Pobudnite s nami v knihomoľskom raji

Pred historickou budovou Spolku svätého Vojtecha v centre Trnavy nás víta usmievavá knihovníčka a archivárka Mária Zacharová.

Jej revírom je spolkový archív a knižnica. Z ich tajomstiev nám povyberala tie najlepšie kúsky.

Čakajú nás za renesančnou arkádovou terasou s kovovými barokovými prvkami, kde nás za dvojitými dverami očarí úžasný, takmer storočný svet kníh. Hoci sa postupne budoval už od vzniku spolku, knižničné priestory pochádzajú približne z roku 1929.

OTVORENÁ PRE KAŽDÉHO

Pozrieť sa do spolkovej knižnice môže po dohode počas pracovných dní každý, kto má chuť stretnúť sa s históriou, ponoriť sa do prameňov či zistiť viac o fungovaní knižnice.

„Na exkurzie chodia žiaci základných škôl, ale aj vysokoškoláci z trnavských univerzít, no prídu aj ľudia, ktorí hľadajú konkrétny typ knihy či osobnosti,“ hovorí Mária Zacharová.

Nejde pritom iba o duchovnú literatúru. „Tým, že spolok fungoval celoplošne, materiál, ktorý sa dostal do archívu či knižnice, má celoslovenský charakter.“ Rovnako bohatá je zásoba regionálnej histórie.

„Každý doterajší správca knižnice mal širší záber. Venoval sa napríklad histórii, právu, politike, umeniu.“ Svoje si tam nájde naozaj každý. Od historických materiálov zo 16. storočia až po najnovšie publikácie.

Knižnicu budovali najprv z knižných darov od ľudí, farností či nákupom z antikvariátov, neskôr systematicky. „Keď už mal spolok finančné zázemie, asi od dvadsiatych rokov 20. storočia, a vydával napríklad školské učebnice, zameriaval sa na pedagogickú literatúru. Keď robil preklad Biblie, získaval zasa teologické knihy.“

STREDOVEKÉ LISTINY

Archív sa však na rozdiel od knižnice zameriava iba na historické písomnosti, niektoré siahajú až do 13. storočia.

„Keď ľudia našli v rodine alebo na povale starý archívny materiál, doniesli ho do archívu.“ V súčasnosti sa dopĺňa iba spolkovými materiálmi, keďže historický materiál patrí do štátneho archívu.

Spolu s históriou spolku sa od jeho vzniku nabaľovali aj knihy a písomnosti. „Keď v začiatkoch zomrel funkcionár alebo pracovník spolku, darovali mu aj jeho knižnicu. Tak sa sem dostávali nielen knihy, ale napríklad aj korešpondencia jeho osobností.“

Ako knihy a písomnosti narastali, spolok potreboval priestor, kam by tieto poklady uložil. V priestoroch dnešnej knižnice sídlila aj historická – hlavná knižnica. „Druhá časť bola teologická, dnes sú obe spojené.“

V BIELYCH RUKAVIČKÁCH

Prechádzame medzi viacerými miestnosťami a pod nohami nám vŕzga stará drevená podlaha, ktorá spolu s historickými knihami a prepracovaným nábytkom dotvára vzrušujúcu atmosféru.

Pozorujeme, že každá kniha má svoje miesto a označenie. „Napríklad tlač zo 16. – 17. storočia, čo je najstaršia časť. K znamená kresťanská literatúra, S sú vydania Spolku svätého Vojtecha, R je slovenská produkcia, ktorá vznikla v Ríme počas komunizmu, písmenom I sú označené politicko-historické publikácie,“ ukazuje nám knihovníčka zopár zákutí knižničného fondu.

Pri pohľade na 500-ročné skvosty nám zasvietia oči. Mária Zacharová si hneď navlieka biele rukavičky – nemusia byť ničím špeciálne, dokonca ani biele, no výhodou je, ak sú príjemné na ruky, najlepšie z bavlny.

„Každá pokožka má svoje pH, a keďže väčšinou nie je neutrálne, staré stránky kníh dotyk holou rukou ničí.“ Navyše ide o dvojitú ochranu. „Je to ochrana kníh, ale aj vlastnej pokožky. Na starých knihách sú rozličné plesne, baktérie... Materiál pracuje, takže treba počítať s prítomnosťou nejakej mikroflóry,“ dodáva s úsmevom.

STOVKY ROKOV DOZADU

Pri najstaršom diele spolkovej knižnice v renesančnej koženej väzbe sa vraciame do roku 1507. „Vzniklo päťdesiat rokov po vynájdení kníhtlače Gutenbergom,“ približuje archivárka.

Ide o Rímske dejiny od Titusa Liviusa v nemeckom jazyku. „Najčastejšie však prevládajú latinské knihy, keďže to bol cirkevný a univerzálny jazyk. Nasleduje nemčina, neskôr v 19. storočí maďarčina.“

Skvost je aj trojpublikácia v češtine, spojená do jednej väzby datovanej sto rokov po objavení Ameriky, teda do roku 1592. „Knižné väzby boli veľmi nákladné, preto to riešili aj tak, že do jedného celku zviazali napríklad tri knihy.“

Jedna sa týka ciest apoštolov, druhá časť je akoby bedeker po Svätej zemi – opisuje Jeruzalem či znázorňuje mapku zasľúbenej zeme, ale aj Európy či sveta. Samozrejme, vo vtedajšom ponímaní. Posledná z trojice je židovská história.

„Väzba sa spevňovala viacerými papiermi pokope alebo sekundárnym balením kníh, akoby recykláciou.“ Ukazuje nám pergamen z 15. storočia, kedysi znotovaný kancionál, ktorý slúži ako obal na inú knihu.

„Dnes je to škoda, no v tom čase to také vzácne nebolo. Ako keď dnes zabalíte knihu do novín.“ Radosť zanietenej knihovníčky je o to väčšia, že sa pri knihe zo 16. storočia dostane vďaka jej obalu ešte o dvesto rokov dozadu.

KNIHY S PRÍBEHOM

Pre Máriu Zacharovú je fascinujúce putovanie kníh, ktoré napovedajú značky či pečiatky. Hovorí, že každá kniha má svoj príbeh.

Vyťahuje prvý tlačený slovenský preklad Biblie z roku 1829 od Juraja Palkoviča. „Na prvej strane máme celý príbeh jej cesty. V roku 1877 sa nachádzala v knižnici u Jozefa Antona Pálfiho. V ich rodine pôsobil františkán Olšovský, neskorší trnavský kazateľ, ktorému knihu venovali.“ Ten ju potom daroval SSV.

„O týchto so smiechom hovoríme, že sú to knihy s DNA Antona Bernoláka,“ ukazuje 162 kníh z osobnej knižnice kňaza, jazykovedca a prvého kodifikátora spisovnej slovenčiny, ktoré takmer naisto chytal.

„Túto určite, lebo je to maďarsko-latinsko-nemecký slovník od Molnára. A keďže Bernolák vytvoril slovenský slovník Slowár Slowenskí, Česko-Laťinsko-Ňemecko-Uherskí, z tohto, prirodzene, vychádzal.“

Keď sa pýtame na najúspešnejšiu knihu z produkcie spolku, voľba je jasná. „Bestsellerom sú Nábožné výlevy Andreja Radlinského. Ako jediná kniha má za sebou pätnásť vydaní, ak nerátame Bibliu v jej rôznych podobách. Taký úspech sa zatiaľ podaril len veľmi málo knihám.“

Nábožné výlevy nie sú len obyčajná modlitebná knižka so spevníkom. Ide aj o základnú orientáciu veriaceho človeka, niečo ako zjednodušený katechizmus. Po Biblii a Jednotnom katolíckom spevníku najdôležitejšia kniha v domácnosti.

FALOŠNÉ KNIHY

Na záver sa ocitáme v miestnosti pripomínajúcej reprezentatívny salónik na zámku.

Majka Zacharová zatvorí dvere a nám sa zdá, že sme obklopení knihami bez možnosti úniku. Dvere totiž vyzerajú ako súčasť skrine plnej kníh. Keď sa však pozrieme bližšie, vidíme, že to nie sú ozajstné knihy, len prepracovaná kamufláž.

Na opačnej strane miestnosti je takto zamaskované aj okno do ulice.

Na jednej z políc nám padne zrak na knihu označenú ako S 1. Žeby šlo o najstaršiu spolkovú knihu? „Je to vlastne dejepis Spolku sv. Vojtecha – prvá podielová kniha pre členov z roku 1872.“ Presný názov knihy znie Spolok sw. Wojtecha založený a do života uwedený dňa 14. septembra r. P. 1870.

Archivárka a knihovníčka spresňuje, že založenie spolku sa vyvíjalo dlhšie a rokom 1870, ktorý sa považuje za oficiálny rok vzniku, sa len zavŕšilo takmer 14-ročné úsilie zakladateľov. Vydavateľstvo teda začalo tlačením podielov.

Prvé knihy pre verejnosť boli učebnice, neskôr pribudla beletria, edícia pre mládež či dokonca kuchárka.

Knihy píšu svoj príbeh už vyše 500 rokov, tie spolkové niečo vyše 150. Prežijú tlačené knihy aj ďalšie storočia čoraz viac digitálnej doby?

Fotogalériu z knižnice SSV nájdete TU