Nikto si nemôže vybrať, kde sa narodí

VJarovniciach na východe republiky žije vyše 7  200 ľudí. Drvivá väčšina z nich v najväčšej rómskej osade na Slovensku, v neľahkých životných podmienkach. Nájsť cestu von zo začarovaného kruhu chudoby im pomáhajú aj sestry rehoľného spoločenstva Congregatio Jesu. V roku 2011 založili v obci v Sabinovskom okrese komunitu.

ZMENA PRICHÁDZA ZVNÚTRA

„Začínali sme voľnočasovými aktivitami. Prišli sme na to, že práca s  Rómami musí byť založená na participácii, zmena má prichádzať predovšetkým zvnútra. Vyhliadli sme si zodpovedných a talentovaných, dali sme ich zaškoliť a potom poverili, aby sa aj oni starali o dobro svojej komunity, nech to celé nestojí len na nás,“ hovorí sestra Silvia Zábavová.

To by už ani nebolo možné, veď len na rôzne krúžky sa tento rok prihlásilo 219 detí. „A to je ešte málo, pred covidom sme ich mali okolo 450.“ Sestra Ráchel Chovancová sa pri spomienke, ako sa tejto služby zdráhala, už iba usmieva.

„Keď mi predstavená povedala, že pôjdem študovať, aby som mohla pracovať s rómskymi deťmi, hovorila som si, že ja k nim ísť nechcem. Sestra Silvia, ktorá študovala so mnou, však za nimi v rámci prázdninovej praxe chodievala a vždy sa vracala plná elánu. Tak som si povedala, že to skúsim. Keď som sem jedno leto prišla, hneď som pocítila, že Boh ma volá práve do tejto pastorácie. Rómovia mi dávajú často viac ako ja im,“ vysvetľuje.

Ľudí už nerozdeľuje podľa etnických skupín. „Treba hľadieť na konkrétneho človeka. Aj v majorite sú takí, čo sú vo väzení, kradnú či týrajú deti.“

Komunita rehoľného spoločenstva Congregatio Jesu v Jarovniciach. Zľava sestra Silvia, Antónia a Ráchel. Snímka: Marián Špacai

RÓMOVIA JEJ BOLI SÚDENÍ

Sestra Silvia s úsmevom hovorí, že Rómovia jej boli súdení odmalička. „Keď som ešte bola v kolíske, mama s babkou išli von šúchať koberce a zrazu počuli plač. Keď pribehli, stál pri mne Róm, ktorý chodil v okolí po žobraní, a ja som sa ho zľakla. Babka často vravievala, že si ma vybrali už vtedy v kolíske.“ Prvé kontakty s prácou s Rómami nabrala v Zborove.

„Zo skúseností vravím, že rómska otázka sa vyrieši iba tak, že sa na každú osadu pripraví konkrétny plán. Nedá sa to nastaviť celoplošne, lebo osady sú diferencované,“ dodáva sestra Silvia. Prioritou je vzdelanie, po tejto stránke cítiť posun.

„Dnes mladí z Jarovníc študujú na stredných školách aj v okolitých mestách, spočiatku k  tomu bola nedôvera. Kedysi sa u nich nerátalo ani so strednou školou, už sme v štádiu, že niektorí uvažujú aj o vysokej.“

Aj dospelým vlievajú sebavedomie, aby si dodatočne dokončili stredné školy a našli si prácu. „Naša pastoračná pracovníčka Monika, ktorá chodí do rodín a venuje sa deťom v predškolskom veku, si takto dorába maturitu.“

Aj v osade sa dá žiť slušne. Zľava pastorační pracovníci Martin Kaleja, Róbert Ferko, študentka Lenka Giňová a dobrovoľník Dezider Giňa. Snímka: Marián Špacai

ULICU PRAVIDELNE UPRATUJE

Štúdium si dopĺňa aj Róbert Ferko, hoci je už 22 rokov po ukončení učňovky. Ochotný, otvorený človek nás previedol ulicami osady. Na konci jednej z nich nám ukázal komunitný Kostol Panny Márie Fatimskej a napokon nás privítal priamo vo svojom príbytku. V skromných pomeroch, ale o to pohostinnejšie.

„Vediem v obci futbalový klub. Môj prvý kontakt so sestrou Silviou bol, keď mi zavolala, či nemôžem presunúť tréningy žiakov na iný deň, keďže v danom čase chodia k nim na krúžky. Povedal som si, že ona mi nebude rozkazovať. Stretli sme sa a pri rozhovore som zistil, že si s ňou výborne rozumiem. Tréningy som preložil a už to išlo,“ hovorí.

Začal sa angažovať, pomáhať, a keď sestry videli, že je naňho spoľahnutie, ponúkli mu platenú pozíciu pastoračného pracovníka. „Okrem futbalových tréningov robím aj práce okolo kostola a všetko, čo je potrebné. Došlo u mňa k veľkej zmene, dnes by som už pomáhal, aj keby som nedostával peniaze, lebo vidím, že je to pre dobro všetkých. Predtým som to tak nevnímal.“

Aj jeho trápi neporiadok vo viacerých častiach osady. „Našu ulicu však pravidelne upratujeme, pozývam k tomu aj susedov. Uráža ma, keď niekto cudzí natočí z auta miesta, kde je neporiadok, a dá to na internet, že takto tu žijeme. Všetkých potom hádžu do jedného vreca, ale ja predsa nemôžem za to, keď niekto iný robí niečo zlé. Ja, moja žena aj syn pracujeme a nikomu neubližujeme.“

ORGANISTA Z KOMUNITY

Medzitým prichádza ďalší pastoračný pracovník Martin Kaleja a zapája sa do debaty. Na rasizmus si nesťažuje, skôr hovorí, že ľudia sú takí i onakí v majorite aj v ich komunite. „Jedenásť rokov som robil pilčíka a vedeli sme si všetci sadnúť za jeden stôl.“

Aj on si dorába maturitu, popritom sa venuje miništrantom i vedeniu zboru. „Už predtým som v ňom hrával na gitare. Dokonca ma sestričky povzbudili, aby som skúsil sadnúť v kostole aj za organ. Začiatky boli ťažké, ale cvičil som dve hodiny denne a dnes som kantor.“

Do skupinky chlapov, ktorí sa nezdráhajú dobrovoľne pomôcť, patrí i Dezider Giňa. „Predtým som do kostola nechodil. Som rád, že som spoznal sestričky, sú ochotné, pomohli mi,“ hovorí.

Záujem o krúžky je u jarovnických rómskych detí obrovský. Snímka: facebook.com/ Sestry CJ Jarovnice

ŽIŤ LEPŠIE AKO RODIČIA

Všetci si uvedomujú, že príkladom môžu pôsobiť na mladú generáciu, ktorá je nádejou na to, aby aj v osadách panovali pomery hodné 21. storočia. Práve mladí to v podmienkach, do ktorých sa narodili, nemajú ľahké.

„Keď som sa rozhodla ísť na strednú školu, rodičia neboli nadšení. Mysleli si, že to nedokončím, nedôverovali mi,“ podáva svoje svedectvo 19-ročná Lenka Giňová, ktorá sa podujala študovať za kuchárku.

„Keď mi prišiel papier o prijatí, rodičom som povedala, že mi v tomto nemôžu rozkazovať, napokon teda súhlasili. Začiatky boli ťažké, ale rehoľné sestry ma doučovali. Rodičia potom boli hrdí, že som školu dokončila. Rozhodla som sa ešte ísť aj na maturitné vzdelanie, lebo chcem byť príkladom pre druhých, aby tiež išli študovať. Pýtajú sa ma a ja ich do toho povzbudzujem.“

Jednoduché to nemala ani 23-ročná Sára Kalejová. V zamestnaní jej spočiatku pre jej pôvod neverili, ale postupne ich presvedčila a prijali ju. „Nie je pravda, že nechceme robiť. Naša generácia chce žiť lepšie ako naši rodičia, len potrebujeme príležitosť.“

OSADA SA POSTUPNE MENÍ

Sestra Silvia Zábavová takýchto mladých nazýva modernými svätcami. „Dokážu totiž ustáť obrovský tlak. Z jednej strany ho v osade vyvíjajú tí, ktorí sa zmeniť nechcú a slovne útočia. Z druhej strany ho vytvára majorita, ktorá si ich potrebuje preveriť. My pri týchto mladých ľuďoch, ktorí chcú využiť príležitosť, stojíme a sme im oporou. Študenti môžu získať i štipendium, ale musia dobrovoľnícky pomáhať vo farnosti.“

Po vyše jedenástich rokoch práce v Jarovniciach vidí, že osada sa mení. „Viac mladých sa chce vzdelávať, pracovať. Na rozdiel od minulosti sa to stáva trendom. Bolo by dobré, ak by sociálny systém štátu naozaj nedával viac financií ľuďom, ktorí nechcú pracovať, ako tým, ktorí pracujú. Ak sa táto filozofia bude podporovať, tak aj situácia osád pôjde dobrým smerom.“

Ako dodáva, Rómom treba dať pomocnú ruku, i keď niektorí ju neprijmú. „Niekedy sa to nepodarí, prostredie ich stiahne späť. My ponúkame možnosti, ale nasilu neurobíme nič. Kedysi boli uväznení v osade a bolo ťažké presvedčiť ich, že svet je iný. Dnes ho však mladí v osade vidia aj cez sociálne siete a túžia sa mať lepšie.“

INÁ KULTÚRA, ALE NIE HORŠIA

Tvrdenia, že sa s Rómami neoplatí pracovať, sestra Silvia odmieta. „Keď nám to niekto povie, iba sa zasmejeme. My, ktorí v pastorácii roky pracujeme, vieme, že len uveril skresleným informáciám, ktoré mu boli podané možno cez médiá. Pre nás je to hoax. Je síce pravda, že je to náročná práca, ale prináša ovocie.“

V Rómoch je podľa nej veľa potenciálu a šikovnosti. „Netreba sa báť inakosti. Rómska kultúra bola počas komunizmu znakom čohosi negatívneho. Áno, je iná, ale to neznamená, že je horšia. Je živá, má v sebe spontánnosť, radosť, otvorenosť.“

Vyzdvihuje aj zmysel pre silné rodinné putá. „Rodinu majú Rómovia založenú na vzťahoch, nie na majetkoch, kariére. Aj si zakričia, pohádajú sa, ale niekedy je to lepšie, ako to v sebe dusiť. Napriek tomu sa v rodine neprestávajú navzájom milovať. Keď jeden stavia dom a nevie ho dokončiť, súrodenec neváha vziať pôžičku. V tom má chudoba svoju krásu, kým so svetom rozmachu často prichádza bezohľadnosť.“

KAŽDÝ SI ZASLÚŽI ŠANCU

Rómska mentalita je srdcu sestry Silvie blízka. „Keď som prvýkrát prichádzala do tunajšieho rómskeho kostola, v chatrči sa za oknom mihlo čosi biele. Otočila som sa a videla som, že je to perinka s dieťaťom. Vtedy som si povedala, že som v nej mohla byť ja.“

Rodičov a prostredie, kde sa narodíme, si totiž nevyberáme. „Každý si však zaslúži šancu a aby sme sa na ňom my ostatní snažili nájsť to pekné. Je na nás, aký pohľad zvolíme, či budeme v osadách pozerať len na to zlé, alebo budeme hľadať i to dobré.“