My sme tu doma

Farnosť svätých košických mučeníkov v Humennom bola zriadená 1. júla 2004. „Môžeme ju považovať za mladú farnosť v rámci celej Košickej arcidiecézy, pričom v Humennom je to najmladšia rímskokatolícka farnosť,“ začína rozprávanie Jozef Kozák, ktorý tam pôsobí od 1. septembra 2011 ako druhý farár.

„Môj predchodca vybudoval farskú budovu a zároveň mu veľmi ďakujem za to, že vybudoval aj farské spoločenstvo, lebo som tu našiel - ako sa hovorí – našich ľudí, teda dobrých a ochotných veriacich.“

Na otázku, ako ho doteraz ovplyvnila a ako kňaza formovala táto farnosť, Jozef Kozák odpovedá: „Predtým som bol desať rokov kaplánom; pred ôsmimi rokmi som dostal dôveru nášho košického arcibiskupa Bernarda Bobera byť farským administrátorom, neskôr farárom. Povedal by som, že mi táto moja kňazská a pastoračná služba pomáha rásť.

Keď som sem prišiel, zrazu som si uvedomil veľkú zodpovednosť. Ako kaplán som neriešil mnohé veci, ktoré má na zodpovednosti farár. Takže sa stále učím. Učím sa aj byť kňazom; kňazom, ktorý sa učí kontaktu s ľuďmi a, pravdaže, na prvom mieste kontaktu s Bohom.“

Marek Marcin je kaplánom v Humennom od začiatku tohtoročného júla. „Som tu iba dva mesiace, ale v Humennom sa cítim veľmi dobre a dobre sa mi tu aj rozpráva s veriacimi. Kňazi zvyknú hovoriť, že prvá kaplánka zostane navždy v srdci; myslím si, že to bude aj môj prípad.“

Bez pompéznych slávností
Košická arcidiecéza práve slávi 400 rokov od mučeníckej smrti svätých košických mučeníkov. Títo veľkí svätci sú patrónmi miestnej farnosti i chrámu. „Máme v kostole vystavené relikvie svätých košických mučeníkov, ktoré boli predtým uložené v oltári. Každý mesiac sa modlíme Deviatnik k svätým košickým mučeníkom.

Počas Pôstneho obdobia sa veriacim prihováral v pôstnych kázňach kňaz Marek Haratim, ktorý nám zdôrazňoval veľkosť daru a tajomstva svätých košických mučeníkov.

Mňa osobne však veľmi potešilo, že sa v našej farnosti rozdalo vyše dvesto modlitebných deviatnikov,“ hovorí Jozef Kozák a dodáva, že má radosť, ak „špeciálne roky“, ktoré v Cirkvi prežívame, sa neskončia nijakým dátumom, ale ľudia z nich budú čerpať duchovne aj naďalej.

„Vždy sa snažím, aby to pokračovalo, aby to v mysliach a srdciach veriacich ďalej trvalo. Nie som za jednu obrovskú, pompéznu slávnosť, ktorá sa rýchlo skončí a po nej už nič nie je, len si ju odškrtneme, že sme si splnili povinnosť.

Mám dobrú skúsenosť s jubilejným Svätým rokom milosrdenstva. Jeho ovocie sa v našej farnosti prejavuje aj tak, že každý prvý piatok v mesiaci sa stretávame v kostole na modlitbu korunky Božieho milosrdenstva. Mnohí ľudia sa o tretej zastavia a prídu sa spoločne pomodliť do chrámu. Okrem toho máme vyloženú Oltárnu sviatosť na celodennú adoráciu. Pre mňa je veľkým povzbudením, že táto farnosť nikdy nie je bez modliaceho sa človeka.“

Dôležitosť modlitby pre seba samého Jozef Kozák vysvetľuje krátkou vetou: „Ak kňaz nemá čas na modlitbu, tak potom nemá čas na nič.“ Marek Marcin dodáva: „Kňaz si musí vyhradiť čas na modlitbu. Niektoré veci si vyžadujú, aby sme ich premodlili dlhšie, všetko závisí od toho, akú cestu nám cez modlitby ukazuje Pán Boh.“

Odovzdať ľuďom radosť a pokoj
Najmladšiu humenskú farnosť čaká začiatkom septembra tradičná odpustová slávnosť na sviatok svätých košických mučeníkov. Kto sa veriacim prihovorí v tematickej homílii?

„Pri hľadaní odpustového kazateľa som silno cítil riadenie Ducha Svätého. Príde k nám Ján Dolný OSB zo Sampora. Keď sa ma pýtal, prečo som zavolal práve jeho, popravde som priznal, že som oslovil niekoho iného, ale bol som neúspešný.

Keď som potom uvažoval, koho by som poprosil, aby bol naším slávnostným kazateľom, spomenul som si, ako veriaci skvele reagovali na minuloročného kazateľa – mladého farára z Košíc; hovorili, že išla radosť od oltára. A tak som prosil Boha, aby mi ukázal cestu, koho osloviť; že to nemusí byť nikto ,slávny‘, ale kňaz, ktorý by odovzdal ľuďom radosť a pokoj.

A benediktín Ján Dolný na moju prosbu zareagoval slovami, či viem, že sa venuje svätým košickým mučeníkom a chcel by o nich napísať knihu, preto k nám príde veľmi rád. To som nevedel, ale nesmierne sa teším, že na náš odpust zavíta človek, ktorý sa s nami môže podeliť o svoje poznatky a ,svoj život‘ so svätými košickými mučeníkmi,“ vysvetľuje Jozef Kozák a dodáva zaujímavý fakt, ktorý sa viaže k Humennému.

„Jeden kňaz adresoval Humenčanom tieto slová: ,Neviem, či si, vy Humenčania, uvedomujete, že kráčate po miestach, po ktorých chodili svätí?!‘ Z histórie vieme, že svätí košickí mučeníci si krátko pred smrťou vykonávali práve tu duchovné cvičenia. A tiež nesmieme zabudnúť na blahoslavenú sestru Zdenku Schelingovú, ktorá pracovala v humenskej nemocnici.

Takže tu máme svätých, ktorí sa pohybovali po tých istých uliciach, v tom istom priestore ako my a dnes ich voláme o orodovanie. Táto spomienka je úžasne živá. A tiež sa v Humennom a okolí veľmi prežíva, že z ,tejto doliny‘ pochádza alebo tu pôsobilo viacero biskupov vrátane kardinála Jozefa Tomka, rodáka z Udavského.“

Vzdelanie je hranica neba
Svätí košickí mučeníci patrili v dobe, v ktorej žili, k výnimočne vzdelaným ľuďom. To, že pre kňaza je dôležité vzdelanie, ale aj rozhľad či prehľad vo svetských záležitostiach, s ktorými zápasia ich veriaci, potvrdzujú obaja kňazi z farnosti Humenné-Sídlisko III.

„Na vzdelanie kladiem veľký dôraz, a to nielen v teológii, ale i v iných vedných disciplínach, ktoré súvisia s teológiou, len, pravdaže, na to treba mať čas, lebo času je vždy málo. Ale vzdelanie – to je podľa mňa hranica neba,“ tvrdí Marek Marcin.

Jozef Kozák ho dopĺňa: „Mne otvorili oči dve knihy: keď som si čítal Príhovory kňazom tretieho tisícročia od kardinála Timothyho Dolana a dielo Premena farnosti od Jamesa Browna. Pri ich čítaní som zistil, že je to vlastne o nás: o našej farnosti, o našich ľuďoch, o mne ako kňazovi.

Myslím si, že sa dnes asi všade rovnako prežíva zápas s ľudskou slabosťou vo vzťahoch, ale aj problémy, čo sa týka politiky, ekonomiky a práce. Farnosť svätých košických mučeníkov je Božím darom pre veriacich i pre mňa aj preto, že môjmu predchodcovi sa podarilo vytvoriť vzťah medzi kňazmi a laikmi.

A ja sa v tom snažím pokračovať. Ďakujem – aj na tomto mieste v Katolíckych novinách - za nezaslúžený dar aktívnych laikov. Pravdaže, aj nás trápi, že mladí odchádzajú za prácou inde. Pôvodní obyvatelia sídliska, ktorí tu žijú od začiatku, majú okolo 60 rokov, preto nikdy – popri pastorácii iných vekových skupín - nesmieme zabudnúť na nich. Vždy treba rozmýšľať o tom, akou formou sa možno dotknúť tej-ktorej skupiny veriacich, aby sa cítili súčasťou spoločenstva.“

Spolupráca medzi farnosťami
Tri rímskokatolícke humenské farnosti sú príkladom pekného spoločenstva. „Humenné nie je príliš veľké mesto, preto sa niektoré aktivity prelínajú. Keďže tu kedysi bola iba jedna farnosť, ktorá sa viazala ku Kostolu Všetkých svätých, dodnes sa to vníma tak, že v Humennom je jedno veľké spoločenstvo veriacich,“ hovorí Jozef Kozák.

Podľa jeho slov je toho dôkazom i celomestská krížová cesta na Veľký piatok. „Je to obrovské povzbudenie pre celé mesto, keď vidíte toľkých ľudí spoločne sa modliť. Aj na zatiaľ poslednej krížovej ceste sme žasli, že napriek všetkým negatívnym udalostiam, ktoré sa dejú vo svete, na Slovensku, v Cirkvi i mimo nej, sa v Humennom spojili v modlitbe tisícky veriacich.“

Na margo spolupráce farností Jozef Kozák zdôrazňuje: „Ak by sme nespolupracovali, asi by sme vydali najhoršie svedectvo. Keď sa vrátim ku košickým mučeníkom, aj oni boli traja, a aj my sme traja farári. Nevnímame to tak, že by nás niekto do spolupráce tlačil, ale každý z nás má vo farnosti čosi iné, čo motivuje a inšpiruje veriacich.

Napríklad vo farnosti Pod Sokolejom majú veľmi pekné športové aktivity pre mladých, do ktorých sa radi zapájame; zase v takzvanej starej farnosti Všetkých svätých majú silné prolife aktivity. Myslím si, že by sme mali upustiť od toho, že v každej farnosti musí byť všetko. Nie sme tu na to, aby sme si konkurovali, ale aby sme sa dopĺňali.

Zároveň ustavične pripomínam sebe aj svojim veriacim, keď sa zapájajú do nejakého spoločenstva mimo našej farnosti, aby išli, načerpali a priniesli to, čím sa obohatili, domov, do našej farnosti, a odovzdali to ďalším spoluveriacim. Mám v tomto smere vlastnú skúsenosť.

Keď som dospieval, bol v mojej rodnej farnosti farárom kanonik Jozef Šechný. Raz som dostal ponuku ísť na stretko k saleziánom do Prešova, preto som sa ho opýtal, čo on na to. A Jozef Šechný mi tak pekne poradil: ,Idz, ale prídeš nazad domov.‘“

Jozef Kozák na svojich veriacich, teda na ľudí, ktorí mu boli zverení, nedá dopustiť. Zároveň si uvedomuje, že má za nich obrovskú zodpovednosť. „Zhrnul by som to do krátkej modlitby, ktorá sa začína slovami: ,Ty si, Pane, dal mňa nevedomého, hlavu bez poznania, týmto ľuďom.‘

Túto modlitbu sa často modlím v kostole, lebo Boh ma vybral, aby som sem prišiel.“ Na otázku, či sa usiluje dať zo seba to najlepšie, Jozef Kozák s úsmevom i pokorou priznáva: „Samozrejme, že aj ja som prešiel skúsenosťou, že musím dať ja sám všetko do poriadku, ale vďaka Bohu, rozpoznal som a spoznal som, že Spasiteľ je Ježiš, nie ja. Naučil ma to.“

Trojka v Tatrách
S farnosťou svätých košických mučeníkov súvisia mnohé podnetné aktivity. Aj letný výlet s názvom Trojka v Tatrách. Jozef Kozák však nerieši, ktorý ročník už majú za sebou, lebo s úprimnosťou sebe vlastnou tvrdí: „My sa nehráme na ročníky ani na čísla, nemám rád štatistiky, pretože čísla pravdu nehovoria a často nezodpovedajú skutočnej situácii.

Trojku v Tatrách berieme tak, že je to niečo naše a že tam chceme ísť. Keď sa na začiatku školského roka pýtam detí, kde boli cez prázdniny, povedia: S ockom som bol tam, s mamkou tam. Je to celoslovenská pravda, že máme rodiny, ktorých sa dotkla bolesť rozvodu. A mňa bolí, keď mi dieťa povie, že nebolo nikde.

Tak som sa rozhodol, že pomôžeme deťom, ktorých príbuzní si nemôžu dovoliť zahraničnú dovolenku; aby tieto deti niekam cez prázdniny išli, aby mali zážitky. Tak sme vymysleli Trojku v Tatrách, ktorá by bola prístupná mnohým. A máme nádherný ohlas. Je to pre nás jedna z najkrajších a najväčších akcií v lete.

Trojka v Tatrách je aj pre mňa zážitok, lebo počas cesty som raz v jednom autobuse, raz v druhom a aspoň chvíľku sa snažím porozprávať sa s každým, priblížiť sa k týmto ľuďom aj inak ako celebrant spoza oltára.“

Keby malo pastoračné centrum ešte dve-tri miestnosti 
„Zvonku naše pastoračné centrum vyzerá ako veľmi veľká budova, ale až také obrovské nie je. Ešte lepšie by nám bolo, keby sme mali o dve-tri miestnosti navyše. To je celá moja odpoveď,“ vysvetľuje Jozef Kozák.

„Na to, aby ľudia cítili, že patria do farnosti, potrebujeme priestor i mimo kostola. Ako firmy majú predvianočné kapustnice, tak aj my máme svoju farskú kapustnicu. Keď sme ju organizovali prvý raz, kurátori sa ma pýtali, koľkí budeme.

Povedal som: ,Osemdesiati.‘ A oni nato: ,To koho chcete volať?‘ Do chodu farnosti je však zapojených mnoho ľudí. Je to veľký kolos, presnejšie, je to veľká rodina. Keď som navrhol, aby sme si prenajali reštauráciu, lebo nás je veľa, ľudia zareagovali: ,Pán farár, nie, lebo tu sme doma.‘ To bola azda najkrajšia vec, akú som počul. Aj keď nás je veľa a nie je tu taký komfort, my chceme byť tu, lebo tu sme doma.“

Aj farár a kaplán sa v svojej farnosti cítia, že sú doma. „V Humennom sa cítim naozaj ako doma. Moja mamka raz skonštatovala, že celý rok som ani raz nespal doma. Uvedomil som si, že mám rád svojich rodičov, súrodencov, rodnú obec, ale doma som tu, na fare v Humennom. Rozlišujem to tak, že ,domov domov‘ je u rodičov, a ,domov‘ je farnosť v Humennom,“ priznáva Jozef Kozák.

Marek Marcin si na svojej prvej kaplánke postupne zvyká: „Moje leto a moja pastorácia na prvej kaplánke v Humennom sa začali tak, že som hneď išiel s deťmi na tábor, čo bol rýchly štart. Takže som doma na fare spal až po týždni. Malo to však aj svoje výhody, lebo som spoznal deti z farnosti a animátorov.

Ale priznávam, že vo všetkom iba začínam: je to nové prostredie, noví ľudia, nový systém. Navyše som novokňaz, takže aj v ďalších veciach začínam a učím sa.“

Osobná úcta k svätým košickým mučeníkom 
Keď sa pýtame na osobnú skúsenosť s orodovaním košických mučeníkov a budovanie súkromnej úcty k nim, Marek Marcin vysvetľuje: „Pochádzam z Prešova, z farnosti Nižná Šebastová, kde boli, myslím, ako v prvom kostole uložené relikvie svätých košických mučeníkov.

Kňazskú vysviacku som prijal v júni tohto roku, teda počas jubilea svätých košických mučeníkov. A moja prvá farnosť, kde som kaplánom, nesie ich patrocínium. Takže je to pre mňa zaujímavé prepojenie.“

O svojej priam hmatateľnej skúsenosti so silou orodovania košických mučeníkov Jozef Kozák prezrádza: „Bol som bohoslovcom v košickom seminári, keď sa pripravovala slávnosť ich kanonizácie. Oficiálne totiž košických mučeníkov vyhlásil za svätých až pápež Ján Pavol II. v roku 1995 v Košiciach.

Môj známy ma pozval na návštevu, aby mi ukázal, aký si postavil dom. Na stretnutie meškal, a tak ma zatiaľ jeho manželka a mamka previedli cez všetky miestnosti. Keď sme potom sedeli v obývačke, jeho mamka si povzdychla: ,Čo z toho domu, keď tu nie sú deti?!‘

Tento manželský pár totiž nemohol mať deti. Dotklo sa ma to až tak, že som akoby vyzval košických mučeníkov na orodovanie u Pána Boha; že pápež môže vyhlásiť za svätého koho chce, ale pre mňa nebudú košickí mučeníci svätí, ak táto dvojica nebude mať do roka deti. A naozaj - do roka mali dieťa. To bol pre mňa najsilnejší moment ich svätosti.

Dostal som osobné svedectvo, akých mocných orodovníkov máme v nebi. Dnes môžem znovu zopakovať, že pre mňa dovtedy neznámi košickí mučeníci sú darom. Ešte viac ako vytrvanie vo vyznaní viery a podstúpenie mučeníckej smrti ma povzbudzuje ich súdržnosť, lebo si uvedomujem, aké je veľmi potrebné, aby sme mali okolo seba dobrých ľudí, a zvlášť, aby sme si boli aj my kňazi pre seba navzájom povzbudením.“

Deti obdarované Eucharistiou obdarujú iných
Radosť rozdávaním rastie a s dobrami, najmä hmotnými, sa treba vedieť podeliť. Toto v Humennom praktizujú i prvoprijímajúce deti so svojimi rodičmi.

„Teším sa, že rodičia prvoprijímajúcich detí prijali návrh, aby slávnosť prvého svätého prijímania nebola o tom, že prinesú pánovi farárovi nejakú tortu, ale aby si deti uvedomili, že keď sú v tento deň obdarované veľkým darom v podobe Eucharistie a  doma dostanú rôzne darčeky od rodičov, aby aj ony samy mali štedré srdce.

U nás sa ujala prax, že každá skupina má možnosť obdarovať niekoho či niečo. Takže sme už niekoľkokrát odniesli dar na detské oddelenie humenskej nemocnice, ale pomohli sme i sociálne slabým rodinám. Podporujeme tiež naše občianske združenie vo farnosti Podaj ruku.

Už niekoľko rokov máme vzadu v kostole pri vchode nádobu, do nej ľudia nosia vrchnáky, ktoré potom odnášame jednej rodine. A pritom žijeme dva v jednom – uvádzame do praxe encykliku Laudato si' a chránime prírodu, a zároveň pomáhame rodine v ťažkej situácii. Teraz prvoprijímajúci našli mamu, ktorá sa sama stará o dve choré deti, a finančne jej prispeli na hrazdu pre dieťa, aby mohlo cvičiť. Viackrát som už povedal, že nemôžem milovať Boha, ak nemilujem človeka.“

Kandráčovci ako poďakovanie
V Kostole svätých košických mučeníkov privítali v uplynulých rokoch počas Vianoc skutočne vzácnych hostí. Aj Kandráčovcov. Jozef Kozák vysvetľuje: „Pravda je, že môj predchodca postavil túto faru a táto farská rodina bola postavená pred úlohu splácať úver. Ako sa hovorí, bolo treba finančne zabrať.

A tu znovu musím pochváliť svojich veriacich, lebo otvorili svoje srdcia i peňaženky, boli nesmierne štedrí. Takže sa nám podarilo za krátky čas veľmi pekne znížiť záväzky, ktoré boli, aj pekne splácať úver. Preto som premýšľal, ako sa poďakovať našim veriacim, pretože naozaj nám dávali všetko, čo mohli, a patrilo sa im povedať: Ďakujeme!

Vtedy tu bol na praxi Ján Kocurko, dnes kaplán v Košiciach, ktorý mi navrhol, aby som zavolal Kandráčovcov. Kandráčovci - to bol vtedy pre mňa neznámy pojem. Ján Kocurko si organizáciu koncertu vzal na starosť a všetko dohodol. Koncert mal krásny ohlas, sám som zostal prekvapený, ako to veľmi dobre dopadlo.

Keď sa dá, snažíme sa nájsť nejakú formu poďakovania, ale nie vždy možno urobiť koncert; a hlavne - peniaze, za ktoré to zorganizujeme, nemôžu byť farské, aby si ľudia zaplatili poďakovanie sami - to by nebolo voči nim fér.“

Humbug uprostred sídliska
Na priblíženie sa kňazov k veriacim a opačne sú zamerané aj letné akcie Raňajky svätej Anny a Bodka za prázdninami. „Moja babka ma naučila veľmi veľa vecí, a preto som z úcty k nej nazval jedno letné stretnutie vo farnosti Raňajky svätej Anny.

Tohto roku som sa na nich nemohol zúčastniť, ale boli tam traja iní kňazi – náš pán kaplán a dvaja rodáci plus asi tridsať žien. Celý rok mám okolo seba chlapov kurátorov a rád si vypočujem aj názory žien, čo by bolo podľa nich dobré urobiť vo farnosti. Na konci leta máme vždy tradičnú Bodku za prázdninami.

Nápad na toto podujatie vznikol tak, že sme dlhší čas hľadali formu, aby sme sa pripomenuli veriacim, že sme tu; aby sa naši veriaci vrátili po prázdninách naspäť do farnosti. Vymysleli sme i futbalový zápas otcovia proti synom. Prvý rok prišli dvaja otcovia, z toho jeden ja ako duchovný otec. (Úsmev.) Ale posledné roky už máme aj chlapov na striedanie a dve-tri družstvá detí. Keďže naša fara je uprostred sídliska, všetci naokolo vidia ten humbug, ktorý sa tu zrazu deje.“

Katolícke noviny na čistom stole
Jozef Kozák patrí už viac ako desať rokov k obľúbeným externým autorom článkov v našej rubrike Duchovná obnova a pre Katolícke noviny píše i komentáre. Ako hovorí, za všetkým je príbeh. „Môj prvý kontakt s médiami bol celkom zaujímavý príbeh. Niekoľko rokov som bol ako bohoslovec v kňazskom seminári v Košiciach kultúrny referent, teda mal som napríklad navrhnúť, ktoré divadelné predstavenia navštívime a potom vybaviť lístky.

Jeden rok, keď sme nastupovali po prázdninách do seminára, zbadal som na nástenke, že v kolónke kultúrny referent je iné meno. Bol som v šoku: ,Hó, a kde som ja?‘ Pozerám, že vyššie, v kolónke styk s médiami. Išiel som za predstaveným, či sa nepomýlili. Ubezpečil ma, že nie.

Tak som sa pýtal ďalej: ,Styk s médiami – a to je čo?‘ Predstavený mi povedal, že ja už budem vedieť. Rektor seminára Anton Konečný mi potom vysvetlil, že budem informovať o tom, čo dobré v seminári robíme. A tak som okrem iného navštívil tlačovú agentúru a začal som komunikovať s rádiami, ktoré sídlili v Košiciach.

Zavítal som i do vtedajšieho Rádia Twist a šéfovi košickej pobočky som vysvetľoval, že som prišiel informovať o tom, čo dobré a pekné v seminári robíme. A on na to zareagoval otázkou: ,Koho to zaujíma?‘ Pozeral som sa naňho a s pocitom hanby na sto rokov som rozmýšľal, ako sa čo najrýchlejšie odtiaľ dostanem von.

Potom mi tento pán navrhol, aby som napísal jedno zamyslenie na Vianoce. V živote som predtým nikdy nepísal, ale skúsil som a niečo som predsa len napísal a išiel som opäť za týmto pánom v rádiu. On začal text čítať a škrtať - vyzeralo to horšie ako diktát zo slovenčiny.

A ja som si vyčítal: ,Načo som sem prišiel znova, keď minule to bola veľká hanba a teraz zažívam ďalšiu potupu. Po chvíli mi však pán povedal, aby som s textom išiel na mikrofón. Pochopil som, že také zlé to nie je. A tam sa to celé začalo. Nahral som svoje prvé vianočné zamyslenie. Keď to vysielali skoro ráno, ani som to nepočul, lebo sme mali program v seminári.

No potom na prvú hodinu prišiel dnes už zosnulý kňaz Juraj Semivan a povedal mi: ,Jožko, počul som ťa ráno, bolo to veľmi dobré.‘ Pre mňa bol Juraj Semivan najväčší učiteľ, čo sa týka práce s médiami. Mal veľký vplyv na to, že som vôbec ďalej písal a tvoril. Spomínam si, ako som prišiel za ním, že keď už robí toľko pre médiá, že mi bude vedieť poradiť.

Doniesol som si veľký papier, pero, bol som pripravený na množstvo poznámok. Juraj Semivan sa iba usmial: ,Ty chceš radu ,skúseného diabla‘? Hovor málo.‘ V tej chvíli som zostal sklamaný, lebo som čakal úplne iné rady, ale Juraj Semivan mi dal najväčšiu a najlepšiu radu, akú mi mohol dať. Neskôr Juraj Semivan ešte párkrát vstúpil do môjho života v mediálnej práci.

Napríklad keď sa mi zdalo, že už som dlho na kaplánskom mieste a uvažoval som o tom, či už budem mať svoju faru, dostal som práve od neho obrovské povzbudenie. Juraj Semivan prišiel za mnou s tým, aby som namiesto neho písal ranné zamyslenia pre Rádio Regina, lebo on by si už rád dal pauzu.

Povedal som mu, že po ňom isto nie, lebo to sa nedá. A on nato: ,Ale musíš, lebo ja som si ťa vybral.‘ To, že môžem písať pre Katolícke noviny, beriem ako nezaslúžený dar. Katolícke noviny sú pre mňa spomienkou na detstvo, na môjho deda. V ich kuchyni musel byť čistý stôl; dedo mal na ňom rozložené Katolícke noviny, ktoré mali zvláštnu vôňu.

Keď sme tam ako deti prišli a chceli sme jesť, museli sme počkať, kým dedo neodložil noviny do zásuvky stola, až potom mohla babka dať jedlo na stôl. To je to prvé, na čo si spomeniem v súvislosti s Katolíckymi novinami. Keď sa ma ľudia pýtajú, dokedy budem písať, hovorím, kým mi to Boh dovolí.

Keď raz ráno vstanem a nebudem vedieť, čo mám písať a ako to mám napísať, tak poviem, že už nepíšem. Musím sa priznať, že keď ma z redakcie oslovíte s konkrétnou témou, vždy je to pre mňa výzva, že mám niečo rozpoznať a pomenovať. Som vám za to vďačný, že vďaka vám môžem aj v tomto smere rásť.“