Maják pre tých, čo nemajú domov

Kým tam trafím, niekoľkokrát zablúdim. Sčasti za to môže moja nepraktickosť, sčasti azda aj lokácia. Nocľaháreň svätého Vincenta de Paul – miesto na periférii. Nielen symbolicky, ale i doslova. 

Možno by to ani neprekážalo. Kto má euro na nočné prespanie, nájde euro hádam aj na cestu MHD. Horšie to je, keď z autobusu vystúpite – trasa k budove trvá na zdravých nohách ešte nejakých desať minút a vedie vozovkou a nadjazdom bez chodníka, bez značenia, bez pouličných lámp.

Áut tu veľa nechodí, no predsa má človek rešpekt.  

Možno ani to by neprekážalo. Človek si zvykne. Človek ostrieľaný životom na ulici sa už možno ani nebojí. Ale čo človek, ktorý má vozík, barly, gangrénu či skrátka vysoký vek?

Myslím, že pre takého musí byť táto cesta tak trochu ako kalvária. Ešte že na jej konci čaká namiesto hrobu osvetlená budova. Doslova svetlo v tme – viem si predstaviť, že pre človeka bez domova môže pôsobiť ako maják. 

Pre človeka rozmaznaného životom strednej triedy, akým som ja, však už pri vstupe prichádza prvé rozčarovanie. Tá aróma. Niečo medzi šopou a nemocnicou. Medzi psincom a dezinfekčnými sprejmi. 

Nekoná sa ani žiadna vizuálna úľava. Od krásy v konvenčnom zmysle slova osihotené priestory evokujú všetko možné, len nie útulnosť. 

Existenciu súkromia som v podobnom zariadení nečakala – aj tak ma však prekvapuje pohľad na dlhé rady postelí v niečom ako hala, bez náznaku čohosi osobného. Najdôvernejšie na mňa pôsobia toalety a kúpeľne, ktoré akoby boli simuláciou tých internátnych. 

„Nechceme z toho vytvoriť hotel. Má to byť len zastávka,“ vysvetľuje Agápia Tuchyňová (27), ktorá je manažérkou nocľahárne a útulku svätého Vincenta de Paul.

Na tenkom ľade
Malo by to byť len provizórne riešenie – realita je však taká, že mnohí klienti sú tam už roky.

„Máme k nim vytvorený vzťah, len z ich strany nie je veľmi vôľa meniť svoj život. Dookola riešia to isté. Strata občianskeho preukazu, stále nová práca... Veľa z nich si zvyklo na spôsob takéhoto fungovania; že nemusia mať zodpovednosť za svoj život. Človek nemusí myslieť na to, že každý mesiac treba zaplatiť účty, odvody, peniaze za nájom – radšej zaplatí jedno euro za noc v nocľahárni,“ objasňuje Agápia Tuchyňová.

„Naši klienti z veľkej časti aj pracujú – ale často je to čierna práca, lebo viacerí majú dlhy a neprihlasujú sa, aby im plat nevzal exekútor. Osobný bankrot niektorí klienti už riešia, iní sa toho však obávajú.“

Zdôrazňuje tiež, že v predpísané časy majú k dispozícii sociálnych pracovníkov, ktorí by im ich situáciu mohli pomôcť (vy)riešiť. „Kto však nemá záujem, na toho netlačíme. Pokiaľ z ich strany nie je vôľa, ich situáciu nezmeníme,“ konštatuje manažérka. 

Okrem tých, ktorí na ulici skončili preto, lebo sa zadlžili, môžeme medzi bezdomovcami stretnúť napríklad i ľudí, ktorí rozvodom prišli o zázemie, citovú oporu a neskôr o strechu nad hlavou. Z niektorých ľudí bezdomovcov spravila závislosť, častejšie však platí, že človek sa stane závislým až na ulici, keď nevidí iný únik zo svojej situácie.

„Máme tu aj veľa ľudí, ktorí sú v staršom veku. Pri nich už nemôžeme čakať, že urobia veľkú zmenu. Tí tu väčšinou dožívajú, veľakrát nám tu umrú,“ tvrdí Agápia Tuchyňová. Osobitnou kapitolou sú chovanci z detských domovov, ktorí nezvládli nápor reálneho života.

Ako však upozorňuje manažérka, potenciálne sa môže stať bezdomovcom každý z nás. „Môže sa to stať aj mne. Stratím prácu, opustí ma frajer, nebudem vedieť spracovať smútok – a budem tam, kde sú oni,“ konštatuje Agápia Tuchyňová.

„Sme na tenkom ľade – nie sme veľmi odlišní od tých, čo chodievajú do nocľahárne. Len my máme strechu nad hlavou a prácu.“ 

Život má pravidlá
Pôvodne som chcela do nocľahárne prísť v role bezdomovca – vyskúšať si, aké to je mrznúť s davom ľudí pred vrátnicou, aké to je mať minimum vecí a báť sa o ne v otvorenom priestore, aké je to spať v miestnosti pri ďalších desiatkach ľudí, aké je to mať večierku, pravidlá a jedinú deku.

Z byrokratických dôvodov sa však napokon v deň (vlastne večer) D ocitám v nocľahárni ako dobrovoľník.

Od šiestej sa v presklenej čakárni zgrupujú prví klienti; kým sa o siedmej nocľaháreň oficiálne otvorí, letmo sa zoznamujem s piatimi zamestnancami, ktorí dnes majú nočnú. Väčšinou mladí, sympatickí ľudia.

Bradatý Ján je študentom VŠVU; zámerne si hľadal prácu, ktorú by mohol robiť po nociach. Monika, s ktorou budem tráviť čas vo „vreciarni“, je tu zatiaľ mesiac – ako sa však o hodinu presvedčím, niektorých klientov už pozná po mene, respektíve po čísle. Usmievavá sociálna pracovníčka Nika mi obetavo ponúkne, že hoci sa jej končí služba, počká na mňa do pol deviatej a zvezie ma na vlakovú stanicu. 

Od predošlého rozhovoru s Agápiou poznám základné pravidlá. Človek sem môže prísť i pod vplyvom alkoholu či drog, priamo do nocľahárne ich už však doniesť nesmie. Kto pravidlo poruší, má na výber – buď sa mu fľaša či droga vyhodí, alebo musí odísť. Zamestnanci majú k dispozícii  alkohol testery i testy na drogy. 

Tí, ktorí sú pod vplyvom, spia v starej, menej komfortnej časti. „Čistí“ v novej. Oboje oddelenia majú vyčlenené miestnosti pre ženy. 

K dispozícii je aj šatník za symbolické sumy. Ako mi vysvetlila manažérka: „Nie preto, že by sme na nich potrebovali zarábať, ale aby nezabudli, že za všetko sa musí platiť.“

Cennosti ako mobil či peňaženku si môžu na noc odložiť u zamestnancov, vo všeobecnosti si tam však „nemôžu odkladať veci. Všetko, čo si donesú so sebou, si musia ráno zobrať. Ak si tu niečo nechajú, tak to vyhodí denná služba, ktorá tu upratuje a dezinfikuje“. Týka sa to najmä jedla a oblečenia; z hygienických dôvodov.

Ak sa nájdu doklady, telefón či dôležité dokumenty a dá sa identifikovať, komu patria, večer ich príslušnému človeku odovzdajú. 

Každý priestupok je sankcionovaný – napríklad ak sa medzi sebou pobijú, agresor má niekoľkomesačný zákaz prespávať tam. Najhoršie dopadne ten, kto by napadol zamestnanca – znamená to preňho doživotný zákaz vstupu.

Keďže klienti si podľa Agápie Tuchyňovej veľmi dobre uvedomujú, že nemajú kam ísť, zamestnancov neohrozujú. „Občas sa vyhrážajú, ale to vieme pochopiť - človek je unavený, nahnevaný sám na seba, a potom niekomu vynadá.“

Na vlastnej koži sa môžem presvedčiť, ako tento svet pravidiel, na ktoré neplatia žiadne kompromisy, okľuky, vyhrážky či prosby, funguje. Ako zhrnula manažérka: „Som veľmi zásadový človek a mám rada pravidlá. Samotný život má svoje pravidlá. To málo, čo musia naši klienti splniť, musia rešpektovať.“

Katarzia pri vreciach
Každý bezdomovec má svoje číslo. Keď prejde vstupnou prehliadkou, jeho prvá zastávka je práve vo „vreciarni“, kde to číslo zahlási – a my s Monikou striedavo hľadáme a vydávame vrece, ktoré k nemu patrí. V každom vreci je plachta a deka.

Večer im ich vydáme, ráno ich musia odovzdať. Kto by si vo vreci niečo „schoval“, po kontrole sa to vyhodí. Nekompromisne. 

Vo „vreciarni“ je mi fajn. Taký dobrý duševný detox pre človeka, ktorý je zvyknutý na psychickú prácu, v ktorej občas nevidieť výsledky. Tu sú zhmotnené hneď – pozdravíš, nájdeš vrece, vezmeš vrece, vydáš vrece, vidíš spokojnú klientovu tvár, často počuješ i „ďakujem“. A znova. A znova. 

Nie všetci klienti sú trpezliví. Väčšina však áno. Viacerí bezdomovci ma prekvapia krásnym úsmevom a úprimným prianím pekného večera. Kým vydávam vrecia, po očku sledujem tváre tých, ktorým patria. Mladí aj starí, aj celkom mladí a veľmi starí. Zanedbaní, ale aj udržiavaní a pekní.

Platí to najmä o niektorých ženách, za ktorými sa na ulici akiste otočí nejeden chlap; a asi by mu ani nenapadlo, že dotyčná trávi noci v nocľahárni.

Mrzí pohľad na starenky, u ktorých je evidentné, že ich z domova vyhnal nízky dôchodok či rodina. Rovnako bolí pohľad na ani nie dvadsaťročného mladíka s chlapčenským vzhľadom, ktorý rodinu ani nemal. 

Klišé, že služba často prináša radosť najmä tomu, kto slúži, sa mi potvrdzuje i tu. Dávam vrecia, dávam seba – a  je to oslobodzujúce a napĺňajúce. Odporúčam. 

Nechcem ísť krivo
„Pozrite sa na každého z týchto ľudí. Všetci majú takýto ťažký kríž; ešte ťažší,“ tlačí mi ruku s diktafónom smerom k zemi Karol (53). O svojom vlastnom kríži však hovoriť nechce – nie do novín. Vraj by to bolo aspoň na knihu. 

„My nie sme bezdomovci,“ opakuje odfarbená blondína (41), ktorá si neželá byť menovaná, niekoľkokrát. Na ostatných pozerá s blahosklonným úsmevom podobne ako jej partner (31).

„Normálne sa hanbím. Prespávam tu, lebo vonku nechcem spať. Sme tu len zatiaľ, pokiaľ si nenájdeme prácu a ubytovňu,“ konštatuje. Obaja sem prišli z východu, kde pre nich nebolo roboty.

Ona má dcéru, o ktorej nechce hovoriť; on pre ňu vraj opustil ženu a dve deti. Keď to vraví, usmieva sa. Považuje to za dôkaz lásky. Najprv žili u jej mamy v paneláku. „Bolo nás tam veľa ľudí. Mám dobrú mamu, čo nás nevyhodí z bytu, ale chceli sme niečo vlastné.“

Najviac sa hanbí, že by mama mohla zistiť, kde teraz sú. Ale len zatiaľ; to „zatiaľ“ je v ich rozprávaní kľúčové. 

Marián (25) patrí k tým, ktorým by som nálepku bezdomovca nedala ani náhodou. Udržiavaný, čistý, dokonca štýlový. A s inteligentným telefónom, na ktorom mi ukazuje fotky krásnych toriet. Piekol ich on. Dokončuje si maturitu, chce byť cukrár.

Predstava, že raz bude mať stálu prácu, ho drží nad vodou. Zatiaľ ho všade zamestnávali len tri mesiace, po skúšobnej lehote s ním zrušili pomer. Mrzí ho to; aspoň sa mi tak zdá.

Nedoštudovaný rómsky epileptik z detského domova, aktuálne bez domova – to asi pre zamestnávateľov nie je veľmi lákavé.

„V domove mi dali výchovu. Chcem ísť po ich cestách. Nechcem ísť krivo, ale hore schodami – to treba postupne, naraz sa to nedá,“ vraví mi. „Nebol som v detskom domove najlepší, mal som veľa chýb, aj som povystrájal, ale postupne sa človek vekom mení.“

S vďačnosťou tiež menuje konkrétnych ľudí; hlas mu vtedy mäkne. „Aj teraz, keď im zavolám, sú mi oporou, posúvajú ma dopredu. Vtedy som šťastný človek.“

Keď sa ho spýtam, čo mu ešte robí radosť, ani trochu neváha: „Že môžem vstať živý. A že mám zdravé ruky a nohy. Osobne poznám ľudí, čo nemajú končatiny a sú šťastní – a aj takých, čo ich majú, ale nevážia si to. Som vďačný Bohu, lebo to je sila, čo všetko mi dáva do života.“ 

Ježiš nás hľadá
Niekoľko dní po mojej návšteve nocľahárne. Po rozume mi stále chodia tí ľudia. Ich tváre, náčrty príbehov. A pochybnosti. Koľkí mi klamali? Koľkí mrhajú časom pracovníkov? Koľkí nevyužijú svoju šancu? Koľkí vlastne naozaj chcú zmenu? 

A aj odpoveď. Vlastná tvár; vlastné zlyhania, slabosti, tvrdohlavosť, pády, premárnené šance. Moje ego, ktoré by sa chcelo tváriť, že po pár hodinách rozumie ich svetu. 

Ale ako povedal pápež František väzňom v Nápravnom ústave Curran-Fromhold vo Filadelfii 27. septembra 2015:

„Skrze vieru vieme, že Ježiš nás hľadá. Chce uzdraviť naše rany, ošetriť naše zranené nohy, ktoré kráčali cestou samoty, chce z nás zmyť prach, ktorý sa na každého z nás nalepil počas cesty. Ježiš sa nás nepýta, kde sme boli, nevypytuje sa nás, čo sme robili.“

A robí to stále znova a znova. 

Našťastie. 

Viac snímok nájdete v našej fotogalérii.