Levočská púť mení ľudské srdcia

Posledných päťdesiat metrov bolo najkritickejších. Hoci som sa cestou zo stanice zastavila v meste na obed, aby som sa posilnila a oddýchla si, výstup na Mariánsku horu mi dal zabrať.

S o to väčším obdivom som sledovala pútnikov, ktorí ma míňali. Často seniori o paličke, malé deti či mamičky tlačiace pred sebou kočíky. Uvažovala som o tom, aká veľká chuť a aké veľké odhodlanie musia byť v ich srdciach, keď vystupujú hore s radosťou v očiach a úsmevom na perách.

Hoci je Mariánska hora len 760 metrov vysoký vrch, strmé stúpanie dá nezvyknutým návštevníkom skutočne zabrať. Na jej vrchu sa nachádza Bazilika Navštívenia Panny Márie, ktorú je jasne vidieť už z ulíc starého centra Levoče.

Vytvára dojem, akoby neustále bdela nad mestom, ležiacom na severovýchode Slovenska, ktoré je okrem pútnickej lokality zapísané od roku 2009 aj v Zozname svetového kultúrneho dedičstva UNESCO.

Pútnici prichádzajú
Keď som v sobotu v skoré popoludnie dorazila na vrchol Mariánskej hory, vládol tam už čulý ruch. Pútnici vo väčších skupinkách posedávali na trávnatej ploche v okolí baziliky, niektorí z nich už mali postavené stany.

Jedli, odpočívali, rozprávali sa. Tí, ktorí to potrebovali, využili spovednú službu alebo zašli do chrámu rozjímať. Organizátori zatiaľ pred bazilikou pripravovali vonkajšie pódium na slávenie otváracej odpustovej bohoslužby.

Aj ja som zašla najskôr do chrámu. Jednak som sa potrebovala po výstupe vydýchať, ale aj usporiadať si myšlienky a zveriť Božej Matke svoje prosby. Už pri vstupe som začula mohutný spev, ktorý sa ozýval z viacerých hrdiel na oslavu Panny Márie Levočskej.

Dorazila jedna z mnohých veľkých skupín pútnikov. Podľa rovnakých tričiek sa ich dalo ľahko identifikovať. Boli to pútnici z obce Brezovička. Zaspievali, poklonili sa Oltárnej sviatosti, uctili si sochu Panny Márie, predniesli krátku modlitbu a zamierili z kostola rozložiť si stany.

Neprešla ani minúta, keď ich vystriedala ďalšia skupina pútnikov. Opäť to prebiehalo rovnako – spev, poklona, modlitba. Sedela som tam asi pol hodiny a so záujmom som pozorovala oddanosť prichádzajúcich pútnikov.

Bolo ich veľa – mladí, starí, deti. Každý prichádzal s veľkým oduševnením a láskou k Panne Márii. Hoci som veriaca, prekvapila ma zbožnosť slovenského ľudu. Tam na východe akoby zastal čas. Všetky srdcia plesali a naplno sa otvárali Bohu.

Stovka z Brezovičky
Hneď ako som vyšla z kostola, vybrala som sa hľadať pútnikov z Brezovičky. Bola som zvedavá, ako dlho putovali a koľkí prišli. Nebolo ťažké nájsť ich. Prezrádzali ich jasno žlté tričká s názvom obce.

„Je nás tu niečo cez sto,“ pustil sa so mnou do rozhovoru Blažej Bujňák, jeden z hlavných vodcov pútnikov z Brezovičky. „Vstávali sme ráno okolo pol piatej a po požehnaní od nášho duchovného otca v Kostole svätého Martina sme vyrazili.“

Z Brezovičky do Levoče prešli takmer 28 kilometrov a trvalo im to približne sedem hodín. Najstarším pútnikom je 62-ročný pán, najmladší pútnik, ktorý má len päť rokov, sa k nim pridal v Oľšavici.

Do Levoče chodia pútnici z Brezovičky pravidelne, každý rok. Putujú s nimi aj rodáci z obce, ktorí žijú v rôznych kútoch Slovenska. „Išlo sa výborne. Ráno bolo šestnásť stupňov a dobrý vzduch, keďže deň predtým pršalo. Putovali sme cez hory s viacerými prestávkami,“ priznal Blažej Bujňák, zatiaľ čo jeho kamaráti končili so stavaním stanov. Niektorí odišli postaviť sa do radu na spoveď, iní sa išli pomodliť do kostola.

Každý plánoval prežiť púť po svojom. Spoločný odchod mali naplánovaný po hlavnej nedeľnej svätej omši. „Stany zbalíme do áut a my pôjdeme naspäť opäť peši,“ hovorí Blažej Bujňák s úsmevom a dodáva, že púte jemu aj jeho kamarátom dávajú najmä duchovnú silu.

„Človek príde ďakovať alebo prosiť a vždy niečo dostane. Púť nás mení, má pre nás zmysel. Sú medzi nami ľudia, ktorí išli prvýkrát a potom chceli ísť znova.“

Otlaky za hriechy
Levočská púť duchovne zoceľuje aj Mariána Angeloviča z obce Torysa. Spolu s ostatnými obyvateľmi obce aj on chodí každý rok do Levoče. „Púte mi dávajú riadnu duchovnú obnovu. Vždy na nich načerpám veľa síl,“ priznáva.

„Deväť rokov sme s manželkou nemohli mať deti a dnes máme dvoch dospelých zdravých synov. Keď sa nám narodili, ďakoval som Pánu Bohu a sľúbil som, že budem putovať.“

Pre Mariána Angeloviča toto nie je jediná púť. Pravidelne organizuje 287-kilometrovú púť od maďarských hraníc až do Krakova. Púte sú pre neho skutočnou srdcovkou a neodradí ho nikdy dážď ani vietor, ani slnko. Do Levoče prišiel so 42 pútnikmi. Z Torysy vyrazili o druhej v noci, aby prešli 34 kilometrov dlhú cestu a prišli do Levoče načas.

„Cestou sme sa modlili ruženec a litánie, spievali sme si. Jeden pán sa sťažoval, že má otlaky. Ale berieme to tak, že sú to otlaky za naše hriechy,“ hovorí s úsmevom Marián Angelovič, ktorý na tohtoročnú levočskú púť zobral so sebou aj svojho syna.

Telesne dochrámaný, duchovne zocelený
Veľmi početnou skupinou v Levoči boli aj pútnici z obce Poloma. Okolo deväťdesiat pútnikov kráčalo spolu cez hory a lesy. Hoci vstávali o druhej a z miestneho kostola vyrážali už o pol štvrtej, spoločnú cestu si pochvaľovali.

„Počasie bolo výborné. Trošku sme síce odbočili zo zaužívanej trasy a prišli sme do Levoče okľukou, ale nakoniec sme trafili,“ hovorí so širokým úsmevom jeden z hlavných „hovorcov“ ako ho kamaráti nazvali.

Marek Hovanec putuje do Levoče skoro každý rok už odmalička. Minulý rok si dokonca na púti zlomil aj nohu, ale neodradilo ho to, aby prišiel znova.

„Naša púť je o tom, že obetujeme pešiu cestu Bohu a Panne Márii,“ tvrdí. „Človek je síce telesne dochrámaný, ale duševne takáto púť veľmi pomôže na nasledujúce mesiace. Mne stačí, keď sa len dotknem oltára a duchovne ma to povzbudí.“

Spoločný program ako skupina nezvyknú mať. Každý prežíva púť podľa toho, ako to cíti, no určite takáto aktivita utužuje kolektív v obci, aj napriek ťažkým chvíľam, ktoré putovanie so sebou prináša. „Na ďalší rok zabudneme, že nás boleli nohy a pôjdeme znova,“ dodáva Marek Hovanec.