Jonáš a veľryba sa stali komiksom pre pohanov

Historici a archeológovia, ktorí sa zúčastnili na  Medzinárodnom sympóziu Ora et ars na Skalke pri Trenčíne, v historickej sekcii s názvom Ryba a kláštor nám pomohli objaviť súvislosti tohto symbolického spojenia. Historik a odborný garant podujatia Igor Zmeták sa vyjadril: „V podstate sa vždy dá upozorniť na nejaký aspekt života v kontexte doby. I keď automaticky rybu radíme k jedlám, k pôstu, jej symbol je omnoho bohatší. Nájdeme ho na kultúrnych pamiatkach, v kostoloch, v rôznych formách umeleckej tvorby.” 

Symbol ryby pomáhal porozumieť viere

Prví kresťania jednoducho nakreslili prvý oblúk, ak druhý človek dokreslil druhý, bol to znak toho, že je tiež kresťanom. V období prenasledovania sa takto navzájom identifikovali. Ryba sa objavuje aj vo Svätom písme, keď Ježiš povoláva učeníkov a hovorí im: „Poďte za mnou a urobím z vás rybárov ľudí“ (Mk 1, 17). Taktiež rozmnožuje päť chlebov a dve ryby  (porov. Mt 14, 13 – 21) .

A poznáme aj Jonášov príbeh, ktorého zhltla veľká ryba (porov. Jon 2, 1). Práve tento motív bol v minulosti, v ranom kresťanstve, skvelým príkladom vysvetlenia Ježišovho učenia pre pohanov. Stredná Európa a rovnako aj naše dnešné územie Slovenska komunikovali obchodne s mestom Aquileia nachádzajúcim sa v severnom Taliansku. A v časoch, keď ešte neexistovali Benátky, bolo spolu s Milánom významným obchodným centrom. Z Aquileie na naše územie prichádzali aj misionári a šírili kresťanské učenie.

Aquilejské kresťanstvo má od začiatku veľmi osobitné črty. Symboliku Ježišovej osamelosti počas krížovej cesty, ukrižovania, bolestnej smrti a následného zmŕtvychvstania vysvetľuje pôsobivá kresba v aquilejskej bazilike. Tá je zapísaná aj do Zoznamu svetového kultúrneho dedičstva UNESCO od roku 1998.

Mesto Aquileia

„Kresťanstvo sľubuje krásny život pre jednotlivca, ktorý bude mať, keď sa stane kresťanom. Ale ten jednotlivec má súrodencov, netere, synovcov či starú matku a čo bude robiť vo večnosti sám bez týchto ľudí? Aj takéto otázky si kládli pohania pri strete s kresťanským učením,“ spomenul Giorgio Cadorini zo Sliezskej univerzity v Česku (pozn. Giorgio Cadorini pochádza z Furlanska, je to región na severe Talianska, kde je mesto Aquileia. V Česku žije už 30 rokov).

Potomkovia Keltov či Germánov v regióne strednej Európy mali s pochopením zjavne problémy. Aj preto aquilejské kresťanstvo prináša symbol ryby. A práve Jonášov príbeh sa javí ako zrozumiteľnejší pre široké vrstvy pohanov. „Pre kresťanov je dôležité, že Kristus, keď zomrel a bol pochovaný, zostúpil k zosnulým a spasil všetkých spravodlivých. A to je dôležité.

Čiže aquilejské kresťanstvo dáva veľkú dôležitosť Kristovmu zostúpeniu k zosnulým, ktoré si pripomíname na Bielu sobotu,“ objasnil Cadorini. Jonáš predstavuje metaforu Ježiša Krista. „Aj on prežil svoju katastrofu a Ježiš takisto. Bol doslova zhodený svojimi spolubratmi do mora. Práve keď potreboval oporu, pochopenie, tak ľudia hovoria Pilátovi – vezmi si Krista. A tá veľryba ho zhltne a vezme do hlbín mora. A potom ho vypľuje na zem a to už je vzkriesenie a začína sa niečo nové,“ obrazne vysvetľuje prednášajúci. Jonášov príbeh je teda akýmsi komiksom na stenách baziliky a ryba sa tak stáva hlavnou symbolikou na vysvetľovanie väčšieho významu kresťanstva zrozumiteľným spôsobom.

Stavba baziliky zasvätenej Panne Márii v Aquileii sa začala bezprostredne po Milánskom edikte v roku 313, ktorý ukončil bezprostredné prenasledovanie kresťanstva. Bazilika je dnes v románsko-gotickom slohu. Nachádzajú sa v nej početné mozaiky, krypta fresiek, apsidálne fresky z prvej polovice 11.storočia, svätý hrob, krypta vykopávok, krstiteľnica, chromatická mozaika a iné vzácne historické skvosty.

Ryba v kláštore

Okrem zobrazovania ryby na sakrálnych pamiatkach vždy bola a je ryba predovšetkým jedlom. V kláštoroch, najmä v čase pôstu, sa stala hlavným zdrojom potravy. Archeologický výskum v ruinách Zoborského kláštora v Nitre priniesol zaujímavé výsledky. „Mali sme to šťastie, že v jednom z mníšskych príbytkov - tak zahĺbenom murovanom priestore sa podarilo nájsť niekoľko tisíc kostí, na 98 percent rybacích,“ objasnil výsledky archeológ Marián Samuel. „Nálezy odhalili to, že mních, ktorý žil v tomto priestore, prísne dodržiaval pôstne pravidlá. Možno išlo o reklúza. To boli mnísi, ktorí žili v úplnom odlúčení od komunity. A jedlo sa im podávalo cez otvor v ohradovom múre, a to tak, aby nedošlo k žiadnemu fyzickému alebo vizuálnemu kontaktu. Každoročne im opát schvaľoval žiadosť o predĺženie reklúzie,” doplnil Marián Samuel.

Výskum odhalil, že mnísi jedli veľmi kvalitné druhy rýb. Najpočetnejšie boli zastúpené šťuky, potom sumce, kapry, ale aj jesetery. „Na jedálničku opátov a ich hostí boli ryby pomerne časté, a to nielen v pôstnych dňoch. A treba podotknúť, že tých pôstnych dní bolo až 190, čiže veľká časť roka,“ doplnila historička Irena Korbelářová.
 

Výskum odhalil stravovacie návyky v kláštoroch

Prezentácia výskumu sa uskutočnila počas kultúrno-historického seminára Okno do histórie. Hovorilo sa na ňom o zaujímavostiach stravovavnia v kláštoroch. 

Archeologický výskum sa uskutočnil v roku 2003. Prostredníctvom neho sa podarilo lepšie spoznať a porozumieť stravovacím návykom kamaldulského konventu pôsobiaceho na Zobore v rokoch 1693 – 1782. Kamaldulský rád sa v otázkach stravovania riadil podobnými pravidlami, aké zostavil zakladateľ benediktínskeho rádu svätý Benedikt z Nursie ešte v polovici 6. storočia.

S určitými výnimkami zakázal konzumáciu mäsa štvornohých zvierat a stanovil kalendár pôstov a odporúčané dávky potravín. Z historických správ vieme, že v zoborských rybníkoch držali pre vlastnú spotrebu aj korytnačky močiarne. Spýtali sme sa archeológa Mariána Samuela, ako to bolo s jedálnym lístkom v kláštoroch. „Mnísi jedli v kláštoroch počas pôstu aj jedlá, ktoré neboli principiálne pôstne. Napríklad hlodavec bobor. Bolo to pomerne obľúbené jedlo. To znamená, že bobra vodného pravdepodobne považovali za rybu, alebo rodovo blízkeho rybe. Jednoducho v tých časoch sa považovalo za rybu všetko, čo sa akokoľvek viazalo na vodné prostredie. Jedli rakov a dokonca korytnačky, ktoré si na tento účel chovali aj v kláštoroch,“ vysvetľuje archeológ. 

Donátori kláštorov

Mnísi v kláštoroch mali na starosti najmä duchovné veci; a o to, aby kláštor vôbec fungoval, sa zase starali ľudia zvonka. Akí to boli ľudia a kto sa v minulosti staral o to, aby mali mnísi v kláštoroch jedlo? Igor Zmeták odpovedá: „Máme zaznamenané prípady, keď existovali takzvaní donátori kláštorov. Boli to šľachtici, ktorí sa starali o fungovanie kláštorov. Ich úlohou a osobitným poslaním bolo zabezpečiť potrebné materiálne veci - aj jedlo.

Napríklad Hedviga Tešínska, ktorá úzko súvisí s Trenčínom bola donátorkou Kláštoriska, kartuziánskeho kláštora z 13. storočia na východnom Slovensku, ktorý sa v súčasnosti postupne obnovuje. Kláštor na Skalke pri Trenčíne patril pod Nitrianske biskupstvo. A pokiaľ vieme, nemal svojho špeciálneho šľachtického donátora. Ak, samozrejme, nerátame obdobie stredoveku a Matúša Čáka. V tom období skalský opát robil farára a zabezpečoval duchovné služby na hrade. Môže sa zdať, že pán Váhu a Tatier zase na oplátku zabezpečoval jedlo a fungovanie kláštora, avšak dokumenty, ktoré by to jasne dokazovali, z tohto obdobia nemáme. Dá sa však predpokladať, že to mohlo tak fungovať.“

Ryba nebola bežným jedlom 

Mnohí si myslia, že ryba bola bežným jedlom chudobných ľudí. Je to však zrejme mýtus. Podľa historičky Ireny Korbelářovej bolo v minulosti veľmi náročné pre obyčajného človeka dostať sa ku konzumácii rýb. „V období stredoveku a ranného novoveku mala drvivá vačšina obyvateľstva k rybám obmedzený prístup. Ryby bolo treba kupovať a ani na vidieku neboli bežné rybníky či miesta, kde by ich bol dostatok.  Navyše rieky patrili panovníkovi, šľachtickej vrchnosti a bežní ľudia nemohli len tak prísť a niečo si uloviť,” vysvetlila erudovaná odborníčka výsledky svojich zistení. Práve naopak, ľudia bežne jedli kaše, strukoviny; a ryby boli na tanieri len sporadicky.

Rybacie formy na koláče

Symbol rýb mal svoje miesto v rôznych formách a podobách aj v ľudovej kultúre. Ľudia si zvyčajne pripravovali koláče a buchty vo formách, ktoré mali tvar ryby, a tak tento symbol kresťanstva rezonoval aj na stoloch bežného obyvateľstva. „Iné to bolo u mešťanov. Tí si mohli dovoliť ryby, a to rovnako morské i sladkovodné. A jedli ich pomerne často. Benediktíni mali v svojich kláštoroch vlastné rukopisné recepty a kuchárky, kde sa objavovali rybie pokrmy.

Samostatné kuchárky sa zostavovali pre biskupské úrady a šľachtu,“ doplnila Iva Korbelářová. Spomenula aj výsledky nedávneho bádania, ktoré na základe etnografických prieskumov, rozhovorov a záznamov poukázali na to, že rybu ako bežné jedlo na vidieku nikto nespomína. „Môže to byť regionálne premenlivé, ale z celkého hľadiska toto jedlo naozaj na tanieri tuctového obyvateľstva nebolo,” dodala historička. Symboliku kresťanstva – rybu tak mali obyčajní ľudia skôr vo forme koláčov.