Domáce násilie ubližuje všetkým

Dušami projektu a zakladateľkami dočasného náhradného domova sa stali Marcela Dobešová a Anna Verešová. Dva roky fungoval pod hlavičkou Inštitútu Krista Veľkňaza v Žakovciach, v roku 2000 sa osamostatnil.

Pri vstupe do objektu zbadáme ako prvé detské kočíky. Podľa nich je zrejmé, že je tu priestor nielen pre ženy, ale aj pre deti. Následne vchádzame do príjemnej spoločenskej miestnosti, kde sa zhovárame o živote v zariadení s jej dlhoročnými pracovníčkami – riaditeľkou Katarínou Verešovou a sociálnou poradkyňou Marianou Hudecovou.

POMOC DO PÁR HODÍN

Hlavným poslaním Áno pre život je ochrana ľudského života od počatia po prirodzenú smrť a tiež pomáhať zneužívaným a  týraným ženám a deťom. Posilňovať úctu voči žene, materstvu, šíriť osvetu, bojovať proti osobnej, rodinnej či profesijnej diskriminácii žien.

„Kapacita domova je 25 miest. Je určený ženám – bezdetným, tehotným alebo aj s deťmi – , ktoré sa  ocitli v  nepriaznivej sociálnej situácii a nemajú kde bývať. Hrozí im, že by sa ocitli na ulici alebo mali naozaj nevyhovujúce podmienky pre život. Taktiež ženám – samotným alebo s deťmi –, ktoré sa stali obeťami domáceho násilia.“

Momentálne je obsadených 23 miest, počet obyvateľov sa však môže kedykoľvek zmeniť. „Ak nám zavolá žena v núdzi, ktorá nemá kde bývať alebo je na úteku pred násilníkom, a máme voľné miesto, vieme ju prijať do pár hodín. Prípadne jej nájdeme bezpečie v inej spolupracujúcej organizácii. Záleží na tom, ako je jej potreba naliehavá,“ vysvetľuje riaditeľka.

OBETE Z CELÉHO SLOVENSKA

Od vzniku zariadenia v ňom našlo dočasnú strechu nad hlavou vyše tisíc žien. „Niektoré majú základné či učňovské vzdelanie, ale mali sme aj ženu, ktorá skončila vysokú školu. Bola obeťou násilia, ale dlho u nás nepobudla, mala snahu nájsť si čo najskôr vlastné bývanie a veľmi rýchlo si poradila,“ hovorí Mariana Hudecová, ktorá tu pracuje už dvadsať rokov.

Dopĺňa ju Katarína Verešová: „V súčasnosti už existuje viac inštitúcií a podporných služieb pre obete násilia než pred štvrťstoročím. Stále sme však pozadu za ostatnými krajinami.“

Najčastejšia veková skupina žien je 20 až 30 rokov. Pochádzajú z rôznych sociálnych vrstiev a spoločenských skupín, prevažujú však ženy zo sociálne slabších rodín. Časť z nich vyrastala v dysfunkčnej či neúplnej rodine. Niektoré zažili rôzne útrapy už odmalička – chudobu, hlad, sexuálne zneužívanie, fyzické, psychické či ekonomické násilie.

ZA TEHOTENSTVO VYHADZOV

„Hovorí sa tomu transgeneračná chudoba. Mnohé z  nich rodina alebo partner len využívali. Máme skúsenosť, že už to je problém, keď otehotnejú. Často ich preto vyhodia z domu. Zostanú bez prístrešia a bez peňazí. Keď nemajú rodinu, ktorá by ich podržala, vidia sprvoti ako jediné riešenie potrat. U nás ženám vysvetlíme, že existujú aj iné alternatívy.“

Napríklad dieťatko donosiť, ísť na utajený pôrod, prípadne ho dať na adopciu. „Keď ženám poskytneme sociálne poradenstvo i materiálnu pomoc, môžu sa rozhodovať slobodnejšie,“ dodáva riaditeľka.

Počas existencie domova sa jeho obyvateľkám narodilo 71 detí. V drvivej väčšine ostali v starostlivosti matiek.

PREVAŽUJE SKRYTÉ NÁSILIE

Zamestnanci Áno pre život sa v minulosti stretávali skôr s fyzickým násilím. „Jeho prejavy sú veľmi dobre viditeľné, preto je aj ľahšie dokázateľné. Postupom času si však páchatelia dávajú väčší pozor, aby nezanechali stopy. Začalo prevažovať skryté, najmä psychické násilie. Ponižovanie, kritizovanie, znevažovanie, urážky a podobne. Fyzické a psychické násilie idú často ruka v ruke,“ vysvetľuje riaditeľka.

Sociálna poradkyňa má skúsenosť, že najmä mladé ženy medzi dvadsiatkou a tridsiatkou sú veľmi riziková skupina, zvlášť tie, ktoré strádajú po citovej stránke. „Často začnú žiť s prvým partnerom, ktorý je na ne čo len trochu milý. Sú dôverčivé, ľahko nadviažu vzťah. Muž jej ponúkne strechu nad hlavou, ona je šťastná a myslí si, že je to na celý život. Žiaľ, tak to ale vo väčšine prípadov nie je.“

NEZAKRÝVAŤ SI OČI

V  domove však boli už aj ženy v dôchodkovom veku, ktoré nemali vlastné bývanie alebo ich psychicky týrali vlastné deti. „Problematika týrania sa veľmi často dotýka aj seniorov. Pokiaľ nepotrebujú núdzové bývanie, nemusia ísť vyslovene do domova sociálnych služieb. Niektorí si ani neuvedomujú, že ide o násilie. Cítia sa však nepríjemne, vedia, že to, čo im robia príbuzní, nie je dobré. Často to skrývajú, hanbia sa priznať si to.“

Slová Mariany Hudecovej dopĺňa zakladateľka zariadenia Anna Verešová. „Domáce násilie neobchádza ani kresťanské rodiny. Žiaľ, práve v týchto rodinách je ešte viac skrývané. Nesmieme si však pred tým zakrývať oči.“

Obeťami násilia v blízkych vzťahoch sú podľa nej aj muži, no najviac zraniteľné a zraňované sú deti, ženy, zdravotne znevýhodnení a seniori. „Ide o zneužívanie moci alebo sily. Všetci, celá spoločnosť, musíme pracovať v prospech toho, aby násilie nebolo v našich rodinách prítomné.“

SAMOSTATNOSŤ JE DLHÝ PROCES

Pevný program v zariadení nie je, režim dňa má každá obyvateľka individuálny. Ráno vypravia deti do školy či škôlky, následne si nakupujú, varia, upratujú alebo vybavujú potrebné záležitosti. Popoludní sa matky venujú deťom. Alebo majú naplánované rôzne odborné programy na upevňovanie rodičovských zručností a vzťahov s deťmi, rozvoj finančnej gramotnosti či rozvoj zručností s vedením domácnosti.

Okrem bývania tu nachádzajú krízovú pomoc, sociálnu asistenciu i programy pre deti. Zúčastňujú sa na rozhovoroch so sociálnym pracovníkom, psychológom, prípadne právnikom. Zamestnanci ich vedú k správnym hygienickým i pracovným návykom.

„Poskytujeme im výber pracovných aktivít podľa ich záujmu, schopností a zručností. Napríklad v záhradke sa učia, čo, ako a kedy sadiť, pestovať a zberať rôzne plodiny. Oboznamujú sa s ich správnym uskladňovaním, spracovaním a využitím v kuchyni. Niektorým ženám musíme ukázať, ako sa majú učiť s deťmi, často pomáhame aj s domácimi úlohami. Všetko sa deje postupne, je to dlhodobý proces.“

NA ŽIVOBYTIE NEMAJÚ VEĽA

Každá obyvateľka má k dispozícii izbu s potrebným vybavením. Posteľ, skriňa, sociálne zariadenie, umývadlo. Nie je to luxus, ale sú vďačné aj za to. Na prechodné obdobie sa musia uskromniť s tým, čo nevyhnutne potrebujú.

Maximálna doba tunajšieho pobytu sú dva roky. Niektoré ženy sa snažia posunúť ďalej čo najskôr. „Ak je u nás žena rok a dlhšie, zapúšťa korene. Nie je to dobré, lebo niekedy stráca chuť aktivizovať sa. Má o všetko postarané, čo môže byť na škodu,“ vysvetľuje sociálna pracovníčka.

Za pobyt platia dve eurá na deň. Na živobytie nemajú veľa peňazí, väčšina z nich žije z rodičovského príspevku. Musia sa naučiť hospodáriť s tým, čo majú. Zamestnanci im často pomáhajú vybavovať sociálne dávky, na ktoré majú zo zákona nárok.

Zariadenie čiastočne financuje Žilinský samosprávny kraj, časť príspevkov tvoria granty, darcovstvo, dve percentá z dane a vklady prijímateľov sociálnych služieb.

LINKA POMOCI A INFOKAMPAŇ

Organizácia Áno pre život zriadila v snahe pomôcť týraným aj krízovú linku pomoci. Na telefónne číslo 0800 120 024 sa ľudia kedykoľvek bezplatne dovolajú a môžu sa zveriť so svojím problémom.

Mariana Hudecová spomína, že spočiatku mali aj dva-tri krízové hovory najmä v nočnej službe, teraz je ich menej. Stávalo sa, že občas volali aj muži. „Niekedy potrebujú len vyrozprávať sa. Ale keď už majú riešiť situáciu, ustúpia. Často sa hanbia a násilie nechcú priznať ani najbližšej rodine, radšej dlhodobo trpia.“

Preto je súčasťou práce tunajších zamestnancov aj infokampaň Domáce násilie ubližuje všetkým. Verejnosť oboznamuje s jeho formami a prejavmi, ako aj s možnosťami prevencie. Súčasťou projektu sú prednášky na stredných školách, o ktoré je veľký záujem.

PRÁCA PRINÁŠA OVOCIE

Deň v tomto azylovom zariadení ubehne podľa riaditeľky Kataríny Verešovej vždy veľmi rýchlo. A ani jeden nie je rovnaký.

„Stále máme pred sebou nové výzvy, ktorým treba čeliť. Je to náročná, ale aj krásna práca. Hlavne vtedy, keď sa naše prijímateľky posúvajú vpred. Keď vidíme, že sú šťastné. Niekedy nás z vďačnosti aj vyobjímajú.“

Najväčšou satisfakciou je však pozitívna spätná väzba, keď sa niektorá žena osamostatní a posunie ďalej. „Keď zavolá, že už vie fungovať aj bez cudzej pomoci.“ Vtedy vidia, že ich služba a všetka námaha má zmysel.