Flores: na ostrove kvetov

Skutočnosť, že po svete sa oplatí chodiť s otvorenými očami, sa nezriedka ukáže pravdivou. Príjemné vnuknutie, ktoré mi v nitrianskom Misijnom múzeu na Kalvárii prináša do rúk útle knižné dielo pátra Vincenta Lechoviča SVD s názvom Spomienky na Timor, tak spätne dodáva ceste po Indonézii ďalší rozmer.

Prečítať si o tom, ako v oblasti pôsobil pred vyše polstoročím náš krajan, ako vnímal tamojších obyvateľov a čo všetko pre nich urobil, dokáže vytvoriť dovtedy nečakané spojenie s miestom a ľuďmi doslova na druhom konci sveta.

Domov indonézskych katolíkov
Najjužnejšia provincia Indonézie, Východné Malé Sundy, indonézsky nazvaná Nusa Tenggara Timur, je jedinou oblasťou tejto ostrovnej krajiny, kde je dominantným rímskokatolícke náboženstvo. Patria sem ostrovy Flores, Sumba a západná časť Timoru, spolu s množstvom menších riedko obývaných ostrovov.

Ak berieme Indonéziu ako celok, je tam kresťanstvo po islame druhým najrozšírenejším náboženstvom. Dvadsaťštyri miliónov miestnych kresťanov tvorí približne desatinu obyvateľstva, pričom z tohto počtu predstavujú protestanti sedemnásť a katolíci sedem miliónov.

Dôvodom takéhoto pomeru je najmä holandský koloniálny vplyv. V oblasti Malých Súnd však boli aktívni najmä portugalskí obchodníci so santalovým drevom a postupne aj dominikánski misionári podporovaní Portugalčanmi z kolónie Goa v dnešnej Indii.

Tí v oblasti vyvíjali kazateľskú a misionársku činnosť od polovice 16. storočia. Počet katolíkov najmä na Florese stúpol aj po tom, čo boli v roku 1660 vyhnaní z mesta Makassar na severnejšie ležiacom ostrove Sulawesi.

Začiatkom 19. storočia aktivita dominikánskej misie v oblasti zoslabla a časť veriacich sa vrátila k pohanským praktikám. Aj oslabené Portugalsko bolo nútené stiahnuť sa z mnohých oblastí v regióne.

Po zaručení náboženskej slobody portugalsko-holandskými dohodami však katolíci prestali byť vnímaní ako nepriatelia holandských kolonialistov a ich pozícia sa najmä na Florese ďalej posilňovala.

Portugalský vplyv v tejto časti dnešnej Indonézie možno hľadať i za názvom ostrova Flores. Práve portugalskí moreplavci jeho východnú časť nazývali Cabo de Flores – Mys kvetov - pre množstvo na červeno rozkvitnutých stromov Delonix regia. A sympatické meno spojené s kvetmi mu tak zostalo dodnes.

Koniec, ktorý je začiatkom
Hoci názov mestečka Ende, ležiaceho na južnom okraji strednej časti Floresu, v našincovi evokuje pod vplyvom nemčiny koniec, je to len začiatok cesty.

I pre pátra Vincenta Lechoviča bolo Ende vo februári 1950 prvým skutočným zoznámením s krajinou jeho nového pôsobiska po dlhej plavbe z Egypta; a ani náš príchod tam nie je celkom bez dobrodružstva.

Prilietame z Bali na čínskej odvodenine starého sovietskeho Antonova An-24, lietadle s typovým označením Xian MA60. Všade naokolo sa pasú ovce a kozy, našťastie, tie, čo sú v bezprostrednej blízkosti dráhy, niekto zodpovedný priviazal. Nízky prelet nad dráhou na zahnanie dobytka – štandardný postup známy z malých afrických letísk – tak nie je potrebný.

Šesťdesiattisícové mesto je sídlom Endskej arcidiecézy, latinsky Archidioecesis Endehenus, založenej v septembri 1913. Tá dnes sústreďuje takmer pol milióna veriacich, žijúcich na území väčšom než päťtisíc štvorcových kilometrov, čo je vyše tretina rozlohy ostrova Flores.

Hlavným chrámom arcidiecézy je Katedrála Krista Kráľa, indonézsky Gereja Katedral Kristus Raja, zo šesťdesiatych rokov 20. storočia. Jednoduchú stavbu čistých línií s jednou loďou a vežou dopĺňa socha Ježiša stojaceho na štylizovanej zemeguli s nápisom Christus Rex mundi.

„Hoci sa cudzincom môže zdať naša katedrála strohá, treba uvažovať v súvislostiach nášho ostrova a jeho architektúry. V takomto svetle je to takmer veľdielo,“ upozorňuje položartom jeden z domácich veriacich na skutočnosť, o akej sa budeme môcť presviedčať počas nasledujúcich dní na každom kroku. Nielen domy, cesty, ale i životy sú na Florese jednoduché a strohé. No práve to im dodáva zvláštnu krásu a vznešenosť.

Jazierka Kelimutu 
V relatívnej blízkosti Ende, asi o päťdesiat kilometrov severovýchodnejšie, nájdeme pravdepodobne najkrajšie miesto ostrova Flores. Trojica farebných jazierok Kelimutu tam v takmer tisícsedemstometrovej nadmorskej výške vypĺňa vulkanické krátery na vrchole sopky.

„Jazierka sú jedinečné tým, že ustavične menia farby!“ vraví vidiečan Paulus, ktorý tam z blízkej osady Moni prišiel na mopede. Má pravdu. A podľa vedeckých informácií za zmenami farieb stoja oxidačno–redukčné deje a hojnosť železa i mangánu v kráteroch.

Aktuálny stav potom závisí od množstva vulkanických plynov a sladkej zrážkovej vody v konkrétnom jazierku. Každý, kto má šťastie, že hladinu Kelimutu uvidí – najlepšie zavčasu ráno, kým nestúpne hmla – sa tak môže kochať spektrom magických farieb od tyrkysovej, cez červenú a tmavobordovú až po čiernu.

Domáci majú pre každé jazierko vlastné pomenovanie. V preklade znejú ako Jazero starých ľudí, Jazero mladých chlapcov a panien a Začarované jazero.

Hoci domáci ostrovania poznajú Kelimutu od nepamäti, pre západný svet ich objavili len pred približne storočím holandskí koloniálni vojaci, ktorí na tomto území pôsobili. Flores v tých časoch patril do Holandskej východnej Indie, rozsiahlej kolónie s hlavným mestom Batavia (dnešná Jakarta), ktorá dosiahla nezávislosť už ako Indonézia v roku 1949.

Dni na vidieku
Putovať po Florese si vyžaduje dávku trpezlivosti. Či už sa pohybujete stopom s vodičmi malých nákladných áut alebo zriedkavo premávajúcimi autobusmi s nejestvujúcimi cestovnými poriadkami.

Tie jazdia extrémne pomaly, stoja skoro všade a pod predným nárazníkom sa im takmer vždy pohupujú dolu hlavou za nohy priviazané živé sliepky predurčené do obľúbenej polievky s názvom soto ayam.

„Nebojte sa, ony to prežijú,“ utešuje nás jeden z vidiečanov, ktorý počas zastávky kropí zúbožené zaprášené tvory vodou. Ako dlho a v akom stave, sa ho radšej už nepýtame. Vzťah k zvieratám majú Indonézania všeobecne - mierne povedané - svojský a nielen hydina, ale i ryby si tam musia veľa vytrpieť predtým, než sa stanú jedlom.

Vo vzájomnom kontakte i pri komunikácii s hosťami sú však Floresania podstatne vľúdnejší. Na korbe krytého nákladného auta slúžiaceho ako autobus medzi Riungom a Reom na severnom pobreží, či pri hľadaní jedla a ubytovania v dedinkách, kde žiadnej reštaurácie ani hotela niet.

Spomienky, ktoré žijú
Až teraz sa snažíme predstaviť si vnútrozemie ostrova v dávnych rokoch päťdesiatych, keď tam začal pôsobiť páter Vincent Lechovič. Hoci väčšinu svojho misionárskeho pôsobenia zasvätil susednému Timoru, na Flores, kde sa s Indonéziou zoznamoval, spomínal len dobre.

Biskupské sídlo, kde strávil prvý týždeň života na Florese, mu pripomínalo nitriansky Zobor, v dedinke Ndona neďaleko Ende sa cíti ako v Doľanoch, „lebo ľudia sú tu dobrí, pohostinní a naozaj srdeční“.

Jeho kroky po Florese postupne - podľa viet opísaných v spomienkach - striedala každodenná misionárska rutina na Timore.

Ľudia z dedín, za ktorými musel dlho putovať na koni, ich výchova k pracovitosti, viere, otváranie cesty k vzdelaniu a modernejšiemu chápaniu sveta sa stalo Vincentovým celoživotným poslaním, ktoré nikdy neprestal s láskou napĺňať. Napriek tomu, že svojich veriacich nezriedka hodnotil ako ľudí, ktorých „ideálom je zbytočne sa nenamáhať a nemať starosti, len svätý pokoj“, trpezlivo s nimi pracoval, aby formoval novú, lepšiu generáciu.

Jednoduchý pulz života
Je pravdepodobné, že práve výsledkom takéhoto snaženia je i záujem detí o vzdelanie, aký vidíme u školákov z horského mestečka Ruteng, ležiaceho v západnej časti ostrova. Ich elán a chuť učiť sa a čosi v živote dosiahnuť sú nefalšované.

Rovnako ako úsmev krajčíra v malej dielni na jednej z centrálnych mestských ulíc. „Mám prácu, mám vieru, mám pokoj v duši,“ prekvapuje jednoduchým zhrnutím svojho pôsobenia sympatický štyridsiatnik v čistej modrej košeli, ktorú si takisto sám ušil.

S milými a srdečnými ľuďmi sa na Florese stretneme ešte veľakrát – na móle v Labuan Bajo, kde mladí rybári relaxujú po práci hrou na gitare a spevom; či so zamestnancami neďalekej konzervárne, nadšenými a poctenými nečakanou návštevou. „Sme naozaj radi, veď k nám turisti nechodia!“ lúčia sa po krátkom podvečernom posedení pri čaji na priedomí zamestnaneckých barakov.

Každá cesta má i svoje netradičné špecifiká. Na Florese je takou návšteva obchodníka s náboženskými vecami v Rutangu. Prvoradým je pre neho – už pri letmom pohľade na vystavený sortiment – otázka ponuky a dopytu.

Kúpiť si tam možno doslova všetko. Od sošky Panny Márie s Dieťaťom Ježišom až po islamskú literatúru. Majiteľ kiosku ochotne zapózuje na fotografiu a usmeje sa. Ako nefalšovaný obchodník.

Zbohom, ostrov kvetov
Po krátkej zastávke na ostrovčeku Rinca smerujeme ďalej na západ. Už prvé kroky po susednej Sumbawe nám dajú pocítiť, že je celkom iná než Flores. Západným Malým Sundám, kam patrí i Sumbawa, dominuje islam, ktorému je podriadený tamojší každodenný život.

V prípade Sumbawy je to od čias nástupu sultánov z Bimy, keď vystriedal hinduizmus. Aj keď sa snažíme komunikovať rovnako, ľudia zo Sumbawy sú menej priateľskí a rezervovanejší.

V Indonézii strávime ďalší mesiac, no s vedomím, že Flores zostal ďaleko za belasými vodami na horizonte, sa nám za ostrovom kvetov bude ešte dlho cnieť.