Odovzdávajú tú lásku, ktorou sa napĺňajú

Tomu hovorím perfektná reklama na kapucínsku komunitu!

Zatúžila som ich niekedy stretnúť. Po roku som naozaj zaklopala na dvere fary a zároveň kapucínskeho kláštora v Ponikách.

Otvoril mi brat Robert Žilka, správca farnosti. Bratia kapucíni mali akurát po raňajkách, v dobrej nálade ma usadili do obývačky a rozhovory o Ponikách a ich komunite sa mohli začať.

AKO VO SVOJOM

„Obec Poniky s časťami Ponická Lehôtka a Ponická Huta má približne tisícštyristo obyvateľov. Katolíkov je len okolo štyristo,“ informuje ma brat Robert.

„Väčšina obyvateľov vyznáva evanjelickú vieru. Do farnosti patria aj filiálky, menšie obce Dúbravica a Oravce, dohromady je tam okolo stoštyridsať katolíkov.“

Farnosť Poniky je zasvätená svätému Františkovi z Assisi. „Prišli sme sem v roku 1995, a keďže je tu Kostol sv. Františka, cítili sme sa ako vo svojom,“ hovorí brat Robert Žilka.

„Sme tu teraz traja kňazi: ja, Lukáš Mikovíny – náš predstavený, Karol Baran a spolubrat Tomáš Kňaze. Sväté omše máme v niektorom z kostolov farnosti každý deň.“

Kostol v Ponickej Hute je zasvätený Panne Márii Fatimskej. „Ide o prvý kostol na Slovensku s týmto patrocíniom. Kostol v Dúbravici je zasvätený svätej Žofii a v Oravciach máme sväté omše v polyfunkčnej miestnosti.“

VZÁCNE FRESKY

Kostol sv. Františka z Assisi v Ponikách je výnimočný hlavne množstvom fresiek, bohatosťou námetov, výtvarných prejavov a umeleckohistorickou i duchovnou hodnotou, ktoré ďaleko prekračujú hranice našej krajiny.

Záujemcov o históriu kostola v Ponikách sprevádza brat Karol. „Kostol bol postavený okolo roku 1310 na území, ktoré dostal majster Filip zo Zvolena od kráľa Ladislava IV. za vojenské zásluhy. Rozhodnutie o stavbe prišlo po preverení žiadosti veriacich mať v novovznikajúcej obci kňaza.

Dôvodom bola veľká vzdialenosť poddaných na bohoslužby do Zvolena alebo do Slovenskej Ľupče, ako aj to, že mnohí zomierali bez spovede.“

Kostol bol postavený v ranogotickom slohu a najprv bol zasvätený ku cti svätého Jána Evanjelistu.

„Obsahuje komplex vzácnych nástenných malieb vytvorených v rokoch 1340 až 1478.“

Medzi jednotlivé námety fresiek patrí napríklad Zvestovanie Pána, rad apoštolov, sväté panny mučenice, sväté ženy, pašiový cyklus Krista, evanjeliové podobenstvo s rozumnými a nerozumnými pannami s lampášmi, starozákonní proroci a ďalšie.

„Pôvodný oltár sa nezachoval celý, len dve krídla, ktoré sú v zbierkach múzea,“ informuje ďalej brat Karol.

„V interiéri kostola sa nachádza hlavný gotický oltár z pristavanej Kaplnky Panny Márie z roku 1512, v ktorého arche sa nachádza ikona Ukrižovaného zo San Damiana. Vytvoril ju brat Robert. Nahradila tak tri plastiky od Majstra Pavla z Levoče, ktoré boli z oltára ukradnuté.“

Ďalšou zaujímavosťou kostola je kamenná krstiteľnica a drevené lavice zo 16. storočia. Vedľa kostola stojí drevená zvonica postavená v roku 1810.

K radikálnemu zásahu do vzhľadu kostola došlo po objavení stredovekých gotických fresiek v interiéri v roku 1968.

„Náhodou sa odlúpilo z múra a našli tam fresky. Pamiatkari urobili prieskum a zistili, že v kostole sa nachádza naozaj veľa fresiek. Rozhodli sa ich odkryť a popritom úplne prerobiť kostol z barokového opäť na gotický. Dvadsať rokov prerábali tento kostol, aby ho opäť dali do užívania veriacim v celej kráse,“ dodal brat Karol.

Roky v Ponikách vnímam ako požehnané obdobie, počas ktorého som sa zblížil s mnohými ľuďmi. Radi sa rozprávame, radi sa spolu modlíme.

PUTOVNÁ KAPLNKA

„Do Poník, do tohto krásneho prostredia, som prišiel pred deviatimi rokmi a po roku som sa stal správcom farnosti,“ hovorí brat Robert.

„Tie roky vnímam ako požehnané obdobie, počas ktorého som sa zblížil s mnohými ľuďmi. Radi sa rozprávame, radi sa spolu modlíme.“

Má peknú skúsenosť s Kaplnkou Panny Márie Fatimskej, ktorú dal vyrobiť. „Chodím s ňou po farnosti už tretíkrát. Na začiatku sa prihlásilo až 67 rodín, takže som vyše roka chodil s kaplnkou po farnosti, ktorá nie je typicky katolícka.“

PASTORÁCIA

V takomto dedinskom prostredí je podľa Roberta atmosféra rodinnejšia. „Takmer všetci sa poznáme po mene. U mnohých katolíkov z našej farnosti som už bol na návšteve. Okrem svätých omší robíme raz do týždňa v každom kostole aj adorácie.

Pracujeme tiež s deťmi. Minulé leto sme napríklad zorganizovali sedem denných táborov a aktivít s deťmi a mládežou. Mal ich na starosti väčšinou brat Lukáš.

Pravidelne chodíme s farníkmi aj na výlety do rôznych pútnických destinácií.“

Založili tiež dve spoločenstvá. „Biblické, ktoré vediem ja, a františkánske, ktoré vedie brat Karol a ktoré sa zaoberá životom svätého Františka. Aktívne sú aj modlitby matiek, ktoré sa stretávajú v našej fare. Ženy sa pekne rozbehli a po modlitbách si robia posedenie, čo ich tak ľudsky stmeľuje.

Aj my bratia sme začali pravidelne variť kávu po svätej omši v nedeľu v Ponikách. Vytiahneme kávovar a varíme pred kostolom kávu. Je to veľmi príjemný čas. Ľudia po svätej omši zostanú, dá sa s nimi porozprávať a s deťmi ponaháňať.“

BRATIA ĽUDU

Ako povedal brat Tomáš: „Voľakedy v Taliansku hovorili kapucínom, že sú bratia ľudu. Tak sa aj my snažíme odovzdávať ľuďom tú lásku, ktorou sa my najprv napĺňame v bratstve s Kristom.

Farnosť je pre nás rehoľníkov trochu iné prispôsobenie sa našej charizme – berieme to ako službu Cirkvi, lebo aj svätý František hovoril, že máme byť nápomocní matke Cirkvi tým, čo dnes potrebuje.“

A že kapucíni túto pomoc myslia vážne, dokázala aj ich podaná ruka Ukrajincom na úteku.

„K farnosti patrí budova starej školy, ktorú využívame na rôzne mládežnícke aktivity alebo duchovné obnovy,“ hovorí brat Robert.

„Vlani, keď prichádzali na Slovensko mnohí utečenci z Ukrajiny, poskytli sme im tento priestor na ubytovanie. Postupne prišlo jedenásť Ukrajiniek s deťmi rôzneho veku. Najstaršia pani mala 84 rokov, najmladšia 25 s vyše ročným dieťaťom. Celkom sme sa spriatelili.“

Dve Ukrajinky sa začali zaujímať o vieru. „Začal som im robiť katechézy raz do týždňa. Prichádzali na svätú omšu, na prípravu pre prvoprijímajúcich. Všetky boli pravoslávne, pokrstené, ale o viere nevedeli veľa. Nakoniec pristúpili k svätej spovedi a k svätému prijímaniu.

Začiatkom zimy však museli z budovy starej školy odísť, lebo tu zamŕza voda. Teším sa, keď nás občas prídu pozrieť, že zapálenie pre vieru im zostalo. Iste je medzi Ukrajincami veľa ľudí, ktorých by oslovila viera, keby dostali možnosť sa ňou zaoberať.“

Kapucíni pomáhajú mnohým núdznym. „Pred rokom vyhorela časť rómskej osady v Ponickej Hute,“ hovorí brat Robert.

„Poskytli sme peňažné prostriedky, aby sa postavili unimobunky. Rómovia chodia často pýtať na faru jedlo alebo peniaze. Porozprávam sa s nimi, uvarím im čaj, kávu, dám im robotu a za to dostanú jedlo alebo nejaké euro.

Snažíme sa ich učiť pracovným návykom, napríklad nám pomáhajú kálať drevo na faru. Aj keď viem, že niekedy plácu nepoužijú najvhodnejšie, ale za prácu si ju zaslúžia.

A pomáhame aj iným rodinám, keď vidíme núdzu,“ uisťuje farár Robert Žilka.

ĽUDOVÉ MISIE

Zameranie na správu farnosti nie je jediným špecifikom kláštora kapucínov v Ponikách, ktorého predstaveným je brat Lukáš Mikovíny. Zároveň je aj radcom, súčasťou vedenia provincie.

Okrem svojej bežnej funkcionárskej činnosti, ktorá spočíva v platení faktúr, príprave denného programu, kalendára, akcií, v duchovnom sprevádzaní a farskej pastorácii, robí ľudové misie.

„Provinciál nás poveril viesť ľudové misie. Prevzali sme model, ktorý robili kapucíni dvadsať rokov, kerygmu podľa knihy od Josého Prada Floresa Choďte a evanjelizujte pokrstených. To sa snažíme robiť. Evanjelizovať hlavne seba a potom tých, ku ktorým ideme,“ približuje brat Lukáš.

„Do farnosti chodíme na základe pozvania farára. Prvá fáza spočíva v komunikácii s ním, vo vybavovaní misií, škôl, koncertu, sál, kultúrneho domu a podobne. Získavame informácie, koľko veriacich má obec, koľko chorých, akí mladí sú tam. Aby sme vedeli, do čoho ideme.

Potom posielame modlitbu za misie, ktorú sa modlia v danej farnosti. Keď už prídeme do farnosti, tak v prvé dva dni pozývame na misie. Chodíme po obci od domu k domu.

V mestách pozývame pred obchodnými domami, kde sa ľudia združujú. Je to veľmi pekné, že sa takto stretneme aj s ľuďmi, ktorí na misie vlastne neprídu. Ale aspoň sme s nimi – s neveriacimi.“

„Stalo sa, pravdaže, aj to, že nám niektorí nadávali a poslali nás preč,“ dodáva brat Karol. „Dnes sú ľudia už dosť sekularizovaní. Stretávame sa s mnohými, ktorí sú mimo Cirkvi.“

TÉMY A STRETNUTIA

Ľudové misie trvajú desať dní. „V prvý večer – v sobotu – premietame film Ježiš,“ vysvetľuje brat Lukáš.

„Potom v nedeľu máme pripravenú tému Boh ma miluje. Ďalšie témy v týždni sú hriech, spása, viera, obrátenie, Ježiš je môj Pán, Duch Svätý, spoločenstvo a rast a premena v Kristovi. Úvody k týmto témam pred svätou omšou pripravuje laik Majko Veselský.“

Katechézy v rámci homílií má na starosti spolu s bratom Karolom z kláštora v Ponikách. „Pozývame ešte sestru Agnieszku Jarkowskú, kapucínku zo Stupavy, ktorá nám pomáha hrať.

V  programe misií máme aj pantomímy, pomazanie chorých, adoráciu za vnútorné uzdravenie a odpustenie, obnovu manželských sľubov, koncert ako náš dar pre tých ľudí, s ktorými sme vytvorili spoločenstvo.“

Potom sú to stretnutia zvlášť s mužmi, zvlášť so ženami, s rodinami, s deťmi... Chodia aj evanjelizovať do škôl – prvý stupeň, druhý stupeň, gymnazistov – „kam nám dovolia prísť“, spresňuje Lukáš.

AKTÍVNY AJ PASÍVNY MÓD

„Aké najsilnejšie zážitky mám z misií?“ rozmýšľa nad otázkou.

„Mne nejde o zážitky. Mám skúsenosť s tým, že ľudia chcú meniť svoje životy. Že sa napríklad vo sviatosti zmierenia stretnú s odpustením. Že brat odpustí bratovi. To sú pre mňa zázraky...“

Prvá vec, ktorú povedia, keď niekam prídu, je: „My sme vás neprišli poučovať ani napomínať. Vy sami najlepšie viete, čo máte urobiť. Oveľa lepšie ako my. Takže sme sa prišli s vami podeliť o skúsenosti a o to, čo Boh robí v našom živote. Ako sa mu dávame alebo ako sa nevieme dávať.“

Brat Karol pritakáva. „Modlím sa za misie, za ich priebeh, no my môžeme ľudí len pozývať, nemôžeme ich presviedčať.

Pozýval som minule na misie jedného chlapíka, čo predával zmrzlinu, a on mi odpovedal – ja už som zaradený. Tak takých zaradených je už veľa, čo si žijú svoj život. My kňazi musíme vychádzať smerom k nim. Lebo oni k nám prídu maximálne tak kvôli sviatostiam.“

Ľudia majú podľa Karola vieru na dosah – omšu si môžu pustiť, kde chcú a kedy chcú, ako keby im to stačilo.

„Prepli sa do pasívneho módu prijímania viery. Alebo ju považujú už len za tradíciu od rodičov. Alebo odkladajú na neskôr – keď budem starší, tak prídem do kostola, možno prijmem sviatosti...

V súčasnosti je podľa mňa zázrak, že neveriaci alebo tí, čo odišli od Cirkvi, vôbec odpovedajú na pozvanie a prídu na naše misie.“

V Ponikách sme vychovali už päť generácií postulantov.

FORMÁCIA POSTULANTOV

Treťou špeciálnou črtou kláštora kapucínov v Ponikách je, že je tu zriadený postulát pre chlapcov, ktorí uvažujú nad vstupom do rehole.

Na starosti ich má brat Tomáš Kňaze: „Teraz máme dvoch postulantov a jedného kandidáta. Chlapci strávia u nás jeden rok, počas ktorého prechádzajú formáciou. Tá je zameraná na rozvoj poznania svätého Františka, svätej Kláry, kapucínov.

Vyučujem ich preniknutie do breviára, smerníc, nakuknú do liturgie, do Božieho slova, lectio divina...“

Výhodou dedinského prostredia v Ponikách je podľa Tomáša nutnosť pracovať rukami. „Je tu dosť práce vo veľkej farskej záhrade a aj s ovcami a sliepkami, ktoré chováme.

Taktiež sa musia učiť základom farskej pastorácie. Ďalšou výhodou je postupná asimilácia v bratstve. Ale do programu postulantov patrí aj šport, na čom tiež bazírujem ako na nástroji socializácie.“

Dvakrát do týždňa chodia hrávať hokejbal a florbal s chlapmi z dediny. „Popritom sa stretneme aj s evanjelikmi a vytvárame bratstvo. Začal som organizovať športové zápasy na Deň otcov. Chlapom sa to páčilo, a tak sa stretávame pravidelne.“

„V Ponikách sme vychovali už päť generácií postulantov,“ sumarizuje brat Tomáš.

„Po tejto prvej časti formácie pokračujú v noviciáte v Taliansku, kde už majú habit. Teraz tam máme prvého novica, za ktorého sme veľmi vďační.“

BYŤ KAPUCÍNOM

A čo by mal urobiť muž, ktorý pocíti povolanie byť kapucínom?

„Na našej stránke je kontakt na brata Braňa z komunity pri Bratislave. On robí stretnutie s tými chalanmi. Teraz bude takéto stretnutie v Ponikách na Veľkú noc. Volá sa to Zaži trojdnie ako kapucín. Chlapci môžu prísť medzi nás a zakúsiť naše povolanie,“ pozýva Tomáš.

Typický deň sa u kapucínov začína modlitbou. „Ako krajšie začať deň než modlitbou? Kde inde by si zažil ako tu, že ráno sa môžeš už hodinu modliť. To je nádhera!

Od pol siedmej do pol ôsmej máme rozjímanie, breviár, čítame si z našich konštitúcií. Potom vyjdeme von nadýchnuť sa a pozdraviť brata slnko. Nasleduje príprava raňajok. Po nich je čas na duchovné čítanie.“

„Potom má každý nejakú prácu,“ dopĺňa brat Lukáš. „Niekto ide drevo chystať, niekto čistiť kotol, o zvieratá sa starať, niekto mozaiku robiť, do bylinkovej záhradky hnoj nosiť, niekto ide učiť a tak ďalej, podľa ročného obdobia.

O dvanástej sa stretneme v kaplnke na modlitbu. Po nej máme obed a zas prácu či učenie.“

Tomáš spresňuje, že „postulanti sa musia učiť aj po taliansky. Vešpery máme v zimnom čase už o šestnástej. O šestnásť tridsať je v kostole svätý ruženec a o sedemnástej svätá omša. Potom je voľno, prípadne šport. O deviatej večer máme kompletórium“.

VO VOĽNOM ČASE

„Každý z nás má v našej komunite povinnosti, ale i čas na koníčky,“ dopĺňa brat Robert.

„Ja robím mozaiky, vytváram ikony, maľujem obrazy. Študoval som v Ríme osem mesiacov a potom postupne som si doma začal vytvárať svoje vyjadrenie mozaiky. Najprv takú viac ikonografickú, potom viac abstraktnú.“

Brat Karol zas rád varí a vytvoril bylinkovú záhradu: „Povedal som si, že zrekultivujem pôdu. Menil som ju postupne – najprv jednu parcelu, potom druhú, čistil som, odkameňoval, hnojil... Postupne som sa učil hlbšiemu vzťahu k pôde.

Uvedomujem si, že naša planéta je náš domov. Ako k nej budem pristupovať, tak tu bude. Teraz nosím bylinky do kostola a ľudia si z nich môžu uvariť čaj.“

Záľubou brata Tomáša je šport. Patrí do hokejového mužstva rehoľníkov, s ktorými hrajú na celoslovenskom kňazskom hokejovom turnaji. Spolu s farníkmi zorganizovali aj tanečný ples.

„Na fašiangy sme už mali tretí batôžkový ples. Nie každý z nás je tanečník, ja áno, beriem to ako šport a zábavu spojenú s pohybom. Lebo všetko je dar od Boha.

Ešte ako chlapec, keď som chodil na diskotéky a rozmýšľal o budúcom povolaní, hovoril som si, že aj pohybom môžem predsa oslavovať Boha. A tak aj teraz vybehnem v korčuliach na ľad a teším sa z toho.“

KAPUCÍNI ČENL

Brat Lukáš stojí za výrobou veselých videoklipov: „Robíme ich ako naše pozdravy.

Využívam hudbu od kapely kapucínov alebo ľudovky či vianočné piesne. Najskôr nahrávam jednotlivé nástroje na viacero stôp. Perkusie, ukulele, klavír, píšťalku, drumbľu a všetko, čo nám napadne.

Potom k nástrojom nahrávam spev bratov. Hrám sa aj so spomalenými zábermi. Máme rôzne nápady.“

Potom to Lukáš aj týždeň kompletizuje. Jasné, baví ho to. „Rád tiež fotím. Učil som sa z Youtubu, kde dávame aj naše videá a pozdravy.

Nájdete ich na KAPUCÍNI čenl. Prekvapil nás počet zhliadnutí vianočného videoklipu, ktorý videlo viac ako 25 000 ľudí.

V hlave mám aj videopozdrav na Veľkú noc.“