Pred okamihom prechodu do večnosti

Krátko pred Vianocami prichádzame do Hospicu sv. Alžbety Uhorskej v Ľubici pod Tatrami. Na chodbe už žiari vianočný stromček a riaditeľ Bohumír Živčák nás srdečne víta. Najprv približuje, ako vyzerá deň v zariadení.

„Začíname ošetrovaním, najmä u pacientov, ktorí to potrebujú ešte pred prebudením. Potom mávame v relatívne skorom rannom čase – o siedmej – svätú omšu. To preto, aby pracovná zmena, ktorá prichádza do služby o pol siedmej, mohla začínať práve svätou omšou. Súčasťou dňa je aj opakovaná hygiena, kŕmenie a ostatné potrebné ošetrovateľské činnosti.“

Aktuálne majú v hospici obsadených všetkých 24 lôžok. Čo sa týka stravy a jej podávania, riaditeľ vysvetľuje, že mnohí z pacientov už nedokážu prijímať potravu sami, potrebujú pomoc a u niektorých sa musia používať i sondy.

„Popoludní nastáva chvíľa vypnutia, ktorá príde vhod aj zamestnancom, aby sa mohli najesť a občerstviť. Ich práca je totiž namáhavá nielen po fyzickej, ale aj psychickej stránke,“ uznáva náročnosť služby personálu.

V KAPLNKE

Svätá omša je pre pacientov, ktorí sú ešte schopní vnímať ju. Je to veľká duchovná posila pri znášaní nepriaznivého zdravotného stavu. Prenáša sa aj do izieb interným rozhlasom, aby sa na nej mohli aspoň takýmto spôsobom zúčastniť ťažko chorí.

Bohoslužba sa koná v kaplnke, ktorá je centrom a dušou zariadenia. Počas našej návštevy sa v nej nachvíľu zastavujeme a krátko sa v duchu modlíme, pridávajúc prosby aj za obyvateľov a zamestnancov hospicu. Kaplnka je priestranná a z viacerých strán ju tvoria sklenené steny.

Tak ponúka aj úchvatné pohľady na tatranskú prírodu. Zaujímavé architektonické riešenie umožňuje, aby pacienti na lôžkach mohli sledovať svätú omšu vďaka otvárateľným stenám.

„Takto sú na svätej omši prítomní aj tí, ktorým to fyzický stav nedovoľoval aj roky,“ vysvetľuje Bohumír Živčák a pripomína, že pacienti majú možnosť prijímať Eucharistiu a sviatosť pomazania chorých.

Zároveň oceňuje personál a dobrovoľníkov, ktorí počas dňa prichádzajú k pacientom do izieb a modlia sa s nimi alebo im čítajú z Biblie. Napríklad sa s pacientmi o pätnástej hodine pravidelne modlia korunku Božieho milosrdenstva. Chorí tak ešte intenzívnejšie spájajú svoje utrpenie s Ježišovým.

S RODINAMI

V  hospici majú dôležité miesto rozhovory s rodinami pacientov, ktoré absolvuje aj Bohumír Živčák. „Mávame ich pred hospitalizáciou aj počas nej. Často sa s nimi modlím, veď k nám prichádzajú v náročných situáciách, ktoré vnímajú ako beznádejné. Dávame im pocítiť, že sme tu pre nich a pre ich ťažko chorých príbuzných a chceme im pomôcť ľudsky aj odborne.“

Snažia sa ich vypočuť,  aby sa mohli podeliť o to, čo prežívajú. „Našou snahou je vliať im nádej, že ich príbuzný môže svoj beh pozemského života dobehnúť dôstojne a v pokoji.“

Príbuzní môžu dokonca prísť za svojím chorým na niekoľko dní a byť s ním v posledných chvíľach, pretože hospic ponúka možnosť prenocovania.

ÚSMEV AKO POĎAKOVANIE

V tejto súvislosti riaditeľ podčiarkuje prítomnosť rehoľných sestier Svätého kríža, ktoré sú súčasťou personálu a podieľajú sa na duchovných aktivitách, zvlášť na modlitbách s pacientmi i s členmi rodiny. Sociálny rozmer má v hospici veľký význam.

„Choroba človeka izoluje a čím viac je obmedzený, tým je izolácia väčšia. Preto sa na izbe chorého vždy objavuje niekto z personálu, z dobrovoľníkov alebo kňaz. Je to dôležitá súčasť našej starostlivosti.“

Praktická sestra Zlatica Sebešová sa pacientom v hospici venuje už osem rokov. Jej milý, srdečný úsmev prezrádza, že túto službu vníma ako životné poslanie.

„Aj keď je veľmi náročná, napĺňa ma. Dáva mi pocit, že som naozaj potrebná.“ Silno v nej rezonujú najmä momenty, keď sa jej chorý poďakuje úsmevom. Silu do ťažších chvíľ, keď sa stretáva s bolesťou či smrťou, nachádza v Bohu.

Koledníci z Lendaku v hospici. Snímka: archív Hospicu sv. Alžbety v Ľubici

DOBROVOĽNÍCTVO

Po odznení pandémie hospic nanovo poskytuje priestor dobrovoľníkom. „Hľadáme portfólio služieb, ktoré by mohli vykonávať. Mení sa to v závislosti od toho, akí pacienti k nám prichádzajú. Absolvovali sme aj prezenčné aktivity na stredných školách v okolí, kde približujeme našu činnosť.“ Bohumír Živčák vníma, že na Slovensku chýba rozvoj dobrovoľníctva.

Inde je podľa jeho skúseností oveľa viac rozvinuté. „Snažíme sa budovať sieť, aby sme mali prichystaných ľudí, ktorí budú zaškolení a budú vedieť kedy a ako pomôcť.“

Na chodbe hneď aj stretávame dobrovoľníčku Zuzanu. Chodieva sem krátiť čas pripútaným na lôžko už niekoľko mesiacov. „Túžba konať dobro bola vo mne dlho, čakala som len na vhodnú príležitosť. Oslovil ma oznam v našom farskom liste, že hospic hľadá ošetrovateľov, ale toto som nespĺňala. No na internete sa písalo aj o ďalších možnostiach uplatnenia dobrovoľníkov.“

Svätá omša v hospici počas roka. Snímka: Pavol Kall

PRECHOD DO VEČNOSTI

Podobne ako dobrovoľníčka Zuzana, ktorá sa k  lôžkam chorých prichádza modliť korunku Božieho milosrdenstva, aby im pri prechode do večnosti vyprosila veľa milostí, sú na náročné situácie odchodu pripravení všetci zamestnanci hospicu.

Zažívajú ho často a emocionálne sú to vypäté situácie. Bohumír Živčák si spomína na prípad muža v aktívnom veku, ktorý mal veľa diagnóz.

„Jeho život bol plný trápenia, po celý čas sa o neho starala mama. K nám prišiel v poslednom štádiu ako veriaci človek, s vrúcnym vzťahom k Márii. Po dvoch týždňoch zomrel. V tom čase sme tu mali na praxi študentov z Katolíckej univerzity v Ružomberku. Zhŕkli sa k nemu na izbu, modlili sa pri jeho lôžku, spievali. Bola sobota, mariánsky deň.“

ČAS VIANOC

Vianoce v  hospici majú osobitú atmosféru. Prichádzajú kňazi, aby požehnali izby pacientov a slávili vianočnú svätú omšu. Súčasťou sviatočných chvíľ sú ešte častejšie návštevy rodín, k pacientom zavítajú aj príbuzní, ktorí žijú alebo pracujú v zahraničí. Vždy ide o veľmi emotívne stretnutia.

Vianoce spred pandémie má v živej pamäti Viera Cochová, ktorá sa v zariadení už niekoľko rokov venuje ekonomickým záležitostiam. V hospici prebiehalo stretnutie pacientov s príbuznými a personálom pri slávnostne prestretom stole na hornom poschodí.

„Štedrá večera sa konala za účasti pacientov, ktorým to okolnosti dovoľovali. K stolu boli privezení na posteliach alebo na vozíkoch. Nechýbali typické vianočné jedlá, ale pacientom sa namiesto kapustnice podávala ľahká rascová polievka. Po večeri sme spievali vianočné koledy.“

Spomína aj na neopakovateľné chvíle, keď do hospicu zvykli zavítať aj krojovaní koledníci z Lendaku a spestrili Vianoce jedinečným spevom v goralskom nárečí.

Riaditeľ hospicu Bohumír Živčák. Snímka: Pavol Kall

KÝM SME TU

Napokon prichádza čas na poslednú otázku. V čom Bohumíra Živčáka znovu a  znovu napĺňa práca na pôde hospicu? „Obohatením je pre mňa počúvať príbehy ľudí, vnímať dynamiku vzťahov. Tie môžu byť veľmi pekné aj ťažké, ale kým sme tu na zemi, vždy ich môžeme meniť k lepšiemu. Často sa to aj deje – pred chvíľou prechodu do večnosti dochádza k zmiereniu.“

V závere života sa vytrácajú veci, ktoré nás zbytočne trápili, a zostane len to podstatné. V Hospici sv. Alžbety Uhorskej v Ľubici si to uvedomujú každý deň. Nech ich preto jeho patrónka naďalej ochraňuje a otvára ich srdcia voči potrebám chorých, biednych a núdznych.