Rastlinný kostol sa postará o pekný zážitok

Už cesta do obce Debraď (alebo Debrőd – obec je dvojjazyčná) od Moldavy nad Bodvou je lemovaná menším lesíkom. Ostrejšie zákruty vyskúšajú schopnosti vodičov – spolujazdec sa však môže kochať pohľadom na pestré koruny stromov, ktoré tvoria okolo kľukatej cesty koridor.

Aj samotná dedinka je malebná – obklopená lesmi, s menšími tradičnými domčekmi, ktoré sa rozhodli zabývať aj v dnešnej dobe a ktorým sa darí žiť v symbióze s ich väčšími a modernejšími bratmi.

Možno práve miestna architektúra je peknou metaforou i pre tých, čo v obci žijú; zdá sa, že spolunažívanie Slovákov a Maďarov tam pripomína záver Palárikovej známej hry Zmierenie alebo Dobrodružsvo pri obžinkoch.

A možno je to len idylický pohľad človeka zvonka – ten človek zvonka však naozaj oceňuje, že keď zavítal na obecný úrad, plynulá maďarčina diskutujúceho osadenstva automaticky a ochotne prešla do krásnej a plynulej slovenčiny. Keby som chvíľu predtým nepočula rovnako krásnu a plynulú maďarčinu, ani neverím, že slovenčina tam pre zhruba polovicu obyvateľov nie je materinským jazykom.

Ochotný pán z úradu, ktorý voči médiám nemá dôveru a neželal si byť menovaný, ma kráčajúc vedľa bicykla odprevádza ku koncu dediny, k rampe. Teoreticky by sa autom dalo dostať aj za ňu, azda až k samotnému kostolíku, ale odporúča nám to, „len ak máte džíp.“ Džíp nemám, ale mám vôľu i chuť prejsť sa pešky. 

Nazbierate tam aj bylinky

Dlhodobo verím a opakovane (a predsa vždy jedinečne) sa presviedčam o pravdivosti verša „so mnou je Boh, jeho láska ma predchádza“ (Ž 59, 11). Skrátka, nech idem kamkoľvek, ešte skôr tam bol Boh a zanechal mi tam balíček svojej lásky, ktorý si môžem – ak mám dostatočne otvorené oči a srdce – vyzdvihnúť.

I tam.

S presvedčením a odovzdanosťou, že Boh dnes k rastlinnému Kostolu sv. Ladislava pošle ľudí, ktorých máme stretnúť a osloviť, kráčam poľnou cestou ústiacou pozvoľna do cesty lesnej. Avšak skôr ako sa tak stane, si môžem oči vyočiť pohľadom na krásne lúky plné liečivých bylín.

Ja ich obdivujem; babka s malou vnučkou ich zbierajú. Utešený obrázok ako z Babičky, už len dobové oblečenie im chýba. Pohybujú sa tam suverénne; nazdávam sa, že sú miestne – rýchlo ma však uvedú do reality, že patria k chatárkam.

Cesta popri lúke i cez les je príjemná. Kto sa nebojí o svoje auto, možno by ju zvládol aj na ňom, prechádzku však tým, ktorí môžu, predsa odporúčam viac – čerstvý vzduch, pekné okolie, nejaký ten osobný príspevok k zdravším nohám a pľúcam.

Začalo sa to prameňom

Po asi štyridsaťminútovej prechádzke sa črtá pohľad na chatu a neďaleko od nej cieľ našej cesty. Rastlinný Kostol sv. Ladislava – drevená konštrukcia na kamenných základoch, uprostred ktorej je „vkomponovaný“ aj strom so svojimi rozvetvenými konármi.

Náučná tabuľa ponúka informácie, ktoré ľahko nájsť aj na internete; v čase našej návštevy ich číta Helena (73), ktorá na toto miesto prišla až od Nitry. Pravda, nielen pre samotný kostol – v jednej z blízkych obcí bývajú jej príbuzní, u ktorých je na návšteve, podniká teda s nimi výlety po okolí. „Je tu pekné okolie. My sme dole z nížiny; nemáme tam také lesy,“ konštatuje.

Z informácií na tabuli ju zaujal závan dávnych dôb. Okrem faktografických poznatkov sa k tomuto miestu viaže aj legenda – načim sprostredkovať ju i čitateľom. Tá legenda vraví, že práve na tomto mieste sa zastavil kráľ Ladislav I. Svätý, keď bol so svojimi vojakmi na ťažení proti Kumánom.

S jeho vojskom to však nevyzeralo dobre – chlapi boli zoslabnutí a dehydrovaní. Vtedy kráľ zabodol svoj meč do zeme, vytvoril ním znak kríža, začal sa modliť – a z onoho miesta začal vyvierať prameň. Pravda alebo mýtus? To sa dnes už asi nedozvieme – isté je, že prameň tam je dodnes a volá sa Ladislavova vyvieračka.

Až v poslednom čase

Keď sa chceme rozprávať s príbuznými pani Heleny, majú trochu zábavu z toho, že „by mali ísť“ do Katolíckych novín. Napokon je však líder tejto skupiny predsa len ochotný povedať niečo aj do nahrávacieho zariadenia. „Som tu kvôli nim; chceli sem ísť, lebo sú veľmi veriace,“ žartuje Branislav (49). Napokon „priznáva“, že ich baví bicyklovanie a turistika.

O rastlinný Kostol sv. Ladislava sa podľa neho turisti začali zaujímať viac preto, lebo články o ňom sa v poslednom čase šíria na facebooku. „Predtým o ňom ľudia nevedeli. Ani ja som predtým o ňom nevedel – raz som sem prišiel a stál tu,“ vraví. „Za socíku v lese robil môj otec, takže sme sem pomerne často chodili. Ani som nevedel, že tu bol v minulosti nejaký kostol.“

Prvýkrát vidíme niečo také

Ak som prv spomínala Žalm 59, 11 a Božie „balíčky lásky“, tak na tomto mieste je ich niekoľko (vlastne samo toto miesto ním je). Nádherná príroda, krásna atmosféra, vizuálne a esteticky pôsobivý kostolík uprostred čistinky v lese. Za nejakých alternatínych okolností by som si tu vedela predstaviť malú pustovňu a seba v nej.

Ale dovolím si neopomenúť jeden milý detail (koniec koncov, naša realita je do istej miery súhrn detailov): jedna z dám, ktoré sme v rastlinnom Kostole sv. Ladislava stretli, sa volá Kvetoslava. Prišla tam kvôli prameňu – okrem neho ju zaujala skutočnosť, že miestni mali snahu pripomenúť si kostol, ktorý tu niekoľko rokov už prakticky nebol.

Páči sa jej aj samotné prevedenie. „Je to nápadité,“ tvrdí pochvalne. Nemyslí si však, že by tomuto miestu prospel príliv turistov. Ona sama by tam vraj nešla, ak by to nebolo také pokojné a komorné miesto.

Miroslava (35) s rodinou do tohto kraja – konkrétne do obce Vyšný Medzev - prišla z Vrútok na týždennú dovolenku. „Objavujeme, čo je zaujímavé v okolí. Manžel zisťoval a organizoval, kam môžeme ísť - a oslovil nás aj rastlinný kostolík.“

Keďže s manželom a rodinnou známou tam prišli s viacerými deťmi, rozhodli sa radšej pre cestu autom. „Je to tu veľmi pekné; také duchovné. Páči sa mi, že kostol pôsobí prírodne a je otvorený – prvýkrát vidíme niečo také. Väčšinou sú podobné kostoly v prírode uzatvorené, zamknuté; človek ich vidí len zvonka,“ zhŕňa svoje dojmy z miesta.

Skutočne svieži prameň

Cestou naspäť sa zastavíme pri blízkom prameni – vyvieračke sv. Ladislava. Už pán z obecného úradu nás upozornil, že dával robiť rozbor vody a ten dopadol na výbornú. Prameň je chránený od nečistôt, voda v ňom je pitná.

A môžeme potvrdiť, že aj mimoriadne osviežujúca a chutná. Nečudo, že mnohí si z nej chodia načierať – nech už to je s jej „zázračným“ pôvodom akokoľvek.

Ak máte čas a chuť, výlet či púť na toto miesto sa oplatí –individuálne aj s rodinou či so skupinou. Veľmi atmosférická musí byť aj svätá omša v rastlinnom kostole. Ak ju chcete zažiť, príďte – ako inak - na sviatok sv. Ladislava.

Spojiť si to môžete s návštevou do blízkej obce Rudník (od Debrade je to len 12 minút autom), v ktorej nájdete lesmi obklopený pútnický Kostol sv. Anny, ku ktorému sa viaže aj pápežom uznaný zázrak.

Ale to by bol už iný príbeh, a – ktovie – možno to raz bude iná reportáž.