Príbeh rodinnej farmy začal neplánovane – poníkom

K rodinnej usadlosti na samote medzi obcami Píla a Horné Hámre na rozhraní pohorí Vtáčnik a Pohronský Inovec sa štveráme strmou príjazdovou cestou. Hneď po zaparkovaní auta nás okrem nádhernej horskej scenérie a pasúcich sa koní vítajú aj dva huňaté psy.

Za nimi vychádzajú z domu Daniela a Peter Švaralovci, rodičia ôsmich detí a majitelia Jazdeckého areálu sv. Františka, v ktorom sa nachádzame.

Prídeš sem bývať

Srdečne sa zvítame a ja hneď vyzvedám, ako sa im podarilo dostať na takéto čarovné miesto. „To sa pýtajú mnohí,“ usmieva sa domáci pán. „Pôvodne sme bývali v Bratislave, vo Vajnoroch. Niekoľko kilometrov odtiaľto sme často chodili na rodičovskú chalupu.

Keďže sa s rozrastajúcou sa rodinou možnosti jej využitia stále zmenšovali, rozhodli sme sa vyhľadať chalúpku pre seba. Našli sme nehnuteľnosť na Vojšíne, kúsok odtiaľto, ozaj rozprávkovú, ale v tom čase nebola dostupná.

Druhá ponuka nás zaviedla na toto miesto. Úprimne? Vôbec nás nezaujalo. Uvažovali sme o malom domčeku, a nie o hospodárskej usadlosti. Nebola tu ani cesta, len lesný chodníček. Tu stála stodola, tam kuchynka, všetko zarastené a dlhodobo opustené.“

Švaralovci sa rozhodli počkať na chalupu, ktorá ich zaujala ako prvá. Po roku čakania sa však rozhodli ešte raz navštíviť druhú ponuku – opustené hospodárstvo. „Prišiel som sem ja, manželka aj deti. Vtedy sme mali tri. Prechádzali sme sa tu, deti sa rozliezli... Vo svojom vnútri sme stále pociťovali neistotu.

Vyšli sme hore na kopec nad pozemkom – teraz tam stojí kríž – a spoločne sme sa modlili, odovzdali naše plány Bohu. Ak je to jeho vôľa a chalupa má byť, nech sa tak stane,“ pokračuje Peter Švaral.

Manželka ho dopĺňa: „Stali sme sa svedkami zvláštneho úkazu. Ako sme sa modlili, začali nad našimi hlavami krúžiť bociany. Bolo ich nezvyčajne veľa, ťažko by sme ich mohli spočítať. Veľká bociania manifestácia.“

Keď sa domodlili a už sa pomaly zberali na odchod, zrazu sa v Petrovi ozval akýsi vnútorný hlas či impulz, ktorý sa mu prihovoril: Prídeš sem bývať. „Ja som v duchu odpovedal, že to je nezmysel, veď bývame vo Vajnoroch, máme tam zabehnutú firmu – železiarstvo, nedávno sme nanovo zrekonštruovali dom.

Hlas som zahnal. Na polceste dolu príjazdovou cestou, keď sme sa vracali domov, hlas sa ozval opäť: Prídeš sem bývať. Tak som sa obrátil k manželke a priamo som povedal – prídeme sem bývať. A ona súhlasila. Tak sme tu už 23 rokov.“

Od poníka k jazdeckému areálu

Keď manželia usadlosť zrekonštruovali a nasťahovali sa, rozhodli sa zaobstarať najstaršiemu synovi Filipovi poníka. Jeho súrodenci boli ešte príliš malí a na novom mieste prirodzená komunita susedov neexistovala. Rodičia chceli, aby mal niekoho, o koho sa môže starať, formovať v sebe pocit zodpovednosti, jednoducho mať parťáka.

Švaralovci chceli žiť v pokoji na samote, v prírode. Peter ako sochár, ktorý je, mimochodom, aj autorom sôch Jána Pavla II. a Titusa Zemana vo Vajnoroch, mal radosť z nového úžasného priestoru na tvorbu.

„Počkať. Vy ste sem teda vôbec nešli s tým, že by tu niekedy mohol stáť jazdecký areál?“ pýtam sa. „To v žiadnom prípade nie,“ smejú sa domáci. „My sme sa o kone nikdy nezaujímali a ani sme po nich netúžili. Neskôr sme Filipovu kobylku, ktorá sa ukázala ako dosť problémová, vymenili za iného koníka.“

Ukázalo sa však, že jazdecká téma ich prerastala a že o koňoch nevedeli takmer nič. V tom období stretli trénerku, ktorá sa im začala venovať. V čase, keď prišla na mieste svojho pôsobenia o prácu, prichýlili ju a neskôr aj zamestnali.

„A tým sa náš príbeh nenápadne začal. Trénerka sa pustila do organizovania svojho nového pracovného priestoru, lebo však nemôžeme trénovať na lúke, treba kruhovú ohradu. Tak sme postavili ohradu. Kruhová ohrada nestačí, potrebujeme aj jazdiareň. A ďalšie kone. My sme boli jej nadšeniu naklonení, a tak sme tu kopali, tam stavali,“ spomínajú na začiatky jazdeckého areálu Švaralovci.

Na podnet trénerky začali organizovať i letné tábory pre deti. Začali zrubovým prístreškom a stanmi v skautskom štýle – drevené podlahy, podstienka a celta. Po troch úspešných ročníkoch, práve keď sa skončil posledný turnus, prišla víchrica a stanový tábor úplne zničila. Preto celty nahradili malé celodrevené chatky.

Švaralovci celkovo smerujú koncepciu jazdeckého areálu na rodiny s deťmi, no na svoje si tam prídu všetky vekové kategórie. „Niektorí detskí účastníci letných táborov sa k nám vracajú po čase už ako dospelí aj s vlastnými deťmi. Zastavia sa, pospomíname. Doslova starnú s nami,“ usmieva sa Daniela Švaralová.

Spoločné rodinné dielo

Manželia majú osem detí. Najstarší syn je už ženatý, najmladšia dcéra chodí do piatej triedy. Podľa otcových slov sa všetci naučili jazdiť na koni aspoň tak, aby z neho nespadli, no skutočnú vášeň pre kone nadobudol práve najstarší Filip, ktorý pracuje ako profesionálny certifikovaný podkúvač.

„My sme deti do ničoho netlačili. Buď ich kone a jazdenie bavili a mali z toho radosť, alebo nie. Každý však dokáže priložiť ruku k dielu – syn Peter sa stará o webovú stránku, dcéra Klára prevádzkuje areál a cvičí kone.

S tréningom pomáha i ďalší syn Dominik, František skončil výtvarnícku školu a robí pre nás grafické návrhy, Samuel zvláda všetky technické úkony, Brigita sa venuje detským zákazníkom. Je to také, ako sme si pôvodne predstavovali – spoločné rodinné dielo,“ vysvetľujú rodičia.

„A deti tu zažili nádherné detstvo. Spočiatku chodili do školy autobusom, no neskôr, keď začali stavať diaľnicu, pochodovanie po kraji hlavnej cesty sa stalo nebezpečným. Tak sme ich začali voziť. Pre nás to bola príležitosť chodiť s nimi každý deň ráno na svätú omšu. Potom sme deti zaviezli do školy a šli do obchodu na nákup.

Jednoduchá matematika – chceš ísť autom? Nech sa páči, na omšu. Nechceš ísť na omšu? Nech sa páči, autobus,“ smeje sa Daniela. Práve pravidelnú svätú omšu považuje za jeden z najväčších darov, ktoré im život na samote dal.

Kaplnka je darom pre všetkých

Zaujímavosťou je, že v jazdeckom areáli sa okrem vonkajšej jazdiarne, jazdeckej haly s boxmi pre kone a chaty nachádza i kaplnka. Tiež má svoju históriu. Švaralovci na jej mieste najprv postavili prístrešok s úmyslom vytvoriť priestor na hry.

„Ukázalo sa, že prístrešok je situovaný na náveternej strane a nikto sa tam pre neustále povievajúci vietor nechcel hrať. Tak mi napadlo, že toto miesto prebudujeme na kaplnku,“ vysvetľuje Daniela. Na farmu chodievali i saleziáni a iné skupiny veriacich, takže takýto priestor tu v areáli chýbal.

V roku 2011 bola kaplnka vysvätená a od roku 2016 je v nej uložená Oltárna sviatosť. Kaplnka neslúži len domácim, ale príležitosť ísť každý deň na poklonu Eucharistii je tu aj pre návštevníkov. Stala sa tak veľkým darom pre všetkých.

Šťastní a vďační

Na záver sa natíska otázka, prečo si ako patróna jazdeckého areálu vybrali práve svätého Františka.

„Odpoveď je jednoduchá. Silným podnetom bol pre nás film Brat Slnko, sestra Luna o živote svätého Františka z Assisi, ktorý nás oslovil svojou výpoveďou. Jeho postava sa nám stala blízkou aj v súvislosti s Františkovým vzťahom k zvieratám a k prírode. Tu na tomto mieste sa nám stal duchovne najbližším.

A tak sa stal naším patrónom a vzorom v prežívaní tých najjednoduchších, najobyčajnejších podnetov, ktoré robia ľudí šťastnými a radostnými. Svätý František nebol komplikovaný filozof, ale vzor spontánnej úprimnej lásky v jednoduchosti,“ opisujú dôvody svojho rozhodnutia Švaralovci.

Cestou k autu ma opäť odprevádzajú huňaté psy. Nemôžem si pomôcť, stále rozmýšľam, aký je príbeh tejto rodiny neuveriteľný.

„My sme hľadali samotu a pokoj, čo by sa nám isto aj podarilo, keby sme nekúpili tú bláznivú kobylu,“ smejú sa Švaralovci. „Sme však veľmi vďační za všetky príležitosti, ktoré nám tento priestor poskytol. Človek si ani nevie predstaviť, ako sa jeho život bude formovať a uberať, no prepojenia a dary, ktoré prináša každému z nás, sú úžasné.“