Milosti si vyprosujú cez krížovú cestu

Spravovať farnosť, pod ktorú patria tri dedinky, by sa mohlo zdať náročné - najmä ak ju má na starosti takmer 70-ročný dekan. K Lakšárskej Novej Vsi totiž patrí aj Mikulášov a Bílkove Humence. Spolu majú približne 1 200 obyvateľov.

Dekan Ladislav Labo tam však pôsobí už vyše dvadsať rokov. Aj preto život a obyvateľov vo všetkých troch obciach dobre pozná. 

Takmer rodinné vzťahy

Najväčšou obcou farnosti je práve Lakšárska Nová Ves, kde sa sväté omše slávia denne. V menších Bílkových Humenciach a v Mikulášove sú bohoslužby len v nedeľu a na veľké sviatky. Veriacich je cez týždeň predsa len pomenej a slúžiť každodenné sväté omše by pre dekana Labu bolo náročné.

Zamestnáva ho aj vyučovanie náboženstva v miestnej škole či pomerne veľká fara, o ktorú sa väčšinou stará sám. Z času na čas mu, samozrejme, prídu pomôcť aj šikovné dedinské ženičky, ktoré mu dobre navaria či umyjú okná.

Za roky strávené na fare má už s miestnymi blízke vzťahy. Z detí, ktoré počas jeho pôsobenia vyrástli, sa stali manželia. Teraz už krstí či birmuje ich ďalších potomkov. „Tá viera tu je, niektorí sú horliví, iní menej,“ hovorí o svojich farníkoch dekan Ladislav Labo. Mladých je pomenej, ale aspoň majú úctu k Bohu. „V niektorých dedinách je to horšie, tam aj kostol posprejujú,“ dodáva s humorom.

Radosť mu však robia deti, najmä miništranti. Tých je zatiaľ stále dosť. Motivuje ich rôznymi odmenami, pri ktorých platí jednoduché pravidlo - kto najviac miništruje, vyhráva. Aj na svätú omšu sa snaží deti pritiahnuť malou pozornosťou – sladkosťou či nálepkou s náboženskou tematikou.

Veľa však závisí od rodičov. Niektorí nosia deti už odmalička, inokedy práve deti pritiahnu na svätú omšu rodičov. Ladislav Labo s úsmevom spomína na to, ako sa mu raz jeden chlapček ospravedlňoval: „Viete, pán dekan, tato bol autom na školení a mamičke sa pešo nechcelo.“

Tvrdí však, že nie každý, kto nechodí do kostola, je neveriaci. Niektorí sú chorí alebo majú nejakú zábranu. Ak však kňaz svojich farníkov dobre pozná, vie ich aj lepšie pochopiť a vcítiť sa do ich situácie.

 
Farské spoločenstvá rôzneho veku

Najmilší je detský spevácky zbor Lakšárske slniečka. Vznikol pred viac ako desiatimi rokmi na podnet pána dekana. Deti si pod patronát vzala Janka Sironková. Nebola to pre ňu žiadna neznáma, podobný súbor už predtým viedla v rodnom Jakubove.

Na začiatku mali slniečka len štyri deti, postupne však detí pribúdalo a súbor sa rozrastal. „Je ich tam vyše dvadsať a už dvakrát spievali počas svätej omše na detskej púti v Marianke. Veľmi pekne spievajú,“ hovorí s hrdosťou.

Okrem miestnych podujatí rozjasňujú ľudí svojím spevom aj za hranicami obce – napríklad na regionálnych slávnostiach. Zážitkom bolo pre ne vystúpenie počas Terezínskych hodov v Budapešti v roku 2015.

Najstarším spoločenstvom je ružencové bratstvo, ktoré v obci funguje už od nepamäti.

Dekan Ladislav Labo spomína aj na komunitu modliacich sa matiek, ktorá, žiaľ, už zanikla. Pani, ktorá bola srdcom komunity, sa aj s rodinou presťahovala do mesta a spoločenstvo už nemal kto ďalej viesť. „Vždy musí byť nejaká duša toho, a keď tá duša nie je, to potom nežije, ako keď duša z tela odíde, potom už aj telo je mŕtve,“ dodáva Ladislav Labo.

Odvážny kňaz či najmladší kostolník

Lakšárska Nová Ves sa môže pochváliť aj farárom – hrdinom. V roku 1967 prišiel do farnosti Ján Mihál. Lakšárskonovovešťania  si na neho spomínajú dodnes. „V totalitnom režime, hoci bol väznený a zobrali mu súhlas, nebál sa a išiel si svojou cestou. V dedine mal vybudované také zázemie, že ho ľudia rešpektovali. Bol totiž veľmi ľudský a získal si na svoju stranu veľmi veľa mladých,“ hovorí o predošlom farárovi Mihálovi Jozef Jablonický, ktorý bol v tom čase najmladším kostolníkom.

Odmalička denne miništroval a obaja jeho rodičia pracovali v kostole – otec ako organista a mama popri práci na družstve ako gazdiná na fare. Keď mal Jozef Jablonický 11 rokov, pán farár ho poprosil, či by mu robil pomocníka. Pripravoval liturgické predmety na svätú omšu, asistoval pri pohreboch alebo zvonil. Keď bolo treba, bez problémov ho uvoľnili aj zo školského vyučovania.

Pri spomienke na tajné sobáše či krsty, pri ktorých farárovi Mihálovi pomáhal, mu doteraz stúpa adrenalín. Našťastie však nikdy nemal problémy – v pracovnom ani v osobnom živote. 

Do kostola si treba vyšliapať

Druhú augustovú nedeľu slávia „Lakšárania“ hody. Barokový kostol, ktorý je chránenou kultúrnou pamiatkou, je totiž zasvätený sv. Vavrincovi. Má už takmer tristo rokov a v dedine stojí na vyvýšenom mieste. Ak vchádzate do dediny, všimnete si ho ako prvý. Práve pre jeho vyššiu polohu je už z diaľky neprehliadnuteľný a najmä pre starších aj ťažšie prístupný.

Kedysi bol na jeho mieste menší kostol z roku 1618. Ten však po čase nestačil, preto o sto rokov neskôr postavili väčší, ktorý stojí dodnes. Obklopuje ho obranný múr so strieľňami, ktorý miestni postavili ešte okolo pôvodného kostola.

Súčasný kostol si vyžiadal mnohé rekonštrukcie, pri ktorých pomáhala celá obec – finančne aj materiálne. Dekan s vďačnosťou hovorí o vysokej účasti, ktorá ho milo prekvapila. Hoci mnohí mali svoje povinnosti, prišli a pomohli. So smiechom však dodáva: „Záhoráci vám radšej postavia kostol, ako by mali do neho chodiť, lebo si myslia, že keď opravia kostol, Pán Boh ich prijme do neba.“

Kostol však vymaľovali, opravili pôvodné barokové lavice, oltár aj krížovú cestu. Tá má pre miestnych špecifický charakter. Daroval im ju totiž najvýznamnejší rodák obce Šimon Klempa - prvý redaktor Katolíckych novín a spoluzakladateľ Spolku svätého Vojtecha. „Daroval ju našim veriacim, aby si cez krížovú cestu vyprosovali milosti; aby vedeli prijať kríž od Pána Boha a cez ten kríž, aby sa dostali k Pánu Bohu a neboli od Boha odlúčení,“ vysvetľuje dekan Ladislav Labo.

Kaplnka slúžila aj ako márnica

V strede obce stojí Kaplnka sv. Šimona a Júdu z roku 1754. Kedysi sa v nej však bežne sväté omše neslúžili. Keď obec ešte nemala dom smútku, slúžila aj ako márnica a robili sa v nej hlavne pohreby. Odtiaľ sa potom pokračovalo na cintorín.

Dnes sa v kaplnke slávia sväté omše najmä počas týždňa, keď je účasť ľudí chudobnejšia. Úzkymi schodíkmi vychádzame na chór kaplnky, kde je organ. Nie však pôvodný, pretože ten zachutil červotočom. Veriacich na ňom denne sprevádza organista, z čoho má dekan radosť. Ľudia vraj potom vedia pekne spievať. „Mal som tu raz jedného pána farára z Rakúska a on sa čudoval, ako vedia ľudia pekne spievať.“

Vyše 250-ročná kaplnka si tiež vyžiadala veľké rekonštrukčné práce. Vlani ju vymaľovali, vymenili dlažbu a oltár, ktorý tiež zničili červotoče. Tento rok opravili luster a dokončili malú drevenú krížovú cestu. Ešte ich čakajú lavice, tie by chceli stihnúť do novembra – k 170. výročiu vzniku Katolíckych novín. Práve na kaplnke je totiž pamätná tabuľa venovaná ich zakladateľovi, ktorý sa v Lakšárskej Novej Vsi v roku 1811 narodil.

Roky neznámy Šimon Klempa 

Národný buditeľ, spisovateľ, učiteľ a prepošt - kanonik sa do povedomia Lakšárskonovovešťanov dostal pomerne nedávno – približne pred tridsiatimi rokmi. Dovtedy bol pre nich takpovediac neznámym.

Objavila ho až dlhoročná učiteľka dejepisu Anna Vandáková, ktorá sa ešte počas vysokoškolských štúdií začala zaujímať o slávnych rodákov obce. V Lakšárskej Novej Vsi však Klempa dlho nepobudol. Filozofiu študoval v Trnave, teológiu vo Viedni a po kňazskej vysviacke pôsobil od roku 1837 vo farnosti sv. Jozefa v Pešti.

V rodnom domove si ho podľa starostky Oľgy Procházkovej vážia najmä preto, že nikdy nezabudol, odkiaľ prišiel. Aj v čase maďarizácie povzbudzoval Slovákov v Pešti, aby rozprávali svojím jazykom, a vštepoval im slovenské národné povedomie. Zároveň kritizoval pitie alkoholu, ktorému ľudia v ťažkých časoch v snahe vyriešiť problémy podliehali.

V svojej rodnej obci je Šimon Klempa aj pochovaný. Na cintoríne, pri mieste jeho posledného odpočinku, si ho obyvatelia záhoráckej dedinky každoročne pripomínajú.

Chceli by pamätnú izbu aj farský archív

Zatiaľ nesplneným snom obyvateľov Lakšárskej Novej Vsi je pamätná izba Šimona Klempu. V obecných či vo farských zbierkach sa nachádzajú rôzne dokumenty o živote tejto osobnosti. Chceli by v nej mať napríklad Klempov rodokmeň, rukopisy jeho diel či krásne vyšívané starodávne ornáty. Zatiaľ však pre spomienkovú miestnosť nemajú vhodné reprezentatívne miesto. 

Ďalším plánom do budúcnosti je farská knižnica. Hoci v obci žili prevažne sedliaci, na fare sú cenné - vyše dvestoročné latinské, maďarské alebo nemecké knihy. Dekan Labo preto o svojich predchodcoch hovorí ako o múdrych a vzdelaných kňazoch.

Vzácne knihy nie sú na každej fare samozrejmosťou. Niektoré sa zničia alebo stratia, iné skončia v antikvariátoch. Tento poklad by preto chceli na fare ľuďom sprístupniť, prípadne i požičiavať. Napríklad aj nádherne ilustrovaný Rímsky misál z roku 1807.