Lásku k národu si niesol so sebou

Vybrali sme sa spoznávať región, z ktorého vyletel do sveta veľký Slovák. Sú to miesta, na ktorých sa dá zamyslieť čo je v silách človeka a kde sú hranice ľudskej túžby a vôle. Pre svoj národ žil aj ďaleko za hranicami vlasti. Navštívili sme rodnú obec Milana Rastislava Štefánika, aby sme precítili životný príbeh polyhistora, cestovateľa, nadšenca astronómie, diplomata a národovca. Pri tejto príležitosti sme oslovili kustóda múzejnej zbierky a lektora prehliadky v Múzeu Milana Rastislava Štefánika v Košariskách Mariána Imriška (29). Memoriálne múzeum otvorili v roku 1990 a prostredníctvom svojej expozície podáva komplexný pohľad na Štefánikovu osobnosť. V šiestich miestnostiach sa dokumentuje jeho životná cesta, súkromie a záľuby, ale tiež vojenská, diplomatická a politická aktivita. Jedinečná atmosféra bývalej evanjelickej fary nás vracia do doby, keď tu bývali Štefánikovci. 

Ste správca zbierky a expozície, ktoré vypovedajú o živote veľkého syna slovenského národa. Čím vás osobne oslovil?
 
Milan Rastislav Štefánik ma zaujal svojou húževnatosťou a odhodlaním. Počas života precestoval veľkú časť sveta a bol súčasťou francúzskej armády, zakladateľom Československých légií a spoluzakladateľom Československej republiky. Mojím poslaním ako pracovníka múzea je šíriť jeho posolstvo a odkaz tým, ktorí nás navštívia. Je to fascinujúca osobnosť.      

Aká je genéza vzniku tejto jedinečnej expozície?

Expozícia vznikla v roku 1990. Múzeum prešlo viacerými rekonštrukciami a expozícia bola niekoľkokrát zmenená a doplnená, aby sa umocnil odkaz miesta. Múzeum sa snaží prilákať nových návštevníkov aj viacerými inováciami, ako sú napríklad špeciálne lektorské prehliadky.    

Čo autentické sa zachovalo z bývalej evanjelickej fary? 

V evanjelickej fare je časť interiéru, ktorý používala aj rodina Štefánikovcov, ako napríklad drevená lavica, kuchynský stôl, rohová skrinka. Tieto predmety tvoria súčasť expozície Slovenského národného múzea. 

Ako sa vytvárala expozícia a odkiaľ sú muzeálne exponáty? 

Expozíciu tvoria predmety, ktoré patrili Milanovi Rastislavovi Štefánikovi a získali sme ich aj vďaka spolupráci s inými múzeami. Predmety sa nachádzali v Slovenskom národnom múzeu, v Historickom múzeu v Bratislave a v Slovenskom národnom múzeu v Martine. Pri vytváraní expozície sme oslovili viacero odborníkov a historikov. 

Aký najcennejší exponát máte v zbierke?

V múzeu sa nachádza viacero dôležitých predmetov, ktoré sú spojené so životom Štefánika. Múzeum vlastní aj jeho leteckú bundu, ktorá je dočasne zapožičaná na medzinárodnú výstavu v Prahe. Okrem bundy je v múzeu cestovný šach vrecková lekárnička či cestovný kufor. V generálskej miestnosti je umiestnená jeho vojenská uniforma. 

Ktorá životná etapa je najširšie spracovaná?

Podľa môjho názoru ide o časť života, keď sa Štefánik venoval vedeckej práci astronóma. Je zastúpená zbierkovými predmetmi a cestovateľskými suvenírmi, ktoré si priniesol zo svojich expedícií. Nachádzajú sa tu vedecké prístroje, ako astronomický ďalekohľad alebo barometer na meranie atmosférického tlaku. Tahiťania ho volali mužom, ktorý sa rozpráva s hviezdami.    

Na čo sa najviac pýtajú návštevníci?   

Otázky sa týkajú hlavne leteckej nehody, ktorá bola príčinou smrti. Potom sú to otázky nasmerované na Štefánika a jeho vzťah k ženám. Pýtajú sa aj na miesto, kde je Štefánik pochovaný. Pripomínam, že telesné pozostatky sú uložené priamo v mohyle na Bradle. V jednej z komôr je uložené srdce a mozog Štefánika a telo je zabalzamované v poslednej miestnosti monumentu.  

Kto najčastejšie prichádza do múzea? 

V tomto období najčastejšie do múzea prichádzajú žiaci a študenti škôl. Počas víkendov zas rodičia s deťmi alebo menšie organizované skupiny. Často k nám chodia aj seniori. Mali sme tu návštevníkov z Nemecka, Francúzska, Veľkej Británie či zo Španielska. 

Aké nám zanechal Štefánik posolstvo?

Odkaz tohto velikána je ťažko zmerateľný. Počas svojho života sa mu podarilo niekoľko úžasných vecí. V dobe, v ktorej žil, Štefánik ako jeden z mála precestoval veľkú časť sveta, bol vynálezca, zaslúžil sa o vznik Československých légií a bol jedným zo zakladateľov Československej republiky. Každou svojou životnou aktivitou sa pričinil o to, že jeho posolstvo bude s nami žiť naďalej. Potvrdil to aj približne 30-tisícový zástup, ktorý sa zúčastnil na jeho pohrebe.  

Rozprávku treba objaviť a precítiť 

Na našej ceste sme pokračovali v poznávaní rozprávkového kraja, v ktorom keď sa človek usadí už netúži po inom. Na myjavských kopaniciach v Švančarovej doline neďaleko obce Jablonka sme vyhľadali prototyp súčasného rozprávkara.

Viliam Wachsmuth (56) je vynikajúcim rozprávačom. V jeho slovách nájdete humor aj životnú filozofiu, ktorú vložil do svojho diela rozprávkového domu a exteriérových či interiérových plastík. Každý kus je originálny, rozpráva príbeh, ponúka myšlienku. Jeho kreácia patrí do organickej architektúry, inšpirovaná účelnosťou, funkčnosťou a prirodzenosťou prírody, označovaná ako „živá“ architektúra.

Životná postava popolvár

Keď sa ho pýtame, kde vzal inšpiráciu pre tvorbu, začne zoširoka. „Viete, textár speváka Pavla Bobeka pracoval ako smetiar a pri gúľaní smetiakov si pospevoval. Postupne začal posielať svoje texty známym spevákom. A zrazu sa objavil veľký talent. Človek sa to nikde nenaučí, musí to mať dané zhora. S trochou nadsádzky ja prežívam v svojom živote doslova osud popolvára. Najmladší, ktorý je doma nanič, lepšie povedané, odsunutý na vedľajšiu koľaj. Keď som bol vzrastom malý, že som sotva dovidel na stôl, obdivoval som parožky srnca, ktoré vyrábal otec. Mal som rád chvíle, keď ich otec zhotovoval. Už 9-ročný som sa síce približoval k ich výrobe, ale až dva roky po otcovej smrti ako 23-ročný som ich spracoval na takej úrovni, že ma začali pozývať na poľovnícke výstavy.“

Spolu s rodičmi a bratmi bývali v rodinnom dome v Trnave. „Mám rád moje mesto, ale chýbali mi kopce a zvlnená krajina s lesmi. Keď som bol vo Vatikáne, porovnával som baziliky s trnavskými kostolmi. A musím povedať, nie sme žiadna druhá trieda. Duchovne som vyrástol vo františkánskom kostole, kde najmenší chlapec vzorne s otcom a bratmi každú nedeľu cupotal na svätú omšu, pričom mama doma varila obed. Ona si ráno privstala a svätú omšu už mala za sebou.“ 

Fascinuje ho Cervus elaphus

Absolvent dopravnej priemyslovky s vynikajúcim prospechom sa riadil slovami mamy: „Dobre sa uč a budeš mať istý chlieb v ruke. Ako vzorný syn som sa toho držal.“ Pridal si k maturite ešte dva voliteľné predmety matematiku a nemčinu, čo sa mu neskôr zišlo. No práca na železnici mu nechutila. Neskôr pracoval pre zahraničnú firmu, slušne zarábal, ale ani to nebolo to pravé orechové. A tak sa rozhodol pre myjavské kopanice.

Materiál, z ktorého tvorí, musí byť podľa jeho slov trvácny: cement, malta, betón, drevo. Ako s úsmevom vysvetľuje: „Keď zomriem, aby s tým nemal nik problémy, že sa mu to zosype na hlavu.“ Nadšenie z toho, čo robí, pramení vo fascinácii jeleňou zverou. V svojom rozprávkovom domčeku má vlastnoručne zhotovenú kópiu obrovského parožia jeleňa (Cervus elaphus) s rozpätím 426 centimetrov, ktorý žil v myjavských lesoch, ale aj v celej Európe a je potomkom Megaloceros giganteus, najväčšieho jeleňa, ktorý tam prebýval pred asi 7 000 až 10 000 rokmi. Kostrové pozostaky stále vyberajú z rašelinísk v Írsku. Majestátnosť, tvar a sila, ktorou tieto zvieratá disponovali, ho fascinuje. 

Zamilovanosť do tvarov z parožia hľadá aj v iných daroch prírody. Tieto tvary sú v orechu. „Keď ho dáte na dve polovičky, ešte sú tam štvrtinky pripomínajúce tvar parožia losa. Považuje ho za základný formát prírody. Vysvetľuje: „Boh tento tvar použil, či vo vode, na suchu či v nás samotných.“ Stále ho objavuje a je jeho inšpiráciou. Považuje ho za ťah najväčšieho umelca a staviteľa. Podobne vníma aj koraly v mori, ktoré rastú a vytvárajú jednotu veľkého diela.

Pokračuje: „V plochých kostiach a hlaviciach dlhých kostí máme kostné trámčeky, hubovitá hmota podobná koralu. Sú to tvary, ktoré držia naše telo pohromade. Keď si všimnete staré stromy dub, buk alebo hrab, aj tie sa formujú podobným spôsobom. V tomto smere najdokonalejšiu fazónu má strom olivy. V tom cítiť biblickú prepojenosť.“

Na samote pri lese a strom poznania

Pred 22 rokmi vedel, že chce ísť touto cestou a nepostaviť obyčajný, ale rozprávkový dom. Hoci mu kolaudácia trvala veľmi dlho, dnes už tam býva celoročne a hovorí úprimne: „Poviem možno silné slová, som tu šťastný a nemenil by som.“ Neľutuje námahy ani materiálnej investície. „Keď som chcel robiť dlažbu, mal som v pláne ju vyhotoviť inú, originálnu, len som nevedel, ako vôbec začať. Na ruku mi sadol motýl. Kresba jeho krídiel vyzerala ako natiahnutá šachovnica, čierna, biela a žltá dlaždička na krídlach. Zvláštny motýľ, ktorého som tu predtým nevidel a pátral som po ňom aj v Prírodovednom múzeu vo Viedni. Možno mi prišiel povedať ako pokračovať. V prírode nájdete skalu, ktorá je deravá, čo je mäkšie, sa vylúpilo, čo bolo tvrdšie, zostalo. Táto prirodzená štruktúra sveta funguje doteraz. Zostávajú pevné, stále a silné formáty. Dáva mi to zmysel.“

Inšpirovaný stredovekými maľbami kostolov, na ktorých dvaja anjeli pred vstupom do tunela, znázorňujú sprievodcov na druhý svet tvorí strom poznania. „Mal som tu pána, ktorý mi vyrozprával vlastnú skúsenosť, keď sa po ťažkej operácii ocitol na hrane života a smrti. Povedal mi: ,Bol som na druhej strane a vyzeralo to tam, ako to máte tu.' Pre deti má dielo krycí názov domček ježibaby, pre mňa je to niečo hlbšie.“ Formácie a deformácie diela robí hliníkovou lyžicou. Túto špecifickú techniku nazval metóda polievkovou lyžicou. „Niekedy už dostávam kŕče do prstov a ráno ich nemôžem otvoriť, ale potom to vždy dám. Domček je až hore, tu dolu sú nohy, ktoré pripomínajú tvar veľmi starého olivovníka, z ktorého vychádzam. Starý olivovník bol aj svedkom Ježišovho zápasu pred ukrižovaním. V strome poznania sa nachádza spomínaný tunel, ktorým musíme všetci raz prejsť a spoznať ako Adam s Evou, kde sme pochybili.“

Každý nájde, čo hľadá

Z jednej strany starý muž, z druhej žena, ktorá ho bozkáva. Návštevníci tu vidia anjela s krídlami, tam zas deti zakričia: je tu Goblin z modernej rozprávky, ježkovia, veveričky, slimáky. Ľudia chodia počas celého roka, najsilnejšie mesiace sú, samozrejme, od jari do jesene. Niektorí prichádzajú aj v zime. Viliam Wachsmuth má maštaľku, ktorá však nezapadá do slovenskej ľudovej tradície, skôr kopíruje bývanie na Blízkom východe. „Na betleheme ešte stále pracujem. Napriek tomu, že na prelome rokov je to finančná bieda, vďaka Bohu dokáže ma to uživiť. Niekedy som mal problém s pár eurami, keď som si nakladal materiál potrebný na budovanie domčeka. Pri návšteve školskej výpravy sa ma pýtali, kedy sa mi to vráti: „No nikdy, viete, mám už 56 rokov, ja už musím len pridať do kroku, aby som stihol, čo ešte chcem. Som tu vrátnikom, sprievodcom, záhradníkom a pokladníkom v jednej osobe. ,Ako tu zatvárate bránu? pýtajú sa ma ľudia.' Úplne jednoducho, podobne ako keď zopnete ruky v kostole. Keď sa modlíte, máte ruky do seba zakliesnené, jednu do druhej. Na bráne z konárov stromov je erdžiaci kôň, ale môžeme vidieť aj ryčiaceho slona.“

Natáčalo sa tu Spievankovo, Miro Jaroš mal nejaké klipy. Ľudia z Nepálu, Vladivostoku, Krasnodarska, Japonska, Kórey, Filipín, Indonézie, muž z Bangladéša v obleku z pravého hodvábu či pani z Palestíny, je len krátkym výpočtom tých, ktorí už Viliama navštívili. Nakoniec dodáva: „Rozprávku môžeme vidieť všade. Treba sa stále pozerať okolo seba, ale aj do vnútra. Tak ako pod škrupinu orecha. Nielen ho konzumovať, ale pozerať, čo v orechu je. Orech mi pripadá rozprávkovo zázračný. Aj preto sa často v rozprávkach objavuje. My vidíme ľudí, situácie najčastejšie zvonka, ale treba sa pozrieť, čo sa nchádza vnútri. Ako mu pri návšteve povedala staršia pani: „Celý život som popri tom chodila, a nikdy som si to nevšimla.“