Na leopoldovskej fare sú ako doma

Keď sme prichádzali do Leopoldova, mali sme trochu obavy. Predsa len je to mesto s najprísnejšou väznicou, a keď sa k tomu pridá spomienka na leopoldovskú vzburu v roku 1990, masaker z roku 1991, či kauzu Behan z roku 2016, na pohode to nepridá. „My ani nevieme, že ich tu máme,“ upokojujú nás srdeční a usmiati farníci. Majú svoj prísne strážený svet, s ktorým bežní Leopoldovčania do styku neprichádzajú. Prezrádzajú ich iba časté prevozy za sprievodu sirén, na ktoré si už miestni zvykli. Majú aj svojho kaplána, ktorého leopoldovský farár chodí zastupovať iba počas dovoleniek. 

Po prvotnej neistote nás príjemne prekvapilo pekné centrum mestečka s veľkým Námestím sv. Ignáca z Loyoly a rovnomenným kostolom. Bohoslužby i spovede sú teraz najmä vo farskej záhrade pod prístreškom - hneď vedľa kostola. Pri svätých omšiach na nádvorí fary sa využívajú plastové stoličky, ktoré farnosti zapožičalo mesto Leopoldov. Farnosť má vyše 4 000 ľudí, do kostola ich chodí asi 500.

Najväčšia účasť je koncom júla na hody. Slávnostná svätá omša býva na pódiu na námestí, tento rok je pre opatrenia v skromnejších podmienkach vo farskej záhrade. Bohatá výzdoba však nechýba. „Kvetov je dosť, našťastie sa vždy nájde niekto, kto nás zásobuje,“ teší sa Terézia Kalická, ktorej aj napriek vyššiemu veku energia nechýba. Podieľa sa na organizačných veciach i upratovaní kostola. 

Kostol trikrát vyhorel
Prvý kostol postavili jezuiti, ktorí farnosť spravovali, v roku 1671. O 12 rokov neskôr pri vypálení obce zhorel, nový postavili v roku 1693. Po takmer 50 rokoch ho oheň zničil znova.

Opäť vystavali nový, ten však v roku 1813 poškodil rozvodnený Váh a počas Slovenského povstania, keď mestečko obsadilo hurbanovské vojsko, v roku 1848 zase vyhorel. „Bola tu pevnosť, takže všade okolo nej sa mohol pri bojoch s Turkami skrývať nepriateľ. Keď hrozil príchod nepriateľa, všetko vypálili, zbombardovali, aj kostol,“ vysvetľuje farár. Na konci 19. storočia ho opravili a v prvej polovici 20. storočia k nemu pristavali sakristiu. 

Dnes je Kostol sv. Ignáca z Loyoly ako nový, lebo pred deviatimi rokmi prešiel kompletnou rekonštrukciou. „Vymenili sme okná, dali novú podlahu, steny až do omietky oškriabali a vymaľovali, zreštaurovali oltár i maľby na strope, opravili organ, zrekonštruovali ozvučenie aj kúpili aparatúru pre spevácky zbor,“ vymenúva jeden z troch kostolníkov Michal Adamkovič. „Minulý rok sme inštalovali na chór nové drevené schodisko, ešte vonia, to staré už bolo v dezolátnom stave, a cez koronu sme opravili reproduktory.“ 

Spomína aj na smutné časy minulého obdobia. V miestnej väznici totiž skončilo mnoho kňazov, biskupov a rehoľníkov, žien i mužov. „Keď aj zomrel kňaz, pochovali ho veľmi nedôstojne. Ráno na svitaní vykopali jamu, pustili do nej zomrelého, zasypali a bolo po ‚pohrebe‘. Bez dôstojnosti, bez pomníka. Niekedy väzňov zapriahli na poli do pluhov, aby orali. Kostol, ktorý bol v pevnosti, dali v 50. rokoch zbúrať. V Ilave dodnes je, v Leopoldove režimu prekážal. Na búracích prácach sa museli zúčastňovať i kňazi,“ hovorí o praktikách bývalého režimu. 

„Prachatý“ farár

V kostole pripravujú technické inovácie a chystajú internetové pripojenie. Farár Patrik Bacigál predstavuje jeho využitie: „Na zjednodušenie obsluhy techniky v kostole, aby sme mohli prepojiť notebooky s premietaním a nemuseli ťahať po kostole hŕbu káblov.“

Zneužívania internetu počas svätej omše sa nebojí, samotný internet sa zrejme bude zapínať iba v prípade potreby a bude zaheslovaný. Uvažujú aj o kamere. „Keď sa streamovali sväté omše, bolo veľa možností, kde si mohli ľudia pozrieť svätú omšu, tak som do toho nešiel, ale do budúcnosti sa nám to možno zíde. Zatiaľ to iba zvažujeme a technicky pripravujeme.“

Medzi farníkmi o ňom koluje vtip, že je „prachatý“ farár. Už vyše dvoch rokov totiž žije stále v prachu a ešte dlhší čas aj bude, pretože sa kompletne opravuje farská budova. Museli ju odvlhčiť, z horného poschodia urobili viacero pastoračných miestností. V nich majú dvere otvorené rôzne spoločenstvá – od detí cez mládež až po tých najstarších: modlitby matiek, ružencové bratstvo, farská charita, mládežnícke spoločenstvo, detské katechézy i formačná Oáza. 

Navzájom sa podporujú

Za aktívne farské organizácie vďačia ich vedúci práve duchovnému správcovi. „Je tu taká jednota, otec Patrik má na tom veľkom zásluhu, že tu necháva pracovať laikov a on nás usmerňuje. Podporujeme sa navzájom - niektorí slúžia modlitbou, pôstom, kto ako vládze, tí mladší pomáhajú napríklad s technikou, ale bez tej modlitebnej základne by to nešlo,“ vyznáva Edita Hrašková zo spoločenstva Oáza.

V Leopoldove funguje asi 30 rokov a jej cieľom je evanjelizovať ľudí. „Snažíme sa ich priviesť ku Kristovi, aby odovzdali Ježišovi svoj život.“ Vychádzajú z hnutia Svetlo - Život, čo znamená, že „svetlo, ktoré dostanú od Ježiša napríklad cez Božie slovo, majú prenášať do života“. Venujú sa najmä formácii: „To je dôležitá časť - ľudí nielen osloviť, ale na základe Božieho slova z nich vychovať učeníkov a to je vlastne podstata – aby Oáza ako taká zanikla tým, že sa ľudia začlenia do farnosti a budú tam pracovať a slúžiť jej.“

Mládežnícke spoločenstvo L´múry sú ich duchovné deti. Je ich asi 30 a existujú 4 roky. „Začali nás formovať naši rodičia, za predošlých kňazov nebola fara až taká otvorená, ani mládeži sa toľko nevenovalo, ako sa venuje teraz, takže sme potrebovali aj my trošku povzbudiť a máme túžbu odovzdávať to ďalej,“ predstavuje Monika Moravanská.

Vážia si modlitby ich rodičov a starých rodičov i priateľskú spoluprácu s farárom. „Poskytol nám pastoračné centrum a veľký priestor. Dostali sme od neho kľúče aj dôveru. Veľmi nás podporuje, už štvrtý rok organizujeme na fare letný detský tábor, minulý rok po fare behalo 40 detí, tento rok to pre koronavírus muselo byť menej. Perfektné sú detské sväté omše, lebo počas nich im vie pán farár niektoré veci vysvetliť lepšie, ako keď sa ocitnú len medzi samými dospelákmi.“ 

Okrem toho pripravujú birmovancov, pomáhajú s prvým svätým prijímaním, organizujú farský ples, na ktorom spolupracujú s farnosťou Červeník. Do roku 2008 bol totiž Červeník ich filiálkou a stále si medzi sebou udržiavajú dobré vzťahy. Obľúbené sú i chvály vždy v prvú nedeľu v mesiaci. „Naši speváci a chválový tím majú teraz i novú misiu – chodia evanjelizovať do väzníc – boli v Prešove, Ilave, v Sučanoch i Banskej Bystrici. Stále prichádzajú nové pozvania a nové diela, do ktorých nás Pán volá - a my nasadneme a ideme.“ 

Liturgiu obohacuje o chrámové piesne mimo Jednotného katolíckeho spevníka i chrámový spevokol. Funguje asi 8 rokov a 13-členný kolektív vedie mladý organista Jozef Šantavý. 

Modlia sa za svoje deti a deti celého sveta 

Desať rokov sa vo farnosti stretávajú na modlitbách matiek i leopoldovské mamy. Schádzajú sa na fare v ten istý deň a v tú istú hodinu v týždni. Má to výhodu v tom, že ak niektorá mama nemôže prísť, vie kedy a kde bude ďalšie stretnutie.

Modlia sa z knižočky Modlitby matiek, ktorá je pre ne akoby malým breviárom. Je v nej deväť základných modlitieb, ktoré majú hlboké myšlienky. Do modlitieb patrí aj čítanie zo Svätého písma. Po prečítaní úryvku pozerajú na Pána Ježiša na kríži a rozprávajú sa s ním, čo im chcel Písmom povedať do ich vlastného života. „Najdôležitejšia modlitba je, keď odovzdávame deti do Božích rúk – mená detí napísané na bielych krúžkoch dávame do košíka k päte kríža. Pritom prosíme, aby Pán konal nie podľa našej predstavy, ale podľa svojej múdrosti a lásky,“ približuje Božena Zlámalová.

„V spoločenstve matiek sa môžu modliť nielen biologické mamy, ale aj rehoľné sestry a ženy, ktoré nemajú deti, a to tak, že sa modlia napríklad za svoje krstné alebo birmovné deti, synovcov, netere. Môžu si duchovne adoptovať kňazov a modliť sa za nich. Ženy, ktoré nemajú deti, sa k nám zdráhajú prísť, čo však nemusia. Modlitby nás privádzajú k poznaniu, že v každom dieťati máme vidieť Pána Ježiša. Keď je dieťa zlé a vzdorovité, uvedomuje si svoje problémy. Tým, že mu často pripomíname jeho chyby, dvojnásobne ho zraňujeme. Je to teda aj určitá výchova pre mamy.“

Deti sú jej srdcovou záležitosťou a venuje sa aj im. Na fare sa každú stredu modlia a sem-tam aj pečú. „Každá modlitba dieťaťa je veľmi dôležitá. Aj keď majú rôzne problémy, o ktorých dospelí často nevedia, odovzdávame tú situáciu Ježišovi do rúk a modlíme sa, aby Pán zasiahol, potom časom sledujeme, ako sa situácia vyvíjala, a obohacuje to nielen deti, ale i mňa. Snažíme sa odovzdávať hodnoty, ktoré sú trvalé, ktoré pomáhajú orientovať sa v živote.“

Ruženec i charita

Anna Bokorová je horliteľkou ružencového bratstva 8 rokov. Majú 150 členov - v živom, svätom i vo večnom ruženci. Tento rok majú 175. výročie vzniku. „V minulosti tu bolo viac ruží, ale stále sa hlási čoraz menej ľudí. Modlíme sa za to, aby nám pribudli a aby sme túto štafetu mohli odovzdať ďalším generáciám. Máme pravidelné mesačné stretnutia, popritom sa každý deň modlíme pred svätou omšou. Prosíme za rôzne úmysly, ktoré potrebuje farnosť i kňaz.“

Počas koronakrízy spoločenstvu prevažne starších ľudí aktivity poklesli, preto sa modlia i za ich oživenie. Okrem duchovnej podpory sú členovia bratstva aktívni aj pri prácach vo farnosti – či už je to upratovanie, pranie. 

Spolu s duchovným otcom založili leopoldovskí veriaci pred dvoma rokmi i farskú charitu. Zuzana Svetlíková opisuje: „Pomáhame našim núdznym, máme prvopiatkové zbierky trvanlivých potravín i zbierky ponožiek a školských pomôcok, pripravujeme zbierky zdravotníckych a hygienických potrieb, na Vianoce v spolupráci s mladými robievame charitatívny vianočný stánok.“

S pokorou hovorí, že sú ešte na začiatku cesty. „Učíme sa a hľadáme rôzne spôsoby a cesty, ako pomôcť núdznym, ako dostať evanjelium do života a reagovať na výzvy Svätého Otca, ktorý nás nabáda, aby sme sa venovali ľuďom na okraji po duchovnej aj materiálnej stránke.“