Konečne nepočujú sirény

V obciach v okolí Nitry, ako i v samotnom meste pod Zoborom sa organizácii Pokoj a dobro, ktorá sa orientuje na pomoc ľuďom v núdzi, za dva týždne od vypuknutia vojenského konfliktu podarilo dlhodobo ubytovať dvesto ľudí. A mnoho ďalších, ktorí ostali iba krátko a pokračovali v ceste ďalej.

Najviac utečencov našlo útočisko vo Výčapoch-Opatovciach, ktoré pred šiestimi rokmi poskytli bezpečie aj irackým kresťanom. V obci teraz pred viacerými domami vidieť autá s ukrajinskými značkami.

Domáci poskytli ľuďom na úteku izbu, byt alebo dokonca celý dom. Kňaz Peter Brenkus (52), ktorý bol dlhé roky farárom vo Výčapoch-Opatovciach a v rámci organizácie Pokoj a dobro – pomoc núdznym má na starosti kontakt s médiami, skonštatoval, že teraz úročia zo skúseností s integráciou Iračanov.

„Keď sa pozrieme späť, vidíme, že v tom bola Božia prozreteľnosť. Lebo vďaka projektu integrácie irackých kresťanov je Slovenská republika lepšie pripravená. Napríklad boli prijaté legislatívne normy, ktoré teraz uľahčujú dostať deti do škôl.“

POMÔCŤ CHCÚ AJ IRAČANIA

Mnohí z tých, ktorí pred šiestimi rokmi pomohli Iračanom, teraz pomáhajú Ukrajincom. „Ozvali sa znova a dnes sa s ponukou pomoci ozývajú aj tí, ktorí boli predtým proti,“ povedal Peter Brenkus. „Ľudia z Ukrajiny sa však integrujú ľahšie, pretože majú jazyk, ktorý je nám blízky, takisto kultúru, mentalitu.“

Kňaz spomína aj duchovnú stopu, ktorú na miestnych zanechala skúsenosť s prijatím Iračanov. „Nejakým spôsobom to otvorilo srdcia ľudí, sú ochotní dať utečencom bývanie.“

Solidárni sú dokonca aj samotní irackí kresťania, ktorí ostali žiť v obci. „Keď sme čakali na príjazd Ukrajincov, zastavil sa pri nás Jásir. Povedal, že keby bolo treba, prijme dvoch-troch ľudí.“

BOLO ŤAŽKÉ ODÍSŤ

Ukrajinci začali prichádzať do Výčap-Opatoviec na začiatku marca. S niektorými z nich sme sa stretli na farskom úrade. Hovorili o svojom úteku, ale tiež o prekvapení z prijatia, ktorého sa im na Slovensku dostalo. Svetlana z Odesy prišla so štyrmi deťmi, najstaršie má 12 rokov.

„S manželom sme sa dohodli, že ak sa začne vojna, nezostaneme s deťmi doma. Preto sme v prvých hodinách od začatia invázie opustili Odesu.“ Svetlana zároveň poznamenala, že vojna na Ukrajine je už od roku 2014.

„No 24. februára sa začala plnohodnotná invázia a Rusko začalo zabíjať naše deti, civilistov, bombardovať nemocnicu – to človek jednoducho nevie pochopiť,“ skonštatovala Svetlana. 

Aj Veronika je z Odesy. Má dve deti, pričom mladšie je zdravotne postihnuté. „Nechcela som dopustiť, aby sa im niečo stalo. Bolo veľmi ťažké odísť, pretože som v Odese zanechala manžela a mamu. Takisto celý náš život. Keď som však mala na výber ísť do bezpečia, rozhodla som sa s deťmi odísť.“

Veronika neodišla hneď v prvý deň invázie, ešte niekoľko dní ostala doma. „Každý deň zneli v meste sirény. Ukrývali sme sa v suterénoch. Často sme museli uprostred noci zobudiť deti a utekať.

Na psychiku to bolo veľmi náročné. Báli sme sa ísť von, pretože na ulici mohla byť prestrelka. Deti nechodili do školy a ja som tiež nemohla ísť von, pretože som ich nemohla nechať samy.“

V blízkosti ich bydliska neprišlo k priamemu bombardovaniu, no nechcela riskovať život a zdravie svojich detí, a preto z mesta utiekla.

DESIVÉ MOMENTY

Olena takisto pochádza z Odesy. Má dve dcéry, 11- a 13-ročnú. Jedna z nich má zdravotné postihnutie a potrebuje špeciálne lieky. Olena neverila, že je vojna u nich v 21. storočí možná. Až kým ich v noci na 24. februára nezobudili výbuchy.

„Doma som bola s jednou dcérou, druhá bola u mojich rodičov. Keď prišlo k ostreľovaniu, skrývali sme sa na chodbe. Bolo to desivé. Dcéra sa bála, okná sa triasli,“ opisovala Olena momenty hrôzy. Kúpila preto lístky a odišli po druhú dcéru do mesta Kryvyj Rih.

„Nechceli sme opustiť krajinu, chceli sme ostať u rodičov, ale nevedeli sme, čo sa bude diať.“ Na železničnej stanici zažili ďalšie desivé chvíle. „Keď sme stáli na peróne, spustila sa siréna. Na stanici nebol žiaden prístrešok. Stáli sme a čakali, či na nás niečo spadne. Deti sa báli a schovávali sa pod nohami dospelých.“

Avizovaný útok bol zastavený, čo však ľudia na stanici v tej chvíli nevedeli. Aj preto sa snažili nastúpiť na niektorý z vlakov odchádzajúci z mesta.

„K prvému vlaku sme sa nedostali, ďalší na stanici nezastavil, miesto sme si našli až v treťom. Po celodennej ceste sme prišli do Užhorodu. Tam som sa rozhodla s deťmi opustiť krajinu. Aj keď sme neboli pod priamou paľbou, pre osamelú ženu s deťmi bolo zotrvanie v krajine zasiahnutej vojnou psychicky a fyzicky veľmi náročné.“

POSLEDNÁ KVAPKA

Natalia má dve deti, Ivanku a Káťu. Keď sa to všetko 24. februára začalo, mali úplne iné plány. Ivanka totiž v ten deň oslavovala 24. narodeniny. Invázia však všetko zmenila.

„Neďaleko školy, kde pracujeme, vybuchla bomba. Došlo k silnému výbuchu. Tí, čo sedeli na stoličkách, popadali, tlaková vlna povytrhávala z domov okná.“

Keď prišli domov, rozhodli sa odísť do Odeskej oblasti k Nataliiným svokrovcom a prečkať vojnu tam. Dúfali, že sa situácia onedlho upokojí a budú sa môcť vrátiť domov.

K úteku z krajiny ich donútila až tragická udalosť v rodine. „V jeden večer zastrelili v aute manželovho bratranca, mal 26 rokov. To bola posledná kvapka. Po pohrebe sme opustili Odesu,“ hovorí Natalia so slzami v očiach.

VŠETCI SA BÁLI

Jej dcéra Ivanka na svoje 24. narodeniny zrejme nikdy nezabudne. Keď sa začala ofenzíva, vedela, že život nebude rovnaký ako predtým.

„Pripravili sme si batoh s nevyhnutnými potrebami. Na stanici bolo veľa ľudí, všetci sa chceli zachrániť, ale nie každý mal príležitosť, pretože iba polovica sa zmestila do vlaku. Druhá polovica zostala na stanici. Mnoho ľudí zanechalo za sebou kufre aj zvieratá,“ opísala Ivanka situáciu na stanici v Odese.

Vlakom išli dvanásť hodín. „Nikto nespal, všetci sme sa báli, každý chcel uniknúť. Keď sme dorazili do Užhorodu, stretli sme sa s dobrovoľníkmi. Poslali nás na autobusy, ktoré išli na hraničný priechod Vyšné Nemecké. Na slovenských hraniciach nás prijali ako príbuzných.“

KONEČNE V BEZPEČÍ

Do Výčap-Opatoviec sa podarilo dostať aj 13-ročnému Markovi. Prišiel sám, bez mamy, otec musel pre povolávací rozkaz ostať na Ukrajine. „Každý deň sme počuli sirény, bolo to desivé. No odišli sme odtiaľ. Je veľmi pekné, že existujú takí dobrí ľudia, ktorí nám pomáhali a pomáhajú. Vďaka za to.“

Podobne aj ostatní sú vďační za pomoc, ktorú im poskytla organizácia Pokoj a dobro. Tá sa k nim dostala už počas čakania na hraničných priechodoch.

„Ozvali sa nám, že nám pomôžu s ubytovaním. Bol to trocha šok, pretože nám chceli pomáhať ľudia, ktorí nás predtým nikdy nevideli,“ priznala Svetlana. Slovákom je vďačná nielen za postoj k Ukrajincom, ale tiež za to, čo pre nich robia.

„Každý dostane bývanie, každý má čo jesť, každý dostane všetko, čo potrebuje. Dostať sa sem bola tá najlepšia vec po tom, čo sme museli odísť z Odesy. Aj keď sa naše cesty rozdelia, nikdy nezabudnem na tých, čo nám pomáhali.“

Z UTEČENKY KOORDINÁTORKA

Zo Svetlany sa po pár dňoch stala koordinátorka prichádzajúcich Ukrajincov. Dáva im informácie o možnosti ubytovania, organizácii zasa sprostredkováva potrebné údaje.

„Ďakujem Svetlane za sprostredkovanie pomoci. Aspoň sme vedeli, kde ideme, pretože mnohí iní netušili, kam budú ich kroky smerovať,“ vyjadrila vďaku Veronika.

Olenu zasa potešilo milé prijatie od miestnych. „Ste neuveriteľní a som vám veľmi vďačná za to, že tu môžeme byť s deťmi v bezpečí.“ Natalia povedala, že zatiaľ rozhodnutie odísť neľutujú.

Jej dcéra Ivanka priznala, že sa obávali, kam pôjdu. „Ľudia na Slovensku sú však veľmi otvorení a pomáhajúci. Keď sme prišli na ubytovanie, konečne sme mali pokoj a nepočuli sme žiadne sirény.“