Na dvojitú identitu sú hrdí

Slováci v Maďarsku majú svoje miesto najmä na severe a juhovýchode krajiny. Srdce majú rozdelené na dve polovice – jedna patrí Slovensku, druhá Maďarsku. Aj keď je asimilácia už veľká, slovenského ducha rozvíjajú stále.

Zakladajú slovenské spolky, organizujú kultúrne akcie či výlety a slovenské povedomie prenášajú z generácie na generáciu. Väčšina detí navštevuje hlavne maďarské školy. Slovenčinu sa učia ako cudzí jazyk, najmä na základných školách.

V rodinách, ktoré sú často miešané, sa slovenčina a slovenská kultúra dostáva do úzadia. Aj preto sa každoročne radi vracajú do biblického tábora. Začiatkom augusta ich v Marianke navštívili aj Katolícke noviny.

Nájsť ich nebolo ťažké, vítali nás so širokým úsmevom, slovenským spevom a v rovnakých sýtozelených tričkách. Tie im pomáhajú lepšie udržať skupinu pokope aj na výletoch vo väčších mestách. 

Očarujúca Marianka 

Tábor založila Ildika Klauszová-Fúziková, predsedníčka Náboženského a sociálneho výboru Celoštátnej samosprávy v Maďarsku, ktorá už roky pozdvihuje slovenské povedomie maďarských Slovákov. Vedúcu funkciu po rokoch prebrala jej dcéra Karola Klauszová.

Dvadsať rokov chodievali do Svätého Jura, posledných 5 rokov zakotvili v Marianke. „Dostali sme od bratislavského pomocného biskupa Jozefa Haľka, ktorý má na starosti pastoráciu Slovákov žijúcich v zahraničí, pozvanie a možnosť ísť do Marianky. Veľmi sa nám to tu zapáčilo, celé údolie a prostredie je očarujúce. Za týždeň, čo sme tu, sa vieme naplniť duchovným pokojom a energiou na celý rok. Nielen vedúci, ale aj deti. Pokoj v Marianke je liečivý,“ nadchýna sa Karola Klauszová, predsedníčka slovenského spolku Identita, pod ktorý tábor momentálne patrí.

Slovenské piesne sa im páčia

Ráno deti začínajú športom, lepšie im potom chutia raňajky. Po nich pracujú v skupinách. Nacvičujú náboženské piesne v slovenčine, čítajú texty z Biblie – najprv po slovensky, potom ich spoločne prekladajú do maďarčiny. Lepšie tak rozumejú textu a zdokonaľujú sa v slovenskom jazyku aj v poznávaní Božieho slova.

Aj keď im slovenčina robí problémy, cez hudbu, melódie a modlitby poznávajú svoj pôvodný jazyk a kultúru. Za necelý týždeň si pripravili približne 20-minútové pásmo piesní, modlitieb či nábožných veršov. Krásne ladiace a znejúce hlasy približne tridsiatky detí sa rozliehali Bazilikou Narodenia Panny Márie v najstaršom slovenskom pútnickom mieste. O to viac ich vystúpenie pohladilo ucho aj dušu.

„Najobľúbenejšou piesňou je Toto je deň, ktorý dal nám Pán,“ zhodujú sa dievčatá Petra, Regina a Ramona zo slovenskej obce Mlynky (po maďarsky Pilisszentkereszt)  v Maďarsku. Niektoré sa spevu venujú aj v zboroch a spievajú v rôznych slovenských obciach v Maďarsku. V tábore nie sú nováčikmi, priťahuje ich tam dobrá partia ľudí, priateľská nálada či pokojná a atraktívna lokalita. Voda z prameňa v Marianke im veľmi chutí, páči sa im pokoj, ktorý miesto vyžaruje. Rady sa vracajú aj do Bratislavy, ako mladým dievčatám sa im páči ruch veľkého mesta s pamiatkami, obchodmi či parkami.

Slovenčina aj cez futbal

Týždeň so slovenčinou je pre deti obohatením – učia sa ju cez modlitby, piesne či hry. Didaktické pomôcky pre deti vyrába Erika Zemenová Palečková, učiteľka slovenského jazyka na základnej škole v maďarskom Pišpeku. Pomocou kartičiek so slovenskými slovami hľadajú synonymá či opozitá, rozvíjajú slovenskú slovnú zásobu.

Popoludní je program voľnejší. Chlapci ho využívajú na futbalové zápasy s miestnymi chlapcami. Dostávajú sa tak do slovenskej futbalovej terminológie. Predtým hrávali maďarské deti proti slovenským, dnes sú mužstvá aj miešané, čo teší deti aj organizátorov. Nemôže chýbať každodenná večerná svätá omša v slovenčine.

Slovenských kňazov v Maďarsku už veľmi nemajú, v Budapešti majú napríklad svätú omšu v slovenčine raz za mesiac. Aj preto sú radi, že v tábore v Marianke ju môžu slúžiť denne. Po nej pokračujú rozhovory, hry či duchovné cvičenia.

Okrem Marianky každoročne navštívia Bratislavu a nejaké slovenské mesto v blízkom okolí. Za tie roky ich už pochodili dosť, tento rok sa preto vybrali trochu ďalej a pozreli si Trenčín. 

Leto bez tábora sa neráta

Tábor každoročne priláka približne 30 detí z mnohých slovenských kútov Maďarska najrôznejšieho veku – od štyroch rokov až po takmer koniec strednej školy. Záujem je vždy vyšší, kapacita však nepustí.

Organizátori ho pripravujú v rámci svojho voľného času, každý z nich má svoje zamestnanie, dovolenky veľa nie je, preto ani turnusov nemôže byť viac. Mnohé deti sa vracajú pravidelne, v tábore sa už s viacerými poznajú.

Karola Klauszová v nich vidí svojich nasledovníkov. „Je fantastické, keď mi už v júni napíše 16-ročný chlapec, či by mohol ísť do tábora, lebo bez tábora by sa pre neho ani leto nerátalo.“ Vie, že po skúsenostiach v tábore sa z neho raz stane asistent a neskôr možno aj vedúci, ktorý bude učiť deti ďalších generácií. „Treba ich motivovať, aby mali vzor a príklad a aby raz oni po nás prebrali štafetu a pokračovali.“

Príprava tábora je síce náročná, radosť detí a jeho obľúbenosť sú však pre organizátorov zadosťučinením, že ich práca má zmysel. Udržať pokope tridsiatku detí nie je jednoduché, majú však nastavené jasné pravidlá, hoci by sa mohlo zdať, že ich ani nepotrebujú.

V kolektíve nepočuť žiadne odvrávanie a šomranie, ani medzi pubertálnou mládežou. Sú voči sebe úctivejší a pozornejší. Priznajme si, ktorý mladý človek vám dnes podrží otvorené dvere a trpezlivo počká, kým cez ne prejde celá skupina ľudí? Veľa by sa ich nenašlo. Aj to svedčí o tom, že si deti tábor vážia.

Fotogalériu z tábora nájdete tu:

Z detí sa stali vedúci

Jedným zo skalných je aj podpredseda slovenského spolku Identita Levente Galda, ktorý pracuje v Slovenskom inštitúte v Budapešti. Do tábora prišiel asi pred dvadsiatimi rokmi, najprv ako dieťa, neskôr ako animátor pomáhal hlavne so spevom, teraz je jedným z vedúcich.

Aj mimo tábora reprezentuje slovenskú kultúru, nielen ľudovú, ale aj súčasnú. „Asimilácia je veľká, ale musíme byť vytrvalí. V tábore sa deti môžu stretávať s inými slovenskými deťmi, spoznávať ich materinskú reč a to upevňuje nielen ich kultúrnu a náboženskú identitu, ale majú aj živý kontakt s materskou krajinou.“

Základnými piliermi sú podľa neho jazyk, kultúra a nábožnosť. V tábore sa preto učia slovenské kresťanské piesne, modlitby, slávia sväté omše v slovenčine, snažia sa ich pôvodný jazyk používať čo najviac. „Je to naša povinnosť, aby vedeli, kto sú.“

Vzťah k Slovensku neslabne

Maďarských Slovákov dvojjazyčnosť a slovensko-maďarská identita sprevádzajú celý život. Hoci sa deti slovenčinu učia prevažne ako cudzí jazyk na základnej škole, v ďalších rokoch života s ním často strácajú kontakt. Neskôr v dospelosti sa mnohí snažia vracať späť k svojim koreňom, aj preto sa komunita Slovákov združuje v rôznych spolkoch, občianskych združeniach či dokonca v parlamente Slovákov žijúcich v Maďarsku.

Organizujú púte, výlety, duchovné, kultúrne či umelecké akcie, vydávajú metodické príručky a pomôcky pre deti. Aj keď viacerí slovenčinu dobre neovládajú, cítia v sebe slovenského ducha, poznajú slovenské piesne, ktoré ich v detstve učili starí rodičia.

Karola Klauszová hovorí, že aj dnes sa hlásia k slovenskej národnosti. „Tá monarchia je dodnes v Maďarsku prítomná, či to uznávame, alebo nie.“

Bez financií iných by však slovenské spolky fungovali ťažko. Politika sa rokmi menila, niekedy bolo podpory viac, inokedy menej. Momentálne im najviac pomáha štát prostredníctvom Úradu vlády Maďarska, Ministerstva ľudských zdrojov Maďarska či Úradu pre Slovákov žijúcich v zahraničí.