Pri Pustom kostolíku pusto nebýva

Na pomedzí Svätého Jura, Rače a Vajnôr stojí malebná kaplnka, ľudovo nazývaná Pustý kostolík. Z jednej strany ho obklopuje rušná cesta, z druhej tichý vinohrad.

Posledných desať rokov ho pretína cyklistický chodník. Denne tak okolo kaplnky prejdú rodiny s deťmi, príležitostní i vášniví cyklisti. V jej okolí si v tieni stromov radi odpočinú. Preto je posledné roky kaplnka otvorená a od pandémie je vo svätostánku prítomná aj Eucharistia. 

„Keď idú niektorí prvýkrát okolo a kostolík je otvorený, zastavia sa, len aby sa pozreli, čo je vnútri,“ delí sa o postrehy farár zo Svätého Jura Pavol Póša. „Už aj to stačí, že človek zosadne z bicykla a nazrie dnu.“ Vníma, že do kaplnky zájdu viacerí. Veriaci, neveriaci aj hľadajúci. „A mnohí z nich prídu kvôli modlitbe.“

Na pustom mieste

Pôvod a datovanie kaplnky veľmi známe nie sú, hoci zápisov o nej bolo v histórii viacero.

„Kronika farnosti Rača spomína rok 1459 a akéhosi Jána Basteina s manželkou, ktorí údajne kaplnku postavili. Stretli sme sa aj s rokom 1499 a neznámym pustovníkom či s tradíciou, že Pustý kostolík postavil nejaký pustovník asi v roku 1598, čo však zrejme nebude pravda, pretože najstarší doklad o existencii kaplnky je v spise sťažností Svätojurčanov z roku 1548,“ vovádza do histórie svätojurský archivár Rastislav Luz. 

Kaplnka je zasvätená Nanebovzatiu Panny Márie, miestni jej však nepovedia inak ako Pustý kostolík. „Najstaršie zmienky sa viažu k obdobiu, keď bola stavba naozaj opustená. V 17. storočí napríklad nachádzame zápisy, že niekto má vinohrad ,pri Pustom kostoleʹ. Vtedy sa tým naozaj myslela ruina uprostred ničoho.“

Dodáva, že v dnešnom ponímaní je to skôr vyjadrením toho, že je kaplnka ďalej od ľudí, na opustenejšom mieste.

„Ja si tento názov, možno nesprávne, spájam aj s tým, že kedysi tu žili pustovníci,“ rozvíja duchovný otec farnosti svoju teóriu prívlastku pustý. Polemiku s úsmevom uzatvára archivár: „Ťažko povedať. Pustovník určite vyhľadával pusté miesto, ale či bol skôr pustovník alebo Pustý kostolík, nevieme.“

Od Imricha k Márii

Pôvodne bol patrónom kaplnky pravdepodobne svätý Imrich. „Najstaršia zmienka je z roku 1548. Tam sa hovorilo, že kostol, hoci to bola vždy kaplnka, je opustený. Ale kedysi sa konali púte na sviatok svätého Imricha.“ 

Ku kaplnke teda chodili pútnici už od stredoveku. Avšak iba do 16. storočia. „Počas reformácie púte upadli a približne 150 rokov bola kaplnka opustená, nemala žiaden účel ani pána. Protestanti púte nemajú, navyše kaplnka bola pomerne ďaleko za mestom, takže nemala využitie,“ vysvetľuje Rastislav Luz. 

Nanebovzatiu Panny Márie je zasvätená od roku 1697. „Vtedy kaplnku prevzal mariánsky rád – piaristi, teda Rád chudobných regulárnych klerikov Matky Božej zbožných škôl. Pre nich asi bolo prirodzené, že ak mohli vybrať nové zasvätenie, vybrali práve mariánske.“

Hovorí, že keď ju dostali do správy, z kaplnky boli iba obvodové múry. Práve im vďačíme za jej záchranu. 

Poslednou väčšou rekonštrukciou prešla v roku 1993. Odvtedy má kaplnka súčasnú podobu. Nájdeme v nej jednoduchšie vymaľovaný interiér s kvetinovými motívmi okolo okien a s dominantnejším prvkom v podobe oltára z 19. storočia.

„Od obnovy sú namiesto klasickej výmaľby po bokoch kaplnky dva veľké obrazy z roku 1992 od svätojurského maliara Karola Drexlera – Pocta Márii a Madona vinohradníkov.“ 

Na oboch je Panna Mária zobrazená s viničom a Svätým Jurom v pozadí. V prednej časti kaplnky je zo staršieho obdobia olejomaľba Nanebovzatie Panny Márie.

Tradícia pútí

Už v prvom roku, čo sa o kaplnku starali piaristi, konala sa 15. augusta prvá púť. Zachoval sa aj jej opis. „Mala slávnostný ráz, procesia išla od Kostola Najsvätejšej Trojice vo Svätom Jure sprevádzaná zvonmi, trúbkami, bubnami,“ spresňuje archivár. 

„V tomto regióne ani iné pútnické miesto nie je. Na Záhorí je Marianka, v Bratislave bola síce kalvária, ale až v neskoršom období, takže bolo prirodzené, že veriaci z okolitých obcí putovali práve sem,“ približuje Rastislav Luz.

Väčší a ďakovnejší rozmer nabrala púť začiatkom 18. storočia. „V rokoch 1711 – 1712 vypukol v malokarpatskom regióne mor. Svätojurčania, Račania a Vajnorčania dali Panne Márii prísľub, že keď ich mor obíde, z vďačnosti budú chodiť na púť,“ hovorí farár Pavol Póša. 

A tak až na malé výnimky putujú dodnes. Každoročne okolo 15. augusta prichádzajú veriaci zo Svätého Jura, Rače a Vajnôr, zopár aj z okolitých miest a obcí, najmä z Bratislavy.

Od kovidového obdobia sa stala púť aktuálnejšou. „Predtým bola pre mňa púť a toto miesto históriou. No keď pred dvoma rokmi prišla pandémia a modlili sme sa odtiaľto pred Eucharistiou spolu s vajnorským a račianskym farárom ruženec, nabralo to pre mňa aktuálny význam. Akoby človek žil históriu v tej chvíli,“ vníma svätojurský farár.  

Kontrast nášho sveta

„Schádzame sa na námestí pri morovom stĺpe, celú cestu sa modlíme ruženec, spievame mariánske piesne. Ako kráčame, ľudia sa postupne pridávajú.“ Podobne putujú okrem Svätojurčanov aj Račania a Vajnorčania. 

Silnejší chlapi nesú vyše storočnú sochu Panny Márie z kaplnky. Keď sa na ňu lepšie pozriete, všimnete si niečo nezvyčajné. Umelec jej vyrobil ruženec so siedmimi desiatkami. S úsmevom sa pýtame, či sa aj oni v sprievode modlia desiatkov sedem. „Nie, modlíme sa ich iba päť,“ odpovedá duchovný otec farnosti.

„Cesta trvá asi hodinu, zastavujeme sa pri Kaplnke svätého Jána Nepomuckého. Krátko sa k nemu pomodlíme a pokračujeme ďalej.“

Na púti k sviatku Nanebovzatia Panny Márie sa schádza asi tisícka ľudí. „Zároveň je to aj obdobie prvého burčiaka, takže niektorí majú o dôvod viac prísť ku kostolíku,“ usmieva sa farár. Aj bez neho má však púť svoje čaro. „Denne okolo kostolíka prejde asi 25 000 áut, každú chvíľu prechádza vlak, takže človek musí byť veľmi sústredený, aby mu zo svätej omše niečo neušlo. Z jednej strany hluk, z druhej niečo posvätné. Taký je kontrast nášho sveta.“

Obyčajne krásna

Aby bol však víkend o čosi bohatší, v sobotu večer sa modlia krížovú cestu a po nej slávia svätú omšu. Čo ale donedávna nebývalo zvykom. Krása púte totiž spočíva podľa správcu farnosti v jej obyčajnosti. 

„Mal som kedysi rôzne pohnútky, ako ju vylepšiť – usporiadať koncert, modlitbovú noc, duchovnú obnovu pre mladých a podobne. No potom som si uvedomil, že to, čo tu je, asi ľudia v tej chvíli najviac potrebujú. Nie je to púť s bohatým dvojdňovým programom, je to jednoduchšie poňaté, ale práve v tom vnímam krásu. Aby sme nešli do šírky, ale viac do hĺbky.“

Ako v Ježišových časoch

Neďaleko kostolíka stoja na malom kopčeku tri kríže. „Prvé kríže postavil ešte pustovník Henrich Kilhausem, ktorý tu žil začiatkom 18. storočia, avšak na neznámom mieste. Na tomto súčasnom mieste stoja od roku 1763,“ dozvedáme sa o histórii kalvárie od Rastislava Luza.

„V druhej polovici 18. storočia boli podľa vizitácie na krížoch aj kovové postavy a na zemi pod nimi kamenné sochy Panny Márie a svätého Jána Evanjelistu. Viac sa však o nich nevie, ani to, kam sa podeli.“

Za vlády Jozefa II. bola kaplnka zrušená a stal sa z nej sklad pušného prachu. „Ale ľudia sa počas Pôstneho obdobia chodili modliť ku kalvárii. Čiže nejaké využitie areálu tu bolo aj vtedy.“

Práve areál prešiel posledné roky výraznejšími zmenami. Okrem revitalizácie pribudla nová krížová cesta. Lepšie miesto ani vybrať nemohli. „Tak ako sa Pán Ježiš išiel modliť za mesto, do samoty, aj my ideme za mesto, do samoty,“ vidí paralelu s biblickými časmi miestny duchovný správca. 

Krížovú cestu vybudovali pred siedmimi rokmi. „Autormi sú manželia Matúš a Blanka Cepkovci z našej farnosti. Vždy sa poteším, keď idem okolo a vidím sa tam niekoho modliť. Niekedy sú to rodiny, inokedy jednotlivci,“ víta záujem ľudí farár. „Na to, že Svätý Jur je pomerne veľká farnosť, krížová cesta tu nikdy predtým nebola. Okrem tej klasickej v kostole,“ dopĺňa na záver archivár.