Medzi náboženstvami tam nie je rivalita

Do Zbrojníkov, neďaleko Želiezoviec, sme prechádzali zlatistými, práve kvitnúcimi lánmi repky olejnej. Postupne sa zvečerievalo a teplota prudko klesala. Bola posledná aprílová sobota, deň pred Nedeľou Božieho milosrdenstva. Eduarda Pechu (50), miestneho farára sme našli uprostred niekoľkých obyvateľov miestnej časti Pežerňa. Práve ukončovali prípravy na nedeľné požehnanie novopostavenej kaplnky so zvonicou. „Začiatkom 20. storočia tu obyvatelia postavili drevenú zvonicu. Umiestnili do nej zvon zasvätený svätým Cyrilovi a Metodovi. Na jej mieste sme teraz postavili Kaplnku Božieho milosrdenstva,“ s nadšením nám po zvítaní referuje duchovný otec farnosti. Zatiahnutá obloha, chladný a silný vietor s drobnými kvapkami ho však ráno znepokojili: „Čo spravíme? Svätú omšu máme naplánovanú vonku pred kaplnkou.“ Po raňajkách, skôr než sme sa išli pripraviť na požehnanie kaplnky, sa Eduard Pecha s Katolíckymi novinami podelil o svoje skúsenosti.

Náboženská i národnostná rozmanitosť

„Sú tu dve farnosti: Kukučínov a Hontianska Vrbica. Každá s dvomi filiálkami. Dá sa hovoriť o štyroch obciach, každá má okolo 500 až 600 obyvateľov. Sú tu prítomné tri náboženstvá. K pôvodným katolíkom a reformovaným pribudli najmä počas presídľovania Slovákov z maďarského územia evanjelici, ktorí majú bohoslužby zväčša v kalvínskych kostoloch. Je to tu členité aj národnostne. Asi štvrtina obyvateľov je maďarskej národnosti,“ predstavil Eduard Pecha miesto svojho pätnásťročného kňazského pôsobenia.

S reformovanými i evanjelickými duchovnými sú dobrí priatelia. Spoločne organizujú niekoľko podujatí v roku. Týždeň modlitieb za jednotu kresťanov, pobožnosť na Spomienku všetkých verných zosnulých a zopárkrát i spoločné krížové cesty. Viaceré ekumenické podujatia vznikli spontánne. „Môj staručký predchodca slávil počas vianočných sviatkov polnočnú svätú omšu v Kukučínove. Vrbičania ju chceli mať tiež. Preto sa na mňa po príchode do farnosti obrátili s otázkou: ,A tu by nemohla byť polnočná svätá omša?’ Odpovedal som argumentujúc: ,Kde, u vás? Veď vás v noci príde do kostola maximálne pätnásť. Ale ak zabezpečíte aby ľudia prišli, tak spravíme.’ Oni to vzali ako výzvu: ,Dobre, zabezpečíme. Pán farár, vy len naplánujte svätú omšu; uvidíte, že ľudia prídu.’ Keď som vošiel do kostola, skoro som odpadol. Bol naozaj plný. Popri katolíkoch v jednej lavici sedela reformovaná farárka so svojimi veriacimi a vo vedľajšej evanjelická farárka so svojimi. Až tu som si začal uvedomovať, ako sa žije pravý ekumenizmus.“

Nejednota kresťanov komplikuje život

Podľa Eduarda Pechu ekumenizmus vyplýva z každodenného spolužitia: „Na človeka sa nemôžeme pozerať podľa jeho vierovyznania. V každom spoločenstve sú ľudia, ktorí majú dobré i zlé vlastnosti. Uctievame však jedného Krista. Je nás tu pár a ešte sa máme nejako deliť? Sú určité veci, ktoré sú rozdielne. Možno pochádzajú z historických období, keď bolo potrebné sa niečím odlíšiť.“ Katolícke sväté omše slávia po slovensky aj po maďarsky. „Začíname v slovenčine a od Otčenáša pokračujeme maďarsky,“ usmieva sa pán farár. Spieva sa v jednom i druhom jazyku.

„Medzi ľuďmi sú, žiaľ, prítomné i rôzne predsudky náboženského i národnostného charakteru. Všade sa nájdu určité typy ľudí, ktorí budú so všetkým nespokojní a budú hľadať len zámienku na škriepky. Nezáleží, či je niekto katolík alebo evanjelik, maďarskej alebo slovenskej národnosti. On bude vždy v opozícii. Väčšina ľudí má srdce otvorené a hľadá dobro,“ zdôraznil Eduard Pecha a porozprával nám aj o úprimne veriacich rodinách: „Obaja sú skvelí ľudia. On je reformovaný, ona je katolíčka. On ide do reformovaného a ona do katolíckeho kostola. Obaja si držia svoju vieru a keď môžu podporujú obe cirkvi. Aj náboženská výchova detí je potom niekedy partikulárna. Syn po otcovi dcéra po matke. Niekedy tu pociťujem bolesť z rozdelenia kresťanov. Pozitívnym faktorom, ktorý vnímam, je náboženská úcta.“

Mimoriadna obetavosť veriacich

Farnosť tvoria malé obce. Náboženský život v nich sa neprejavuje masovosťou. Na praktizujúcich veriacich tak padá starostlivosť o udržiavanie i opravy kostolov troch vierovyznaní a zároveň o chod troch fár. Preto musí byť skoro každý z nich do niečoho osobne zaangažovaný. Počas týždňa chodí na svätú omšu zopár ľudí a každý z nich dokáže plniť úlohu kostolníka či kostolníčky. Musia sa starať o všetko potrebné: o upratovanie i výzdobu. Veľa ráz pri zbierkach či brigádach na kostoloch prichádzajú pomôcť i reformovaní, či evanjelici. Keď prídu na rad povinné zbierky, znova sú to tí istí ľudia. „Pri nedávnej oprave kostola vyzberali po domoch okolo 5 000 eur. Oslovili pritom ľudí i z okolitých obcí. Stojí ich to veľké obete. Preto, čo môžeme, urobíme si svojpomocne. Keby sme boli všetci v jednom kostole a nedelili by nás vierovyznania, bolo by nás asi päťdesiat či šesťdesiat. Určite by to bolo veselšie i jednoduchšie,“ skonštatoval úprimne Eduard Pecha.

Deti oslovuje pri športe

Boli sme zvedaví, ako vyzerá bežný pracovný týždeň katolíckeho kňaza v tejto farnosti. „V mestských farnostiach je zvyčajne počas týždňa veľa pastoračnej práce a v nedeľu je pár svätých omší. Vo farnostiach môjho typu je počas týždňa pastoračnej práce menej. Deň či dva vyučujem náboženstvo v škole a potom sa často venujem opravám kostolov. Dôraz kladieme na nedeľu. Svätých omší s nedeľnou platnosťou mávame veľa, niektorí aj šesť. Dôležité je tiež hľadať človeka. Sami za kňazom neprídu, je potrebné ísť im v ústrety.“

Pán farár sa s Katolíckymi novinami podelil aj o svoje skúsenosti z pastorácie detí. „Náboženstvo sa tu v niektorých školách ani nevyučovalo. Potom prišlo obdobie, že v niektorých obciach azda všetky deti chodili na katolícke náboženstvo. Nasledujúce roky ich zas bolo menej. Máme i žiakov, ktorí sú rok na etickej výchove a rok na náboženstve.“ Na začiatku sa tam podľa jeho slov s deťmi veľmi dobre pracovalo. Z ich strany bolo cítiť záujem. „V mladosti som rád športoval. Prešiel som asi všetkým. Mám veľa známych z detstva, ktorí ma podporujú v náročnej práci s mládežou. Preto ma radi zásobujú použitými športovými potrebami všetkého druhu. Na fare mám pestrú športovú výbavu“. Keď nám ju ukázal, neverili sme vlastným očiam. Vyzeralo to ako v sklade športového bazára. Zo stropu viseli lyžiarske palice, z políc vykúkali lyžiarske topánky, za nimi zjazdové i bežecké lyže, snowbordy a bicykle. „Nájde sa tu asi všetko, čo patrí k bežným športom na Slovensku. Letným i zimným. Mladí radi hrajú i bejzbal a golf na ovčích pastvinách. Deti máju vždy najradšej novinky, ktoré chcú vyskúšať. Každý šport ich baví asi hodinu. Takže každú chvíľu je potrebné mať pripravený nový šport alebo aktivitu. Keď sme raz išli lyžovať na Donovaly s našou ,retro‘ výbavou, deti si hneď všimli rozdiely, ale radosť zo spoločného lyžovania im zostala.“

V posledných rokoch sa mu osvedčili letné tábory pre deti. Robia ich už asi sedem rokov. „Chodievali sme na rôzne miesta po Slovensku, ale posledné roky z finančných dôvodov staviame stanový tábor za dedinou. Odtiaľ si robíme jednodňové výlety. Väčšinou som do nich zapájal birmovancov a rodičov detí“. Ale už i tu sa situácia začala meniť. Mladí majú menší záujem tráviť čas spolu a uprednostňujú sociálne siete.

Bez spolupracovníkov a auta to nejde

Keď sme sa Eduarda Pechu pýtali, čo je preňho ako kňaza v tejto farnosti najnáročnejšie, na chvíľu zmĺkol a potom s úsmevom povedal: „Vydržať.“ Nie vždy možno vidieť výsledky kňazskej práce. Preto je podľa jeho slov veľmi dôležité udržiavať si duchovný život.

V tej chvíli prerušil náš rozhovor päťdesiatnik Laci, aby pomohol naložiť a previezť lavice na miesto slávenia svätej omše. Zašli sme do miestnej modlitebne, ktorá spolu s klubom dôchodcov tvorí jeden objekt. „Pôvodne to bol židovský dom, ale v roku 1943 ho prevzala miestna komunita. Spovednicu máme z Viedne, krížovú cestu od sestričiek vincentiek, časť lavíc z nunciatúry a časť z jedného kostola neďaleko Zlatých Moraviec“, predstavil Eduard Pecha mobiliár kaplnky, v ktorej pod nádhernými klenbami dominuje obraz Panny Márie, Kráľovnej pokoja. Pán farár v čiapke a mikine a Laci v montérkach naložili lavice a stoly, ktoré sme previezli na slávnostnú svätú omšu. Laci, ktorý pracuje pri obecnom úrade, rád ochotne so všetkým pomôže. Stará sa aj o farské ovce.

Bez veľkého auta a niekoľkých spolupracovníkov by sa vo farnosti veci nepohli. Kňaz nám prezradil, ktorý prostriedok v jeho pastoračnej práci je najdôležitejší: „Keď som sem prišiel, zistil som, že by bolo užitočné mať viacmiestne auto. Predal som škodovku a kúpil staršie deväťmiestne auto. Pár ľudí bolo v jednej obci a pár v druhej. Bolo výhodnejšie priviezť si ich a sláviť svätú omšu spoločne. A potom bolo potrebné aj na prácu s deťmi či mladými. Nestačilo povedať v škole, kedy bude príprava na sviatosti. Potrebné bolo ísť po nich a po katechéze priviezť naspäť.“ Preto Eduard Pecha nedá na svoje dvadsaťročné auto dopustiť.

Oplatilo sa

Dul silný vietor, hrozivé mraky viseli nad hlavami niekoľkých desiatok ľudí, ktorí sa zišli na slávnosti. Dážď však trpezlivo čakal, kým bude požehnaná kaplnka a po svätej omši nový kríž v miestnej časti Pežerňa. Po pobožnosti sme sa stretli v gazdovskom dvore, kde na nás čakal výborný guláš a domáce dobroty. Jedna z obyvateľov, dôchodkyňa pani Marta si zaspomínala: „Keď som bola malá, vyzeralo to inak. Nemali síce cestu, ale bolo tu veľa detí a živo. Mali sme dokonca dve aktívne ružencové spoločenstvá“.

Najnovšia Kaplnka Božieho milosrdenstva a kríž sú malým, ale výstižným dôkazom životaschopnej a obetavej viery miestnej komunity kresťanov. Pozývajú na modlitbu a svedčia o Božej prítomnosti medzi ľuďmi. Môžeme sa odlišovať jazykom, názorom i vierovyznaním, ale v Božích očiach sme všetci jeho deťmi. Z tohto malebného kúta na juhu Slovenska sme odchádzali nadšení i povzbudení aktívnymi a srdečnými ľuďmi na čele s ich duchovným pastierom. Oplatilo sa prísť. Do redakcie Katolíckych novín sme sa vracali s presvedčením, že podstatné nie sú vysoké počty veriacich, ale rýdzosť a úprimnosť ich viery.