Na návšteve u Tajovského bolo skvele

Prichádzame k obecnému úradu a ani netušíme, že budova pôvodne slúžila ako zháňacia huta a neskôr sídlo správcu hút. Rozhliadame sa navôkol a prvý dom, ktorý zbadáme v štýle pôvodnej vidieckej architektúry, nás vráti do čias Prvých hodiniek. Je to rodný dom Jozefa Gregora Tajovského. 

Nezažijete to, ak sem neprídete  

Oproti nám kráča vedúca múzea a lektorka expozície Soňa Šváčová. Musíme na začiatku poznamenať, že nenúteným erudovaným spôsobom prezentuje prirodzené nadchnutie sa pre toto miesto a osobnosti z neho pochádzajúce. Zámerne píšeme o osobnostiach, pretože vstupná časť múzea je venovaná katolíckemu kňazovi, vynálezcovi, politikovi a maliarovi Jozefovi Murgašovi. Mimochodom, je to jediná murovaná časť domu, ktorá pôvodne slúžila ako maštaľ.

Okrem toho sa v tejto časti expozície dozviete aj historické fakty mapujúce slávnu hutnícku minulosť s ukážkami odievania a remeselnej zručnosti obyvateľov. Lektorka múzea sa nám snaží stručne vysvetliť, na čo sa sústrediť v rodnom dome Jozefa Gregora Tajovského: „V Tajove sa nachádza vysunutá expozícia  Literárneho a hudobného múzea v Banskej Bystrici Pamätný dom Jozefa Gregora Tajovského, ktorý 19. mája 2018 oslávil už päťdesiate výročie otvorenia.
Expozícia v malebnej rodnej drevenici spisovateľa je venovaná histórii obce Tajov s dôrazom na literárne kontexty Tajovského, jeho manželky, spisovateľky Hany Gregorovej a ich dcéry Dagmar Gregorovej-Prášilovej.“

Nachádza sa tam veľa zaujímavých  predmetov, nábytok, knihy, dokumenty, obrazy, veci etnografického charakteru, ktoré súvisia so životom osobností. Prostredie autentického dedinského domu, pôvodné úžitkové predmety (stôl, písací stroj), ktoré používal spisovateľ, a doplňujúce sprievodné slovo lektora lákajú návštevníkov z celého Slovenska i zo zahraničia. „Prichádzajú až spoza Atlantiku či Japonska. Najpočetnejšími skupinami sú počas školského roka žiaci a študenti základných a stredných škôl. V lete prichádzajú turisti, rodiny s deťmi, seniori,“ dodáva Soňa Šváčová. 
 

Od čias, keď sa tam narodil spisovateľ sa život zmenil

Jozef Gregor Tajovský sa narodil 18. októbra v roku 1874 a Tajov vznikol až v roku 1944 zlúčením s obcou Jabríková. Spisovateľ vtedy napísal: „Je pravda, že sme tam v tesnej doline, ani sto metrov širokej, a preto Jabríková sa musela vydriapať na vŕštek, keď sa chcela prikmotriť k môjmu Tajovu.“

Rozvoju dediny významne pomohlo hutníctvo. Už na prelome 15. a 16. storočia sa tam nachádzali dve huty na čistenie medi. Z nej sa vyrábali platničky pre mincovňu v Kremnici, ale aj medené kotly.

„Väčšina mužských obyvateľov pracovala v hutách, alebo v obslužných pozíciách a nie v poľnohospodárstve, ako sa mylne niekedy stretáme s romantickou predstavou. Po zatvorení hút (1893) sa postupne život v obciach menil. Okrem elektrifikácie a vybudovania vodovodu v obci v 30. rokoch minulého storočia najväčšie zmeny v živote obce a jej obyvateľov nastali po roku 1945. Tajovčania našli prácu v roľníckych družstvách a v priemyselných závodoch v okolí. V lokalite Kremnických vrchov sa začal rozvíjať turistický ruch. Ktovie, či by Tajovský a Murgaš súčasný Tajov spoznali,“ uvažuje Soňa Šváčová. 
 

Aj vďaka zanieteniu Jozefa Šeba

Zásluhu na tom, že vznikol pamätný dom s expozíciou o živote a diele Tajovského, má už zosnulý učiteľ tajovskej školy Jozef Šebo. Viac nám o ňom povedala jeho dcéra Alžbeta Kulavjaková (72) a k tvorbe spisovateľa zas čo-to naznačila Anita Murgašová (69), ktoré práve vstúpili do autentických priestorov rodného domu.

„Otec bol veľký zanietenec, ktorý keď sa do niečoho pustil, žiadne prekážky ho nevedeli odradiť. Láska k Tajovu a jeho osobnostiam začala klíčiť u študenta učiteľského ústavu už na pohrebe spisovateľa 25. mája 1940 a rozkvitla začiatkom školského roka 1941, keď prijal ponuku na uvoľnené učiteľské miesto v triede druhákov, ktorá sa nachádzala v budove notárskeho domu na prízemí. Ubytoval sa priamo v rodnom dome Jozefa Gregora Tajovského, v ktorom ešte žila jeho sestra Mária. Okrem toho viedol kroniku Jabríkovej a neskôr po zlúčení obcí aj Tajova takmer až do smrti. Hrával pri bohoslužbách na organe, zostavoval odobierky a spieval na pohreboch aj v okolitých dedinách. Možno to všetko bolo pre neho znamenie, aby sa stal šíriteľom spisovateľovej pamiatky,“ naznačuje jeho dcéra.
 

Bez ornamentov nakreslil mentalitu dedinského človeka

O čom vypovedá dielo Jozefa Gregora Tajovského? Vyštudovaná učiteľka slovenčiny a srbochorvátčiny Anita Murgašová ponúka výpoveď o tvorbe, v ktorej cítiť človečinu. „Z každého prozaického alebo dramatického diela dýcha na čitateľov láska k jednoduchému a ubiedenému človeku. Hoci čiastočne poburuje jeho pasivita, predsa nás dojíma prezentovaný súcit k nemu. Môžeme to vidieť v próze Horký chlieb či Na chlieb alebo v príbehu Maca Mlieča, taká je Mamka Pôstková, a mnohé iné. Tajovský nič nezakrýval a láska k pravde mala hlboký význam. Veľmi mu záležalo na životnej pravdivosti.“  

Jedinú veselohru  Ženský zákon napísal na podnet Ferka Urbánka, keď učiteľsky pôsobil v Urbánkových rodných Dohňanoch. Dej situoval do blízkych Kordík a riadil sa v nej podľa Jána Palárika, princípmi komična a estetična slovenskej drámy z konca 19. storočia. Tiež písal aj pre tajovských ochotníkov, ktorí mali silnú tradíciu. Ich snahy podporoval a rozvíjal aj prvý správca a lektor pamätného domu Jozef Šebo.

„Hrával, písal scenáre a niekoľko desiatok divadelných hier režíroval,“ pripomína jeho dcéra. Ocenenie zaslúžilého pracovníka kultúry získal v roku 1989. Anita Murgašová pokračuje v odkrývaní prozaického a dramatického diela spisovateľa: „Pre Tajovského bol vzorom ruský realista Anton Pavlovič Čechov (1860 – 1904) a dánsky dramatik Henrik Ibsen (1828 – 1906). Obdivoval najmä Čechova, dokonca ho prekladal. Spájajú ich rovnaké žánre – poviedka a dráma. Keď sa Tajovského spýtali, prečo nenapísal žiadny román, odpovedal v zmysle, že román si vyžaduje veľké množstvo postáv, príbehov, širokú dejovú líniu. A nie je v ňom možný taký ponor do duše, psychiky postavy, preto poviedka.“ Mimochodom, túto otázku položili Anite, nádejnej študentke filozofickej fakulty na prijímacích skúškach.    

Duchovný odkaz z Tajova

Pri počte niečo viac ako 650 obyvateľov sa takmer 80 percent hlási k rímskokatolíckemu vyznaniu. Sakrálnou dominantou tajovskej doliny je farský Kostol sv. Jána Krstiteľa. Približne v rokoch 1595 – 1597 kráľovskí urbarialisti tam postavili kaplnku pre baníkov a hutníkov. Až v roku 1741 farníci pristavili k nej chrámovú loď. Je vsadená do nádhernej scenérie zelených lesov a šindľová cibuľovitá veža s ochodzou je duchovným majákom dediny.

„Kostol je najkrajší vtedy, keď do neho chodia ľudia,“ naznačuje kňaz Jozef Petrík, ktorý od roku 2003 pôsobí vo farnosti, a prepožičiva si slová Tajovského, najkrajším a najmilším mojím miestom na svete je môj rodný prekrásny Tajov.“ A dodáva: „Prajem si, aby naša farnosť nebola krásna len prírodou, ale i ľudsky. Aby ľudia, ktorí tu žijú, vzťahmi či otvorenosťou pre návštevníkov vytvárali ľudskú a duchovnú krásu. K tomu chcem troškou prispieť i ja.“

Na kostole je osadená pamätná tabuľa venovaná trom osobnostiam obce - Jozefom (Tajovskému, Murgašovi a Šebovi), ktorých Pán povolal do večnosti symbolicky rovnako v mesiaci máji. Stalo sa tradíciou, že práve v tento čas sa za nich slávi svätá omša. K farnosti patrí aj filiálka Kordíky, kde sa nachádza Kostol Návštevy Panny Márie z roku 1927, a Králiky s novým horským Kostolom Dobrého pastiera z roku 2003. Nachádza sa v ňom pápežský kalich svätého Jána Pavla II. Pri posviacke kostola ho daroval biskup Rudolf Baláž. A nesmieme zabudnúť, že nad Tajovom asi desať minút chôdze z centra obce je kalvária s Kaplnkou Sedembolestnej Panny Márie, ktorú vidieť až z Banskej Bystrice.  

Nepotrpel si na okázalosť  

Anita Murgašová nás vedie na miestny cintorín, ktorý z diaľky pôsobí akoby bol vsunutý do kopca a náhrobné kamene len z neho vyčnievajú. Tu spolu so svojou manželkou Hanou a starými rodičmi Greškovcami Jozef Gregor Tajovský očakáva vzkriesenie. Ústredným motívom náhrobného kameňa je reliéf sediacej postavy muža hľadiaceho na rozkvitnutý bodliak inšpirovaný postavou Maca Mlieča od akademického sochára Štefana Belohradského.

V svojom živote sa spisovateľ riadil múdrosťou predkov. K známym myšlienkam literáta patria: „Život musí mať cveng ako kov. Žena má byť domácim slnkom, vtedy muž ľahko unesie tiene a lopoty dňa. Ja nerád cestujem vôbec a po cudzích svetoch tým menej. Obišiel som svet a usúdil som, že najkrajšie je v republike našej.“ Na otázku, čo potreboval k šťastiu a cítil sa spokojný, nám ochotná sprievodkyňa spisovateľovým životom ponúka ďalšie jeho autobiografické výroky: „Najradšej na svete mám tajovské klobásky, pohár bratislavského vína a detviansku pesničku. Mám rád smiech alebo plač, nerád vidím zlosť, s nikým sa nehnevám. Od svojho starého otca, hutného robotníka a roľníka, získal som na celý život jedno ponaučenie: ,Keď ti bude dobre, neukazuj, ak ti bude zle – vydrž!' Preto vraj i moje postavy sú málo dramatické, lebo samy v živote nič veľkého nevykonali.“