azda najväčšou výzvou pre súčasných veriacich, aj u nás na Slovensku, je služba v  zdravotníctve,“ hovorí Juraj Jendrejovský (50), kňaz, ktorý ju vykonáva už 23 rokov, aktuálne v Univerzitnej nemocnici v Martine.

„Volanie sveta utrpenia je nepočuteľné. A práve ten nepočuteľný krik o pomoc, ktorého následkom je v našich časoch zúfalstvo, agresivita, ignorovanie a popieranie autority – vyššej moci, hrozí kolapsom života,“ pokračuje vo svojich myšlienkach kňaz, ktorý má pre toto nepočuteľné volanie každodenne otvorené srdce.

„Súčasná svetová bolesť je výzvou položiť do rán trpiacich Kristov dotyk. Kde je to potrebné viac než v zdravotníctve, od služby ktorému sa Cirkev nemôže dištancovať nikde vo svete?“

Služba chorým ako poslanie

Martinského nemocničného kaplána už pred dvadsiatimi rokmi inšpirovali slová zo zhromaždenia vtedajšej Pápežskej rady pre pastoráciu v zdravotníctve.

Témou bola Nová evanjelizácia a odovzdávanie kresťanskej viery. „Cirkev má byť verná zverenému poslaniu. Má nasledovať príklad Krista, svojho Pána, ktorý prijímal chorých, čím ich zároveň pripravoval na počúvanie Božieho slova a na premenu života podľa evanjelia.“

V  priebehu storočí Cirkev považovala službu chorým a trpiacim za integrálnu súčasť svojho poslania. Ale ako sa kaplán Juraj Jendrejovský díva na služby, ktoré poskytujú chorým ľudia iných vierovyznaní či ľudia bez viery v Boha?

„Dobrými skutkami, najmä tými, ktoré vychádzajú z Božieho milosrdenstva, ako je starostlivosť a pomoc chorým, chvália Boha aj tí, ktorí sú ešte neveriaci a pripravujú sa tak na stretnutie s Ježišom,“ vysvetľuje svoj postoj vychádzajúci z vatikánskeho dokumentu La pastorale sanitaria e la nuova evangelizzazione per la transmissione della fede.

Covid sťažuje komunikáciu

„Večer slúžim na covidových pracoviskách. Počas sesterských vizít sa zdravotníci pokúšajú so svojimi pacientmi o neštandardnú komunikáciu,“ približuje kaplán aktuálnu situáciu.

„Je ťažké prelomiť odstup, ktorý spôsobuje ochranný odev. Spod masiek počuť bzukot kyslíka, pacienti sú dýchaviční, ohlušení, nepočujú. Ale aj v tejto situácii sme volaní, aby sme po ošetrení trpiacich zostali prítomní.“

Adresátmi pastoračného sprevádzania pritom nie sú len pacienti, ale aj ich rodiny a samotný personál nemocnice. „Vytvárať atmosféru otvorenosti, prijímať ľudí a  sprevádzať ich pri nesení životných bremien znamená poznať aj to, čím žijú.“

Multidisciplinárne tímy

Byť kaplánom v nemocnici nie je len tak. „Aby mohol byť pri pastoračnej službe v lôžkovom zariadení prínosom, nemôže sa uspokojiť so základmi pastorálnej medicíny a psychológie.“ Potrebuje absolvovať minimálne ročný kurz a výcvik kaplánskej nemocničnej služby.

Juraj Jendrejovský si vzdelanie doplnil o štúdium nemocničného kaplánstva v Olomouci, ale v podstate si ho dopĺňa stále: „Ide aj o pochopenie chodu a fungovania zdravotného systému, o orientáciu vo vyšetrovacích metódach a základy z medicíny, psychológie a sociológie.“

K tomu treba ešte pridať etický kódex duchovnej služby v zdravotníctve. „Iba takto pripravení ľudia z Cirkvi môžu byť prijatí do multidisciplinárneho tímu,“ hovorí.

Vytvoriť v  nemocnici tím, ktorý reflektuje výzvy zariadenia a spája prácu nielen duchovného, ale i pastoračného asistenta, mimoriadneho vysluhovateľa a tiež špecializovaných dobrovoľníkov, je teda samo osebe veľkou výzvou.

„Takýto tím tvorí kostru Cirkvi prítomnej vo veľkých nemocniciach sveta. Duchovná správa nemocnice pritom kooperuje s  vedením jednotlivých pracovísk, s manažmentom, so sociálnymi sestrami, s pomocnými zdravotníckymi a nezdravotníckymi profesiami.“

Duchovné sprevádzanie má mnoho podôb

Rímskokatolícky kňaz Rudolf Kopinec (42) už piaty rok pôsobí ako duchovný správca vo Fakultnej nemocnici v Trnave. Náplň jeho služby je podobne ako u ostatných kaplánov v nemocničných zariadeniach veľmi široká.

„Duchovná starostlivosť o hospitalizovaných zahŕňa sprevádzanie počas choroby, pomoc pri hľadaní nádeje, zmyslu choroby a utrpenia, vysluhovanie sviatostí a svätenín, slávenie bohoslužieb a liturgických úkonov, pohotovostnú kňazskú službu v prípade nebezpečenstva ohrozenia života,“ vymenúva.

Patrí sem tiež duchovná podpora pozostalých a zamestnancov nemocnice, kresťanská formácia zdravotníkov, koordinácia dobrovoľníkov v duchovnej službe a ako v každom úrade aj vedenie a archivácia súvisiacej agendy.

Stretnutie s chorým nie je len o kňazovi

Žiadosti o návštevu duchovných pri lôžku pacienta neklesajú. Ako trnavský nemocničný kaplán hovorí, potreba presahuje možnosti. „Po trištvrte roku, keď som chcel navštíviť všetkých a zvládať všetko, uvedomil som si, že je to najrýchlejšia cesta, ako sám zdravotne veľmi rýchlo odísť.“

A  z  praxe pridáva: „V  prvom rade by sa príbuzný nemal zbavovať zodpovednosti typu: zájdite za ním, on už 30 aj viac rokov nebol na spovedi, ale vy to s ním určite nejako budete vedieť. Len mu, prosím, nehovorte, že vás za ním posielame my.

Choďte za ním akoby náhodne, aby sa nenaľakal. Takýto postoj nie je správny.“ Vhodné je podľa neho sprevádzať milovanú osobu v chorobe i v utrpení.

„A modliť sa za chvíľu, keď je správne, ale aj potrebné opýtať sa blízkeho, či by si prial prítomnosť kňaza, aby za ním prišiel s Eucharistiou, spoločne sa pomodlili či mu vyslúžil sviatosti.“

Akýkoľvek náznak súhlasu je totiž veľmi potrebný. Odporúča, aby veriaci pacient alebo jeho príbuzný pri hospitalizácii informoval buď nemocničného kňaza, alebo duchovného otca vo farnosti.

Rudolf Kopinec pri slávení svätej omše v kaplnke Fakultnej nemocnice v Trnave. Snímka: Archív Rudolfa Kopinca

Zápasy za múrmi nemocnice

Evanjelický kňaz Ivan Lukáč (32) pôsobiaci v bratislavskej ružinovskej nemocnici dopĺňa vlastnú skúsenosť: „Starostlivosť o pacienta sa uskutočňuje nielen na telesnej, ale i duchovnej úrovni. Mnohí sa tešia, keď prídem, keďže momentálna covidová situácia nedovoľuje, aby ich navštívili príbuzní.“

Niektorí sú zaskočení, pretože návštevu kňaza nečakali. Ďalší sú odmietaví s odôvodnením, že oni sa ešte nikam nechystajú. „Myslia si, že moja prítomnosť znamená automaticky ,posledné zbohom‘. S pacientom sa predsa viem pozhovárať o rozličných veciach, ktoré ho zaujímajú.“

Napokon sú prekvapení, že kňaz dokáže hovoriť aj o niečom inom ako len o duchovných veciach. „Za múrmi nemocnice, kde slúžim, sa odohrávajú životné zápasy mnohých pacientov. Všetkých spája túžba byť doma s rodinou a poznať odpovede na otázky týkajúce sa zmyslu života, smrti a večnosti.“

Pána Ježiša Krista máme jedného

Ako každého duchovného, tak aj Ivana Lukáča povzbudí, keď pacient dáva najavo, že stojí o duchovnú starostlivosť. „Prežívam veľkú vďačnosť a radosť, keď som svedkom toho, ako sa Boh skláňa k človeku a dotýka sa jeho srdca. Keď zrazu namiesto sĺz v očiach sa objaví nová radosť a nádej.“

Ležiaci pacienti, s ktorými prichádza do styku, sú často katolíci. „Spoločne si uvedomujeme, že konfesijná príslušnosť v kritickej situácii absolútne nezohráva dôležitú úlohu. Pána Ježiša Krista máme predsa jedného.“

A  tak sú podľa evanjelického kaplána čítania z Božieho slova, modlitba a  požehnanie jedinečnými prostriedkami Božej milosti, ktoré dokážu posilniť a povzbudiť.

Choroba mení poradie našich hodnôt

Lekári niektorých špecializácií sa do situácie kumulácie poslania lekára a osoby dávajúcej duchovnú podporu dostávajú často. Medzi také odbory patrí napríklad onkológia.

„Naša krehkosť sa obvykle prejaví prostredníctvom choroby. Uvedomíme si ohraničenosť života, mení sa poradie našich hodnôt, do popredia sa dostávajú spirituálne potreby,“ hovorí lekárka klinickej onkológie Monika Matejková (54) z Piešťan.

Pri vykonávaní svojej profesie si zvlášť uvedomuje, že človek má aj dušu a starostlivosť o ňu je nanajvýš žiaduca. „Duchovnú službu v nemocnici preto vnímam ako súčasť komplexnej starostlivosti o chorého človeka. Neliečime len telesnú schránku.“

K pacientovi treba podľa nej pristupovať holisticky, pretože telo, duša a duch žijú v symbióze. Ak niektorý člen tejto trojice trpí, trpí celý človek. „Stretávam sa s tým, že keď si pacient spracuje a vyrieši niečo vo svojich vzťahoch s blízkymi, uľaví sa mu.

Tento proces a následná úľava neraz predchádzajú smrť po dlhom a ťažkom období umierania.“ Spirituálna podpora je žiaduca hlavne v  situáciách beznádeje, strachu, keď sa človek ocitá na hranici známeho. „Vplyvom pandémie sa nás to zrazu týka takmer všetkých.“