Ježiš je tu aj pre narkomanov a prostitútky

„Lebo tam nikto z Cirkvi nechodí,“ odpovedá mi na otázku, prečo každý štvrtok poobede vyrážajú do Pentagonu, brat Márius Dismas (44). Usmievaý mních zložil sľuby ako pustovník; aktuálne žije medzi ľudmi na periférii a slúži podľa charizmy milosrdných bratov.

Spolu s ním a Svenom Šovčíkom (50), riaditeľom Domova svätého Jána z Boha, ktorý prevádzkuje práve rehoľa milosrdných bratov, nasadáme do auta. Inokedy idú do terénu sanitkou, práve dnes však nešla naštartovať.

Obaja muži teda všetok materiál, čo by mohli potrebovať – lieky, náplaste, zdravotnícke pomôcky – premiestnili do osobného vozidla, v ktorom sa cestou na vykričané miesto rozprávame o tom, čo všetko tam už zažili. 

Nakazili ho, stále ich má rád
 „Keď ma poslal biskup do Bratislavy k milosrdným bratom, myslel som si, že pôjdem slúžiť do nemocnice. Bratia ma však usmernili, že idem k ľuďom bez domova,“ spomína brat Márius. „Bola to pre mňa nová služba, ale zvykol som si rýchlo. Chudobní ma učia lepšie spoznávať evanjelium a uskutočňovať ho.“

„Keď po reštitúcii vrátili milosrdným bratom nemocnicu v absolútnom centre mesta, bola veľmi atakovaná bezdomovcami. Obmedzovalo to jej prevádzku – ale pretože milosrdní bratia nechceli týchto ľudí vyhadzovať na ulicu, kúpili veľký dom a vzniklo nízkoprahové centrum pre ľudí bez domova. To znamená, že je aj pre tých, čo sú pod vplyvom alkoholu alebo drog,“ vysvetľuje Sven.

V rámci Domova svätého Jána z Boha poskytujú niekoľko druhov služieb – bezdomovci sa u nich môžu zadarmo naobedovať, majú tiež stredisko osobnej hygieny, šatník, poskytujú sociálne poradenstvo.  

Chodiť za klientmi do Pentagonu či na iné miesta so zlou povesťou nie je ich povinnosť; obaja moji spoločníci to robia ako nadprácu, ako istý druh dobrovoľníctva. Uvedomujú si totiž, že niektorí ľudia centrum z rôznych dôvodov nemôžu či nechcú navštíviť.

Týka sa to najmä drogovo závislých ľudí, ktorých existencia sa uzatvorila do bludného kruhu: dávka – krádež či prostitúcia, aby získali peniaze – ďalšia dávka. Mnohých z nich už nič iné nezaujíma, drogy im „nahrádzajú“ aj jedlo. 

Pri predstave, že niektorého z nich chytí „absťák“ či amok, mi nie je všetko jedno; muži v aute sú však spokojní a pokojní. Vraj sa ľuďmi v Pentagone necítia ohrození.

„Povedal by som, že je to čosi až živočíšne – vedia vycítiť, kto im chce dobre a kto zle. Vedia, že im pomáhame, a podľa toho sa k nám správajú. Nikdy som sa tam nestretol s náznakom agresie,“ tvrdí Sven. 

Ešte viac ako ich spoločný pokoj ma udivuje radosť brata Máriusa. Do Pentagonu sa teší podobne ako zaľúbený človek na schôdzku so svojou láskou.

Na moje prekvapenie ho neodrádza ani istá skutočnosť: „V máji som tam chytil nejakú infekciu; dostalo sa mi to do obličiek v podobe zápalu. Vytvoril sa mi kameň, musel som ísť na operáciu. Teraz sa do Pentagonu vraciam prvýkrát po šiestich mesiacoch. Už sa veľmi teším na ľudí, ktorých tam poznám.“ 

Prostitútky pozná po mene
Je však niečo, na čo sa brat Márius rozhodne neteší. „Že možno tie deti, tie dievčatá, ktorým sme nosili darčeky na Vianoce, teraz stretneme na Slovnaftskej.“ 

Nebolo by to prvýkrát. Na ulici neslávne preslávenej prítomnosťou prostitútok, sú vraj už i štrnásťročné dievčatá. Keď sa Máriusa pýtam, ako je to možné, s určitými rozpakmi mi vysvetľuje: „Ako to mám povedať... Mama je o dva kamióny ďalej.“

S prostitúciou a drogami je to tam vraj ako v povedačke o sliepke a vajci – ťažko povedať, čo bolo skôr. Či dievčatá drogujú, lebo musia šľapať, alebo či šľapú, lebo chcú drogovať. Isté je, že keď sa raz do tohto kruhu dostanú, mnohé prostituujú nielen za tmy, ale i cez deň,  aby si zarobili na dávku.

Podľa odhadov brata Máriusa droguje 90 percent miestnych prostitútok. 

„Máme s nimi celkom pekné vzťahy, aj keď to môže znieť zvláštne. Keď tam s nimi stojíme v habitoch, ktovie, čo si okoloidúci myslia. Hovorím však, že keby sme šli robiť niečo zlé, určite by sme si habity nebrali,“ smeje sa brat Márius, ktorý tvdí, že po mene pozná skoro každú. Alebo po prezývke, ktoré si dievčatá dávajú. 

„Nedokážem si predstaviť, čo prežívajú. Pri toľkých klientoch za deň takáto žena stráca emócie, ktoré aj jej dal Boh, aby neskrývala to, čo ju trápi a bolí, ale naopak, aby aj to ťažké vniesla do vzťahu s Ním. Pre všetkých je už len tovar,“ tvrdí.

„Potrebujú pekné slovo. Každý muž je pre ne len klient, a keď stretnú niekoho, kto sa s nimi chce normálne porozprávať či povzbudiť ich, je to pre nich veľká pomoc. Možno väčšia ako to, že im ošetrujeme fyzické rany.“

Aj napriek ich životnému štýlu by ste však možno niektoré stretli vedľa seba v kostolnej lavici: „Boli by ste prekvapení, ako často si tie dievčatá pýtajú medailóny Panny Márie alebo ruženec. Keď im je najťažšie, chodia aj do kostola – chodia sa tam vyplakať. Ale to už musia byť úplne zúfalé,“ približuje brat Márius.

„Prosím, myslíme v modlitbách aj na tieto ženy a dievčatá, aby cítili, že nie sú samy a má ich niekto rád. Že je tu Ježiš, ktorý sa priatelil s mnohými ženami, ktoré mu pomáhali v jeho poslaní; no stretával sa aj s tými, ktoré padli a s veľkou nehou ich pozdvihol a vrátil im stratenú dostojnosť.“

Ako vysvetliť HIV biskupovi
„Prekvapuje ma, že najviac zákazníkov majú zranené ženy – teraz myslím rany na tele a na nohách, v ktorých už žijú červy. Niektoré nemali rany previazané aj pol roka. Neviem to pochopiť,“ krúti hlavou brat Márius.

Práve pre tie do mäsa zažraté červy má Sven vlastnú teóriu: „Skočilo mi hlavou – možno za nimi chodia aj nekrofili.“

Aká je vlastne šanca, že s tým raz tieto ženy prestanú a začlenia sa do bežného života? „Pri tom, ako je v súčasnosti nastavený systém – žiadna,“ tvrdí brat Márius bez servítky.

„Keď aj sú na liečení alebo vo väzení, kde drogy nemajú a odvyknú si od nich, potom sa vrátia do reality, kde ich nikto nechce zobrať do práce, lebo boli na odvykačke či vo výkone trestu.“ Podľa neho sú tak teda mnohé „prinútené“ vrátiť sa opäť k prostitúcii. 

„Že robíme s ľuďmi bez domova je dobrá vec, ale v týchto ženách je trpiaci Kristus akoby ešte viac viditeľný,“ delí sa brat Márius o svoj názor. 

„Raz sa mi stalo, že ma jedna skoro poškriabala ihlou, keď sa otáčala. Hneď som si pomyslel, že ako vysvetlím biskupovi, ak dostanem HIV,“ smeje sa brat Márius. „Sú to také veci, že človek sa najprv zľakne, ale treba to brať s nadhľadom. Ako veriaci veríme, že Pán Boh je s nami, požehnáva nás a ochraňuje.“

Akoby si pichal Ježišovi
Keď prídeme do Pentagonu, pár hodín stojíme s Máriusom a Svenom pri aute; občas si niekto príde vypýtať nejaké lieky, jeden mladý pán chce dostať požehnanie, obďaleč si pár ľudí pichá rovno pred nami, za bieleho dňa, svoju dávku.

„Tuto za domom si policajti spravili stanicu v karaváne. Sedia tam, majú kamery – ale za šesť rokov, čo sem chodím, som tu žiadneho nevidel prejsť,“ konštatuje Márius. „Dnes je za jednu dávku, ak to človek berie a zároveň predáva, desať rokov – desať rokov by mohli žiť títo ľudia čistí vo väzení. Poviem to tak, väzenie je pre nich často záchrana.“

Ak ma niečo prekvapuje viac ako drogovanie v priamom prenose, tak je to kamarátsky prístup mojich spoločníkov. Márius ozaj mnohých pozná po mene; nemá problém sa ich dotknúť, kamarátsky potľapkať po pleci.

„Jolanka naša...“ zamrmle si, keď sa k aute blíži istá žena. „Jolanka, nerád vás tu vidím. Opatrne,“ volá na ňu veselo, kým jej ide v ústrety. 

„To je dobre, že niekto nás vie ošetriť,“ vraví jeden bezdomovec v strednom veku. Po krátkej pauze dodá: „Nikto sa o nás nestará.“ Po prezentácii zlých skúseností z nemocnice sa potrebuje vyrozprávať o rakovine, ktorú dostal jeho známy. Napokon dôjde i na otázku „ako sa robí krst“. 

Keď ho Sven uistí, že krstiť môže hocikedy každý farár, reaguje: „Tak pôjdem dať pokrstiť malého. Už je veľký.“ 

Po ďalších vetách vyplynie, že malý má pätnásť rokov. Márius však pána povzbudzuje, že aj on mal krst až ako 21-ročný. „Nikdy nie je neskoro. A keby si si s tým nevedel dať rady alebo by pán farár nechcel, pôjdeme za sestrami Matky Terezy – a do mesiaca je pokrstený. Ale vieš, potom ťa to bude zaväzovať aj k nejakým veciam. Musíš spustiť z dávky, aby si mal čo obetovať aj ty,“ vysvetľuje mu Márius.

„Ako sa hovorí: Už nežijem ja, ale žije vo mne Kristus. Keď si budeš pichať ty, to akoby si pichal Pánu Ježišovi.“

Príde za mnou Boh? 
„Toto som sa chcel spýtať pána farára aj vás, ale furt som zabudol. Môže byť niekedy tak, že poprosím o dačo Pána Boha, ale len sám pre seba? Že to nepoviem nikomu, iba sebe?“ pýta sa dotyčný bezdomovec po ďalších chvíľach rozhovoru. 

„Nie sám sebe; vtedy to už hovoríš Pánu Bohu,“ vysvetľuje mu brat Márius. 

„Tak to hovorím Pánu Bohu. A nie hneď, ale za takú hodinku mi príde do rany nejaký človek. Môže byť, že za mnou príde Boh? Ale že ide do toho človeka?“ 

Kým sa snažím pochopiť, čo chce dotyčný povedať, Márius mu už odpovedá: „Nejde do neho, ale Boh je prítomný v každom človeku. V pokrstenom sviatostným spôsobom svojou milosťou, v nepokrstenom svojou podstatou ako Stvoriteľ. Ale v každom je prítomný, takže áno – môže ti odpovedať aj cez stretnutie s nejakým iným človekom.“

„Nepríde osobne – to už by bol jeho druhý príchod a to by bol koniec sveta,“ smeje sa Sven. 

„Nie, to nie... To by už nebol tento svet. Tento svet je príprava,“ filozofuje bezdomovec.

„Vždy ti dá do cesty niekoho, kto ti pomôže. To je, akoby ti pomohol on,“ pointuje ešte Sven. 

„Hej, hej. To mi takto pomáha Boh,“ odpovedá mu náš spoločník. Zblízka vlastne celkom pekný – takým ľudským spôsobom. Škoda, že som sa ho nespýtala ani len na meno.