Keď šport prispieva k budovaniu vzťahov

Cestou na Liptov si naplno užívame krásy zimy. Jasný slnečný deň sa počas nej mení na príjemnú zimnú idylku a poletujúci sneh v okolí Tatier nás napĺňa radosťou.

Pre slabú viditeľnosť na chvíľu zapochybujeme, či sa vôbec bezpečne dostaneme do svojho cieľa. No pár kilometrov pred centrom Liptova sa počasie opäť umúdri. Ani sa nenazdáme a sme na mieste. Pred nami sa nachádza budova zimného štadióna.

Tu sa dnes odohrá hokejový tréning kňazov Spišskej diecézy, ktorí pôsobia v rôznych farnostiach od Oravy až po východný Spiš. Vchádzame do arény, kde hneď pri vstupe našu pozornosť upúta výstava dresov slávnych hokejových hviezd.

Milan Jurčina, Ján Laco, Martin Cibák, Marek Uram či Jerguš Bača... Ani sme netušili, že títo všetci rozbiehali svoju športovú kariéru práve tu v Liptovskom Mikuláši.

Po chvíli sa usádzame v útulnom bufete a majiteľ nám prezrádza, že jeden z účastníkov dnešného zápasu je už v šatni a očakáva nás. Vyberáme sa teda v ústrety hokejovým dobrodružstvám.

Hokej je skvelá príležitosť na oddych
Jozef Dobrovič, kaplán v Okoličnom, je už prezlečený a pripravený nastúpiť na ľad. Na hlave odolná prilba, na nohách tvrdé chrániče, v ruke pripravená nepriestrelná lapačka.

Na prvý pohľad je jasné, že v mužstve zastáva pozíciu brankára. Dozvedáme sa, že od malička je jeho vzorom známy gólman Dominik Hašek, a tak keď v detstve hrávali s kamarátmi na ulici hokej, on vždy chytal.

Tejto záľuby sa nevzdal. Keď sa pred štyrmi rokmi začalo formovať hokejové mužstvo kňazov, okamžite vedel, kde je jeho miesto. Čo ho vedie k tomu, že kňazskú reverendu vymieňa za hokejový dres?

Dá sa vôbec uprostred pastoračných povinností nájsť si čas na šport? „Pre mňa je hokej výborný relax,“ prezrádza Jozef Dobrovič, „pretože kňaz okrem toho duchovne nabitého programu, ktorý má, potrebuje aj oddych.

A hokej je nato úžasná príležitosť. Človek sa nadchne pre šport, vypne, nabije sa energiou a potom má opäť silu ísť a sprítomňovať ľuďom Božiu lásku.“

Čo sa týka času, ten sa podľa Jozefa Dobroviča nájde vždy, pretože každý kňaz svojím spôsobom voľný čas má a je len na ňom, ako ho využije. „Pre mňa voľno znamená šport, hokej a kolektív, ktorý sme si tu vytvorili.

Som rád, že máme medzi sebou aj takých, ktorí sú možno starší, ale stále hokejovo aktívni,“ dodáva.

Ako sa to všetko začalo
Postupne prichádzajú ďalší kňazi. Každý za sebou ťahá obrovskú tašku s hokejovým výstrojom. Kým sa pripravia, my využívame čas a rozprávame sa s Milanom Prídavkom, správcom farnosti Oravské Veselé.

Je akýmsi nepísaným manažérom mužstva – organizuje všetky tréningy a mnohé ďalšie hokejové podujatia. Zvedavosť nám nedá a opýtame sa, ako tento nápad vlastne vznikol - veď vidieť kňazov hrať hokej je predsa len rarita.

„Nápad sa zrodil pred štyrmi rokmi,“ s nadšením rozpráva Milan Prídavok, „oslovili nás kňazi z Košickej arcidiecézy s myšlienkou odohrať zápas na podporu určitých charitatívnych organizácií.

Zavolal som teda všetkým, čo aspoň niekedy stáli na korčuliach,“ s úsmevom spomína Milan Prídavok na hokejové začiatky spišských kňazov a dodáva, že s tými, ktorí sa dali nahovoriť, začali postupne trénovať.

„Zápas sa hral asi dva mesiace po našom prvom stretnutí a skončil pre nás fiaskom.“ Neúspech ich však neodradil, ale namotivoval ešte viac na sebe pracovať. Stretávajú sa každý týždeň a poctivo trénujú.

„V hale máme rezervovaný pravidelný termín,“ oboznamuje nás Milan Prídavok s organizáciou tréningov. „Potrebujeme však mať vždy dostatok hráčov. Ešteže existujú moderné technológie, a tak formou aplikácie máme prehľad o tom, kto príde a kto nie.“

Niekedy sa stane, že pre pastoračné povinnosti musia termín presunúť. Pozitívom však je, že môžu hrať hokej aj v lete, pretože tréningová hala má celoročnú prevádzku.

Úspechy sa dostavili
Štvorročná drina urobila svoje. Hráči sa postupne zohrali a vytvorili silné mužstvo. Okrem stabilných tréningov si niekoľkokrát do roka zahrajú s kňazmi z Banskobystrickej diecézy. Jeden takýto zápas nedávno odohrali a podarilo sa im ho vyhrať.

Tiež hrávajú pravidelné prípravné zápasy proti hráčom z Oravského Veselého. Všetko toto je akousi prípravou na priateľský charitatívny turnaj, ktorý sa uskutoční 26. januára v Ružomberku.

A ako inak, radi by ho vyhrali a obhájili tak svoje prvenstvo z turnaja vo Vranove nad Topľou, ktorý sa konal začiatkom roka 2018. Zúčastnili sa na ňom kňazi z troch diecéz: Spišskej, Banskobystrickej a Košickej.

Toto víťazstvo pokladajú za svoj najväčší doterajší úspech, aj keď podľa Milana Prídavka je ich najväčším úspechom to, že sa vôbec dali dokopy a že ich hokej neprestal baviť.

Súčasné mužstvo tvorí devätnásť kňazov a traja bohoslovci. Samozrejme, nie vždy sa stretnú všetci. Zaujímavosťou je, že vekový rozdiel medzi najstarším a najmladším hráčom je viac ako dvadsaťpäť rokov.

Tvrdia, že ich je málo, a ak by niekto prejavil záujem, brali by ho všetkými desiatimi. „Prijmeme medzi seba každého kňaza, ktorý by chcel hrať,“ hovorí ďalší z hráčov Dušan Galica, ktorý pôsobí v UPaC Jána Vojtaššáka pri Katolíckej univerzite v Ružomberku.

„Nie je to samozrejmosť, že kňazi chcú hrať alebo že sa vôbec vedia korčuľovať. Sme otvorení, a ak má niekto záujem, budeme radi, ak sa k nám pridá.“

Vďaka hokeju sa budujú vzťahy
Hráči postupne zapĺňajú ľadovú plochu. Pýtame sa, čo ich vedie k tomu, že každý týždeň cestujú toľko kilometrov, aby si spoločne zahrali. Je to len láska k športu či je za tým aj niečo viac?

Zo šatne vychádza mladý popradský kaplán Mário Brezňan, ktorý nám na otázku odpovedá takto: „Mám rád loptové hry, najmä florbal a volejbal. Mojou najväčšou láskou je však hokej, ktorý sme hrávali u nás v dedine už ako chlapci na klzisku, ktoré sme si sami vyrobili.

Viac ako hra je však pre mňa to, že sa stretneme ako partia, že si pri športe oddýchneme a spoločne prežijeme pár pekných chvíľ na ľade,“ prezrádza Mário Brezňan. Najväčším potešením je preňho každý pekný gól, ktorý je výsledkom tímovej spolupráce.

O svoje pocity sa s nami podelil aj Róbert Neupauer, kňaz zodpovedný za pastoráciu rodín v Spišskej diecéze. Na tréning pricestoval až zo Spišskej Kapituly.

V tíme som od samého začiatku a každý tréning je pre mňa veľkým zážitkom. Nie sme profesionáli. Raz je to pre nás trápenie, inokedy zábava.

Faktom však ostáva, že je fajn byť spolu, zahrať si, porozprávať sa a vytvárať tak dobrú partiu okolo hokeja,“ hovorí a vchádza na ľad za ostatnými, ktorí sa začínajú rozcvičovať.

Medzi poslednými vychádza zo šatne Dušan Galica. Tiež sa s nami ochotne podelí o svoje hokejové zážitky. Keďže pôsobí na univerzite, pohybuje sa medzi mladými. Vedia o jeho záľube?

„Neviem, či všetci študenti vedia, že mám rád hokej, ale určite ma neraz videli odchádzať s hokejovým výstrojom. Dokonca pred týždňom, keď sme hrali proti kňazom z Banskobystrickej diecézy, prišli ma podporiť dve dievčatá. Bol som veľmi rád, keď som ich zbadal,“ spomína Dušan Galica s úsmevom na tvári.

A čo mu pomáha udržiavať sa vo forme? V prvom rade je to pešia púť do Santiaga de Compostela, ktorú absolvoval už štyrikrát spolu s kolegami z UPaC. „Rád zájdem na turistiku. Hory - to je čosi krásne.

Mám aj ďalšiu športovú lásku a tou je tenis. Keď mám možnosť, vždy si rád zahrám. Naše stretnutia sú pre nás veľmi dobre prežitý čas. A to nielen vďaka aktívnemu športu.

Porozprávame sa o svojich profesionálnych radostiach i ťažkostiach, zasmejeme sa. Jednoducho sme spolu,“ hovorí Dušan Galica. Aj Milan Prídavok pokladá za hlavné pozitívum, že si vďaka hokeju dokázali vytvoriť pekné spoločenstvo.

„Snažíme sa byť spolu aj mimo ľadu. Keď hrávame prípravné zápasy, väčšinou si urobíme aj nejaký sprievodný program.

Tiež si zvykneme spraviť spoločné (po)vianočné posedenie, a keď má niekto okrúhle narodeniny, oslávime to,“ vysvetľuje a dodáva, že to naozaj nie je až tak o športe, ako o budovaní vzťahov.

Sám hráva futbal, niekedy aj florbal a k láske k športu vedie deti zo základnej školy v Oravskom Veselom, kde má na starosti krúžok florbalu.

Radosť nielen z hokeja    
Hráči sa delia do družstiev. Brankári sú na svojich miestach. Je odpískané. Tréning sa práve začal. Hráči sa naplno vložili do hry a srší z nich radosť a odhodlanie. Ani v prípade kňazov sa hokej nezaobíde bez tvrdých pádov či neúspešných striel.

Tiež však ani bez podania pomocnej ruky a priateľského povzbudenia. A hoci je v tréningovej hale poriadne chladno, cítime sa príjemne. Po chvíli sa arénou ozýva radostné hurá. Padol prvý gól.

Ešte chvíľu ostaneme, a keď už zima začína byť naozaj neznesiteľná, usudzujeme, že je zrejme čas odísť. Ešte sa zastavíme zohriať v bufete a krátko hodnotíme zápas.

Majiteľ nás prekvapí a daruje nám fotografie Jána Laca s jeho podpisom. Takýto darček dokáže potešiť. S majiteľom sa vďačne rozlúčime a sadáme do auta. Po originálnom prežití popoludnia ideme v ústrety bežnému životu.

Blížime sa k Tatrám. Nesneží. Na scéne sú naše zasnežené veľhory v plnej kráse. Ktovie, koľko milých stretnutí a prekvapivých chvíľ na nás ešte čaká.

Veríme, že jednou z nich bude aj úspech Spišiakov na pripravovanom hokejovom turnaji v Ružomberku. Držíme im palce!