Otvorili sme vám dvere aj srdcia

Keď v roku 1849 Šimon Klempa založil Katolícke noviny, akiste netušil, že sa z nich budeme tešiť aj v 21. storočí. Prezrieť si priestory redakcie, stretnúť sa so zamestnancami KN či súťažiť o desať hodnotných cien mohli všetci čitatelia, ktorí k nám zavítali 28. septembra počas dňa otvorených dverí.
Mária Bilá 01.10.2019
Otvorili sme vám dvere aj srdcia

Spomedzi návštevníkov KN vyžreboval šéfredaktor Igor Hanko desiatich výhercov, ktorí sa môžu tešiť z hodnotných cien aj ročného predplatného KN. Snímka: KN/Zuzana Artimová

Bratislava 28. september. Kráčam dôverne známou ulicou; jednou z najtichších a najkrajších ulíc Starého Mesta vôbec. Kráčam ňou každý pracovný deň; kráčame tak ňou viacerí, ktorých si Božia prozreteľnosť vybrala (a zrejme nie som jediná, ktorá sa s istým údivom a bázňou pýta prečo), aby sme tu práve my a práve teraz boli.

Dnes však nejdeme Katolícke noviny vyrábať; dnes ideme s nimi oslavovať. S nimi a s vami – lebo Katolícke noviny, to je vlastne trojuholník – čitatelia, tvorcovia a azda najmä Duch Svätý. Dnes sa všetky tri zložky môžu stretnúť – máme totiž deň otvorených dverí.

Orientácia na hodnoty
„Aj keď bolo cez víkend upršané počasie, ulice Bratislavy zalialo slnko. Detská radosť, úsmevy a zvedavé očká urobili aj z bežne melancholického dňa radostný. Vďaka nim azda noviny prežijú aj ďalších minimálne 170 rokov,“ zhrnula redaktorka Anna Stankayová, reagujúc tak na to, že deň otvorených dverí bol spojený s vyhodnotením detskej súťaže.

Zatiaľ čo však deti mali program v mnohých kútoch Starého Mesta (pozri fotoreportáž na s. 22 – 23), dospelí návštevníci sa koncentrovali predovšetkým v sídle súčasnej redakcie KN na Kapitulskej ulici.

Pre nás sú to dôverne známe priestory – dve poschodia, pár kancelárií, renesančná stena v jednej z nich. Pre čitateľov, ktorí sa k nám prišli pozrieť, to však bola často zaujímavá vizuálna informácia na dokreslenie toho, ako a kde Katolícke noviny vznikajú. A kto ich tvorí.

Viacerí sme sa nebránili poodhaliť taje fungovania a tvorby novín, milé či unikátne zážitky z praxe, vlastný vzťah k novinám.

„V Katolíckych novinách pracujem krátko, sú to presne dva roky, no tento náš katolícky týždenník čítam a vnímam dlhé desaťročia. Moji rodičia ich odoberajú nepretržite od roku 1976, a keď som sa v roku 1980 naučil čítať, často som ich držal v svojich rukách,“ spomína redaktor Ľudovít Malík.

„Možno to znie staromódne, ale Katolícke noviny patrili neodmysliteľne k našej domácnosti. Iste, grafikou a obsahom je ťažké porovnávať vydania z osemdesiatych rokov s dnešnými. Musím ale povedať, že vždy som si v nich našiel niečo, čo ma zaujalo.“

V súčasnosti, keď už je sám jedným z ich tvorcov, Ľudovít Malík tvrdí: „Katolícke noviny nie sú obsahom bežným komerčným týždenníkom. V dnešnom mediálnom svete preplnenom informáciami a balastom ponúkajú starostlivý výber tém a hlavne obsah hľadajúci pravdu. A tá sa dnes stala úzkoprofilovým tovarom.“

Podobný názor má aj redaktor Peter Slovák: „Katolícke noviny vnímam ako periodikum, ktoré je orientované na predkladanie zásadných hodnotových a náboženských tém.

Svojím autentickým spôsobom informujú a dávajú podnet nielen na duchovné zamyslenie. Počas dňa otvorených dverí  v rozhovoroch padlo aj pár slov s našimi čitateľmi a zhodli sme sa v jednom - naše noviny rešpektujú a neznehodnocujú názory iných, aj keď sú odlišné.

Nie sú útočné a samoľúbe a v tom majú Katolícke noviny navrch. Na rozdiel od predstáv niektorých pozorovateľov, ktorí túžia po väčšom diskusnom ringu alebo akademických debatách v nich.“

Radostné stretnutie
Možno sa občas novinár sediaci za počítačom a prepisujúci dlhé hodiny nahrávky, ktorým sa snaží dať ten správny slovný šat, občas pýta, pre koho ten článok píše. Pre čitateľov; zaiste. Je to však abstraktný pojem – a je zaujímavé konfrontovať sa, keď čitateľ má zrazu konkrétnu tvár.

V sobotu tých tvárí môžeme vidieť desiatky – majú rôzny vek, sú z rôznych kútov Slovenska a z rôznych a sociálnych sfér. Sú presne také, aké sa snažia byť aj naše noviny – rôznorodé.

Je zaujímavé vidieť a počúvať, aké dojmy či očakávania čitatelia Katolíckych novín majú. Mnohí k nám prišli so zvedavosťou, s otázkami – a niektorí aj s tým, čo majú novinári najradšej - s príbehmi.

Napríklad pani Magdaléna z Bratislavy. V rukách niesla výtlačok Pútnika svätovojtešského z roku 1944. V tom roku sa narodila – rodičia túto udalosť zaznamenali práve do výtlačku daného periodika a ten neskôr dcére darovali. Čitateľka si ho dodnes uchováva ako vzácny poklad – a keďže minulý rok sa jej narodila vnučka, mala na nás prosbu, či sa ešte dá zohnať Pútnik svätovojtešský z daného roka; tiež by jej ho chcela takto venovať.

„Pekným zážitkom boli pre mňa rozhovory s návštevníkmi, z ktorých vyplynulo, že nie sú iba našimi dlhoročnými čitateľmi, ale zároveň aj veľkými fanúšikmi,“ zhrnul pocity viacerých z nás redaktor Ján Lauko.

„Potešilo ich, že sa s nami mohli osobne stretnúť, čo bolo pre mňa prekvapením, no tiež povzbudením. Povzbudením, aby sme ku každému napísanému slovu pristupovali zodpovedne, pretože čitatelia nám dôverujú, že sa ich našimi článkami snažíme viesť k pravde.“

Podelil sa aj o konkrétnejší zážitok: „Osobitne bolo pre mňa radostné stretnutie s čitateľkou, ktorá sleduje moje články, odkedy som začal písať pre KN. O mojej tvorbe mala lepší prehľad ako ja. Jej milý úsmev a hrejivé slová sú inšpiráciou do ďalšieho písania a touto cestou by som sa jej za toto dodanie elánu chcel poďakovať.“

Sú aj vďaka vám 
Čitatelia boli pozvaní aj na inscenáciu divadla Teatro Colorato Bratislava Ó sláva hviezd ó sláva na motívy troch Hviezdoslavových balád. Nie náhodne – v tomto roku sme si pripomenuli 170. výročie narodenia tohto barda slovenskej literatúry.

Predstavenie v priestoroch Dvorany VŠMU niektorým z nás priblížilo a iným pripomenulo balady Margita, Zuzka Majerovie a Anča v nápaditej réžii Petra Weincillera. Hoci priestory neboli plné, úprimný niekoľkominútový aplauz napovedal, že tradícia v modernom prevedení je recipientom blízka. Akoby sa tak predstavenie stalo alegóriou samotných Katolíckych novín.

Stosedemdesiat rokov, to je minimálne stredoeurópsky vydavateľský unikát. Stosedemdesiat rokov, to sú stovky prispievateľov, tisícky respondentov a milióny čitateľov, ktorí si v rytme striedajúcich sa desaťročí a rozličných dôb posúvali štafetu.

Stosedemdesiat rokov, to je tradícia – a určite aj záväzok a memento.

Je to však aj príležitosť – učiť sa čítať znamenia čias, byť hlasom volajúcim na púšti, mestom postaveným na návrší. Nič z toho by však nešlo bez vás, bez vašej spätnej väzby, bez vašej podpory, bez vášho záujmu, bez vašich modlitieb.

Preto ďakujeme, že ste. Že aj vďaka vám Katolícke noviny sú.

A verme, že aj ďalej budú - a že budú čoraz lepšie a oslávia ešte mnoho výročí, o ktorých sa nám dnes ani nesníva.

 

Ďalšie fotografie si môžete pozrieť po kliknutí na obrázok: