Pri hrobe svätého Šarbela uzdravuje viera

Jozef Machlúf, ako znelo občianske meno otca Šarbela, bol do kláštora v Anáji povolaný hneď po svojej kňazskej vysviacke v roku 1859. V poslušnosti a trpezlivosti strávil na tomto mieste 16 rokov. Niektorí mnísi ho nemali veľmi radi, považovali ho za človeka, ktorý spraví všetko, čo sa mu povie.

Otec Šarbel poníženie znášal bez akéhokoľvek protestu. Zároveň však túžil po osamelom živote, aby mohol byť sám s Pánom Bohom. Preto sa pýtal svojho predstaveného, či by sa mohol uchýliť do neďalekej Pustovne sv. Petra a Pavla. Keď v roku 1875 dostal povolenie, odišiel žiť do samoty, ktorú neopustil do svojej smrti.

Život v pustovni

Pustovňa sa nachádzala dvesto metrov nad kláštorom. Kedysi bola domovom aj pre ostatných mníchov, no v roku 1829 sa maronitský rád rozhodol na neďalekom pozemku postaviť Kláštor sv. Marona. Zariadenie Šarbelovej cely pozostávalo z kotla na varenie, krčahu na vodu, zo slamníka a z plstenej deky na prikrytie. Na celu nadväzovala miestnosť s kaplnkou, kde mních strávil skoro celý čas pred oltárom.

Otec Šarbel začínal deň eucharistickou adoráciou, modlitbami a slávením svätej omše. Nasledovala manuálna práca, pôst, pokánie, pokračovanie v modlitbe a krátky oddych. Ako pustovník jedol iba raz za deň, vyhýbal sa mäsu, počas pôstu jedol zeleninu s trochou oleja. Nesmel spať viac ako päť hodín a zachovával ticho. Centrom jeho pustovníckeho života bola Eucharistia. Prostredníctvom modlitby a pokánia ponúkol svoju obetu, aby sa svet vrátil k Bohu.

Smrť na Štedrý deň

V absolútnej odovzdanosti Pánovi a v podmienkach úplnej chudoby otec Šarbel prežil 23 rokov. Počas slávenia svätej omše 16. decembra 1898 utrpel mŕtvicu. Mnísi, ktorí s ním boli vtedy v pustovni, pomohli Šarbelovi do cely. Tam o osem dní, na Štedrý deň vošiel s ticho šepkanou modlitbou do Božej slávy. Mal 70 rokov.

Aj keď viedol rezervovaný život, rozlúčiť sa s ním chcelo viacero miestnych dedinčanov. Počas života sa totiž okolo neho udialo niekoľko mimoriadnych znamení. Hovorí sa, že sa modlil za osoby, ktoré zahynuli práve v momente modlitby a o ich smrti ešte nikto nevedel. Iným príkladom je uzdravenie duševne chorého muža, ktorý za ním prišiel. Keď si spolu pokľakli v kaplnke, Šarbel nad chorým roztiahol ruky a modlil sa za jeho uzdravenie. Muž sa potom celý šťastný vrátil zdravý domov.

Napriek týmto znameniam otec Šarbel nežil v takej povesti svätosti ako napríklad svätý Páter Pio, za ktorým prichádzali ľudia z celého sveta už počas jeho života. Predstavený kláštora otec Antonios však poznal Božie riadenie v Šarbelovom živote. V kláštornej kronike úmrtí po jeho smrti napísal, že vzhľadom na to, čo jeho zosnulý spolubrat dosiahne po smrti, nemá potrebu písať o jeho živote. Uviedol, že to, čo Boh vykoná po Šarbelovej smrti, bude dostatočným dôkazom jeho príkladného správania sa pri dodržiavaní sľubov, a to do takej miery, že môžeme povedať, že poslušnosť otca Šarbela bola nie ľudská, ale anjelská.

Zázračné fenomény

Po smrti otca Šarbela sa začali objavovať zvláštne fenomény. Mnoho chorých sa zázračne uzdravilo, viacerí svedkovia tiež spozorovali, ako hrob pri kláštore v Anáji, kde uložili telo zosnulého mnícha, od pohrebu ožaruje v noci jasné svetlo. Miestna dedinčanka Meelade v svedectve pre proces blahorečenia uviedla: „Osobne som toto svetlo videla trikrát. Upozornili sme na to aj mníchov z kláštora, ale neverili nám. Keď predstavený otec Antonios raz prišiel do nášho domu, ktorý stojí oproti kláštoru z južnej strany, sám videl toto svetlo. Krátko nato bolo telo otca Šarbela vybrané z hrobu.“

Štyri mesiace po pohrebe mnísi s povolením od patriarchu otvorili hrob a zistili, že telo ich spolubrata bolo v neporušenom stave. A to napriek tomu, že v tom období boli ideálne podmienky na rozklad pozostatkov. Z tela navyše vytekala neznáma tekutina.

Patriarcha vtedy mníchom nariadil, aby pozostatky svätého Šarbela ukryli na tajné miesto, ktoré je pre pútnikov nedostupné. Dôvodom bolo to, že mnohí prichádzajúci násilím otvárali hrobku, aby si z nej zobrali nejakú relikviu, napríklad kúsok vlasov zo Šarbelovej brady. V roku 1950 boli neporušené pozostatky vystavené verejnosti. Počas toho roka sa udialo medzi návštevníkmi miesta posledného odpočinku otca Šarbela veľa zázrakov.

Neporušené telo vyšetrovali lekári pod dozorom zástupcov Maronitského patriarchátu i Vatikánu. Lekári skonštatovali, že mŕtve telo aj po toľkých rokoch pripomína živého spiaceho človeka. Na neporušenosť nevedeli podať žiadne vedecké vysvetlenie.

Povýšenie k svätosti

Katolícka cirkev pre proces blahorečenia a svätorečenia uznala dva zázraky na príhovor otca Šarbela – uzdravenie sestry Marie Abel Kamariovej, ktorá trpela vredovým ochorením; a uzdravenie Alessandra Obeida, ktorý bol po nehode slepý na jedno oko.

Jozef Šarbel Machlúf bol blahorečený 5. decembra 1965 a svätorečený 9. októbra 1977. Obe slávnosti viedol pápež Pavol VI. „Vo svete, ktorý je fascinovaný bohatstvom a pohodlím, nám svätý mních z Anáje pomáha porozumieť prvoradú hodnotu chudoby, pokánia a asketizmu, aby sme si oslobodili dušu pri jej stúpaní k Bohu,“ povedal Pavol VI. pri blahorečení otca Šarbela na záver Druhého vatikánskeho koncilu.

V súčasnosti je telo svätého Šarbela uložené v truhle z medi a dreva. Tá sa nachádza v kaplnke, kde sa pútnici môžu modliť v blízkosti maronitského svätca. Vidieť ho však nemôžu, keďže truhla je nepriehľadná. Niektorí skúmajú, či drevo truhly nie je nasiaknuté tekutinou, ktorá vraj i dnes vyteká z boku svätca. Napriek tomu, že nič také pri hrobe nevidno, mnohí po návšteve tohto miesta pociťujú uzdravujúcu milosť na sebe i na svojich blízkych. Neuzdravil ich však olej svätého Šarbela, ani prítomnosť pri hrobe maronitského mnícha. Uzdravila ich viera.