Farnosť Svit ochraňuje svätý Jozef

Mesto Svit je približne také staré ako jeden ľudský život. Má len 80 rokov, avšak dva kostoly, ktoré si veriaci pred tridsiatimi rokmi, keď aj vo Svite začalo svitať na lepšie časy, postavili úplne sami. V meste žije zhruba 8 000 obyvateľov, z ktorých polovicu tvoria katolíci. Na severe je lemované Vysokými Tatrami, čo mu dodáva jedinečný imidž.
Lenka Horáková 16.03.2021
Farnosť Svit ochraňuje svätý Jozef

Rímskokatolícky Kostol sv. Jozefa, robotníka, si Sviťania pred tridsiatimi rokmi postavili svojpomocne. Snímka: archív farnosti

Keby ste vo Svite hľadali histo rické centrum s kostolom zo stredoveku, nenašli by ste. Nič také tam nie je.

Je to mladé priemyselné mesto, ktoré „vyrástlo“ až po druhej svetovej vojne zásluhou podnikateľa Tomáša Baťu. V jeho záujme bolo postaviť kostol, pretože ľudí, ktorí sa vyučili remeslu a ostali vo Svite pracovať, pribúdalo. Socializácia a znárodnenie majetku mu však prekazili plány.

Potom zase prišli k moci komunisti, ktorí to nedovolili. Tak sa stali veriaci mesta Svit pútnikmi. Putovali na sväté omše do Batizoviec a do Lučivnej celých 40 rokov ako Židia po púšti, čo im slúžilo na upevnenie viery.

Po páde komunizmu si však už Sviťania prišli na svoje. Túžba mať vlastný chrám dostávala reálne kontúry. A nie iba jeden chrám, ale hneď dva. Hlavný farský je zasvätený svätému Jozefovi, robotníkovi, a druhý v Podskalke sv. Cyrilovi a Metodovi.

Zásluhu na tom má predovšetkým niekdajší farár Peter Fidermak (73), ktorý si v tom čase dokonca urobil žeriavnický kurz. Stretol sa s veľkou obetavosťou a zanietenosťou miestnych, ktorí po ôsmich hodinách práce vo fabrike prichádzali na ďalších šesť hodín pracovať na stavbu. Nehovoriac o ženách, ktoré tam varili, lebo chlapi nemali čas ísť domov a najesť sa.

Mnohí Sviťania majú tieto udalosti v živej pamäti, akoby sa stali len včera.

Rok svätého Jozefa prijali s radosťou

Farský úrad sa nachádza oproti Kostolu sv. Jozefa, robotníka. Je akýmsi pomyselným centrom mesta. Víta nás pri ňom farár Štefan Vitko (56), ktorý nám prezrádza, že ide o prvý kostol, ktorý bol postavený po nežnej revolúcii.

V pastorácii mu pomáhajú kapláni Miroslav Rožek (43) a Milan Kačaljak (41). Pomaly sa začíname zoznamovať s farnosťou Svit. Ako vyzerá pastorácia v čase lockdownu? Ako prežívajú kňazi spolu s veriacimi Rok sv. Jozefa, ktorý je Sviťanom obzvlášť blízky?

„Na jednej strane sú aktivity a činnosti, ktoré by sme rozvinuli, keby nebola pandémia, no na druhej strane je realita, ktorá nás okliešťuje,“ začína rozprávať farár Štefan Vitko. „Mali sme v pláne otvoriť náš farský kostol pre svätojozefské aktivity, ktoré by poslúžili nielen nám, ale aj iným farnostiam.

Predpokladali sme, že sa náš kostol stane počas tohto roka akýmsi duchovným centrom života diecézy. Žiaľ, pandémia to neumožnila,“ hovorí ďalej. Napriek tomu kňazi neodpočívajú so založenými rukami, ale snažia sa urobiť všetko pre to, aby boli ľuďom nablízku.

„Každú stredu máme pobožnosti ku cti sv. Jozefa, ktoré sú súčasťou bohoslužby. Tie streamujeme a vysielame prostredníctvom sociálnych sietí. V Pôstnom období ponúkame veriacim katechézy o úcte k sv. Jozefovi.

Ak sa dočkáme zrušenia protipandemických opatrení, máme v úmysle pozývať kňazov – nositeľov mena Jozef, ktorí by raz mesačne celebrovali svätú omšu s nejakou svätojozefskou myšlienkou,“ prezrádza svitský farár s nadšením.

Do debaty sa pridáva kaplán Milan Kačaljak, ktorý hovorí, že sv. Jozef je mu veľmi blízky. „Kňaz by nemal byť iba kňazom, ale aj človekom. A kto ma to môže naučiť, ak nie práve svätý Jozef?“ vysvetľuje.

„On bol otvorený pre Božie pozvania a vnuknutia. Sväté písmo ani raz nehovorí o jeho nevernosti či mrzutosti, ale o vernosti a odhodlaní. Hoci modlitby k sv. Jozefovi sú iba v stredu, pred očami ho máme stále,“ dodáva.

Blízko ľuďom aj v čase lockdownu

Pandémia koronavírusu zatvorila kostoly na celom Slovensku. Vďaka technike však veriaci vo Svite neostali bez svojich pastierov. Vysielajú sväté omše z oboch kostolov v pravidelných časoch a zo spätnej väzby vedia, že liturgický program sleduje relatívne dosť farníkov, a nielen ich.

„Ľudia oceňujú myšlienku byť virtuálne v kontakte so svojimi kňazmi a s kostolmi. Určite to nenahradí priamy kontakt, ale v daných podmienkach to chápeme ako optimálnu možnosť, ako sa im prihovoriť a povzbudiť ich vo viere,“ tvrdí farár Štefan Vitko.

Online vysielajú aj eucharistické poklony a modlitby posvätného ruženca, v Pôstnom období aj pobožnosti krížovej cesty. „Je to síce náročné, ale zároveň nám to prináša radosť, že aj v obmedzených podmienkach farnosť žije a kňazi so svojimi veriacimi komunikujú,“ dodáva farár.

„Pustili sme sa tiež do online prípravy detí na prvé sväté prijímanie,“ ujíma sa slova kaplán Milan Kačaljak, „nejde iba o učenie, ale chceme, aby rodičia a deti vedeli, že na nich myslíme.“

Nielen pre kňazov, ale aj pre veriacich je toto obdobie náročné. Nemôžu ísť na svätú spoveď, prijať Eucharistiu, stretávať sa spolu alebo len tak prehodiť pár slov s kňazmi.

„To, čo bolo samozrejmé, zrazu chýba, a preto je to vzácne,“ hovorí na margo zavretých kostolov Sviťanka Ľudmila Matúšová. „Ešteže zásluhou techniky môžeme sledovať streamované sväté omše a pobožnosti. Naši kňazi robia, čo môžu, za čo im patrí môj obdiv a veľká vďaka,“ prezrádza.

Zapaľovať svetielka viery

Farár Štefan Vitko pôsobí vo Svite deviaty rok. Keď tam v roku 2012 prišiel, prvé, čo ho prekvapilo, bol obrovský priestor farského kostola. Podľa domácich sa doň vojde približne tisíc sediacich veriacich. Teraz, paradoxne, musia v takom veľkom kostole slúžiť sväté omše bez prítomnosti farníkov.

„Kostol býva naplnený najmä počas sviatkov. Prejavuje sa to hlavne cez Veľkonočné trojdnie. Prichádzajú veriaci aj z okolitých farností, lebo si tu určite môžu sadnúť,“ vysvetľuje farár Vitko. „Ako veľký dar vnímam, že máme až piatich organistov, ktorí slúžia pri liturgii. Ich cit a majstrovstvo oceňujú aj veriaci z okolia,“ hovorí hrdo.

Zaujímavosťou je, že v meste žijú ľudia, ktorí pochádzajú z rôznych kútov Slovenska a niečo zo svojej kultúry a prístupu k viere si priniesli so sebou. Vo farnosti je to teda pestré.

Farár prezrádza, že generácia, ktorá roky o kostol zápasila, sa pominula. Tá, ktorá ho postavila, už sa míňa. Na rade je mladšia, ktorá musí túžby a iniciatívy predkov oceniť a urobiť všetko pre to, aby farský život udržala a prehĺbila.

„Svit nie je farnosťou, kde sa žije tradičná viera. Tu treba pracovať individuálne a posilňovať jej ostrovčeky a iskierky, ktoré nachádzame v jednotlivcoch a rodinách. Usilujeme sa tieto svetielka pospájať akoby neviditeľnou sieťou a vytvoriť z nich jednotný organizmus. Zároveň chceme, aby postupne zapaľovali ďalšie, ktoré sú odumreté alebo ktoré prežívajú v latentnom stave,“ uvažuje farár.

Podľa kaplána Milana Kačaljaka je dobré, že je to tak, pretože na neoranom poli je veľa možností, ako siať Božie semienko.

„Je tu dosť zranených a ubolených ľudí, ale aj mnoho šikovných a nadaných. Človek nemusí hneď vidieť ovocie svojej práce, ale Pán určite dáva vzrast,“ hovorí ďalej a dodáva, že Svit vníma ako farnosť, ktorá hľadá svoju identitu. Ak chcú spoznať srdce farnosti, musia sa dostať do sŕdc ľudí, ktorí v nej žijú.

Farnosť žije z modlitby

Vo Svite to predovšetkým žije modlitbou. Pravidelne sa tam stretávajú stovky žien z celého Slovenska na Modlitbách matiek. Rovnako tak sa stretávajú aj muži a otcovia rodín pri Modlitbách otcov. Kým to bolo možné, organizovali sa rôzne púte. Medzi aktívne patrí tiež ružencové bratstvo.

„Stretnutia v menších spoločenstvách považujem za veľmi dôležitý prvok prehĺbenia viery,“ vysvetľuje farár Vitko, „nie je to jednoduché, lebo v dnešných ľuďoch sa prejavuje veľmi silný individualizmus. Uzatvárajú sa do seba, do svojho sveta. Nie je ľahké vytrhnúť ich z neho a ponúknuť im možnosť stretávania sa.“

Vo Svite sa však konajú aj akcie z iného súdka. Napríklad každý druhý rok v Adventnom období prichádzajú skauti z celého Slovenska, ale aj z Česka a z Poľska a prinášajú betlehemské svetlo. Z pravidelných aktivít farár Štefan Vitko vyzdvihuje pravidelné stretnutia s lektormi či s mimoriadnymi rozdávateľmi svätého prijímania, ktorí robia pre farnosť veľkú službu: každú nedeľu navštevujú chorých s Eucharistiou.

„Pravidelne sa zúčastňujú na formácii, slúžia pri liturgii a pre mňa je to zvláštny, až dojímavý pocit, keď vidím medzi miništrantmi dospelých mužov, ktorí sú pri oltári so svojimi synmi,“ usmeje sa.

Tiež každoročne organizujú ekumenickú pobožnosť na cintoríne v dušičkovom čase, na ktorej sa modlia spolu s gréckokatolíkmi a evanjelikmi. Veď aj ich kostoly stoja vedľa seba. Svoje zázemie vo farnosti si našlo spoločné čítanie Svätého písma.

Novinkou vo farnosti je Cirkevná materská škola sv. Gianny Berettovej-Mollovej, ktorá otvorila svoje brány pre prvých škôlkarov v septembri minulého roka. Chodí do nej približne 40 detí, pričom väčšina z nich je zo Svitu.

„Považujeme to za jednu z možností, ako prehĺbiť život viery už v malých deťoch,“ vysvetľuje farár Štefan Vitko na margo materskej školy. „Na poli katechizácie chcem vyzdvihnúť spoluprácu so sestrami z Kongregácie sestier služobníčok Najsvätejšej Panny Márie nepoškvrnene počatej, ktoré majú svoj kláštor v tesnej blízkosti farského úradu,“ dodáva.

Svätý Jozef ich chráni aj v čase pandémie

Farár Štefan Vitko ďalej hovorí, že ich ambíciou je pôsobiť tak, aby sa kostoly nevyľudnili. Vnímajú, že mladá a stredná generácia odišli do sveta. Potrebujú znovu naplniť rednúce rady miništrantov z detských ročníkov a zaangažovať viac ľudí strednej generácie do rôznych služieb.

„Svätý Jozef musel svojím konaním veľakrát chrániť Svätú rodinu. Spolu prežili ťažké roky na úteku, v emigrácii i v určitej izolácii,“ uvažuje farár Štefan Vitko. „Počas pandémie sa aj my nachádzame v stave určitej izolácie voči bežnému plnohodnotnému životu. Svätý Jozef je ideálny patrón, ktorý nám pomôže toto obdobie preklenúť, ochrániť našu vieru a slúžiť Bohu a Cirkvi,“ dodáva.

Blízkosť hôr oceňuje najmä kaplán Milan Kačaljak, ktorý hovorí, že v nich človek môže spoznať seba samého a oddýchnuť si. „V horách nemusíme byť vážni,“ hovorí s úsmevom. „Nepamätám, kedy som bol naposledy v Tatrách. Asi by som to mal zmeniť, však?“ nahlas sa zasmeje.

Mať kostol nie je samozrejmosťou

Ľudmila Matúšová spomína, ako v detstve chodievala spolu s rodičmi a súrodencami na svätú omšu do okolitých dedín – vlakom alebo pešo. O to viac si dnes vychutnáva zvuk kostolných zvonov a cestu do chrámu, ktorá trvá len pár minút.

A s radosťou nezabúda poznamenať, že v júli 1991 boli s manželom Michalom prvým párom, ktorý v tomto kostole prijal sviatosť manželstva. Pri odchode zo Svitu sme sa utvrdili v tom, že aj keď sú obmedzené kontakty, ten jeden – kontakt s Bohom – je stále v kurze.

Sviťania ho rozvíjajú a pod ochranou svojho patróna sv. Jozefa sa tešia na časy, keď vo Svite začne opäť svitať.