Robia dobro a robia ho dobre

S nejasnými očakávaniami sme v uliciach bratislavského Nového Mesta hľadali denné centrum pre ľudí bez domova. Napokon sme našli budovu pripomínajúcu rodinný penzión, s upravenou predzáhradkou. Vnútri nás zaliala veselá hudba, spev a tanec. Oslavovali Svetový deň chudobných.

„Je to oslava boja proti chudobe, nie samotnej chudoby. A treba oslavovať aj tých, ktorí chudobným pomáhajú. Ľudia bez domova boli vždy na okraji záujmu, ale teraz sú ešte viac. Utečenci, Ukrajina, zdražovanie, všetko je náročnejšie,“ začína riaditeľka domova Zdenka Telgárska Ďuricová.

Vo funkcii je rok a pol. Predtým bola šestnásť rokov úradníčka na ministerstve práce a hrozilo jej vyhorenie. „No už po prvom dni v domove ma to prešlo,“ hovorí so smiechom.

Sestra Mária Bernadeta (v strede) sa v centre venuje vzdelávaniu a voľnočasovým aktivitám. Snímka: Erika Litváková

AKO RODINA

Denne sa v domove starajú asi o osemdesiat klientov. „Ide o ambulantnú formu starostlivosti, ale jednu trojposteľovú izbu máme vyčlenenú pre krízové situácie. Fungujeme iba cez pracovné dni, približne od siedmej ráno do šestnástej popoludní. Ale keď prídem skoro ráno, niektorí už čakajú pred bránou.“

Väčší nápor zažívajú najmä v pondelky. „Keď cez týždeň po práci odchádzam, viem, že klienti nejako vydržia. Že sa trošku pomotajú po vonku a pôjdu do nocľahárne. Horšie je to cez víkend. Rozmýšľam, kam idú, hlavne v tomto počasí. Cestou domov vidím, ako si ťahajú svoju tašku a idú kamsi do ulíc.“

O tých starších sa riaditeľka až tak nebojí, lebo už majú rozum, ale mladší občas niečo vyvedú. „Potom sa aj dva týždne neukážu, lebo sa hanbia, a ja si v hlave premietam všelijaké scenáre. Ale aj dieťa keď niečo vyvedie, ide za mamou. Tak sa snažíme povzbudiť ich, že tu majú dvere vždy otvorené, aby strach prekonali.“

Ako v rodine. „A najmä, nie sú to už len klienti, sme s nimi každý deň, sú nám blízki. Takéto centrum by mala mať každá mestská časť aspoň jedno. Potom by to aj trošku inak vyzeralo.“

Je to síce ťažká robota, ale to, čo do nej vložím, sa mi vracia mnohonásobne,“ neskrýva nadšenie riaditeľka domova Zdenka Telgárska Ďuricová. Snímka: Erika Litváková

ODPOČINÚŤ SI

Klienti väčšinou zostávajú v centre celý deň. Naraňajkujú sa, vykonajú si potreby osobnej hygieny, k dispozícii majú šatník, môžu dostať poradenstvo. „Každú stredu chodia doktori, ošetrujú rany, zmierňujú bolesti,“ dopĺňa sociálny pracovník Peter Bachratý.

„V spolupráci s občianskym združením Equita, ktoré ošetruje ľudí v núdzi, a s našimi zriaďovateľmi, ktorí prevádzkujú nemocnicu milosrdných bratov, by sme chceli venovať viac času zdraviu ľudí bez domova. Nielen tu, ale aj v teréne.“

Túžbou vedenia domova je tiež rozbehnúť zubné ošetrenia. Zariadená a vybavená ambulancia zubára čaká rok na doktora. „Pani doktorka, ktorá tu mala pracovať, vážne ochorela a je dlhodobo PN. Azda sa to rozbehne od nového roka. Klienti to veľmi potrebujú,“ hovorí riaditeľka.

O dobroty, ktoré ráno a na obed klienti dostanú, sa stará pani Emília. Ako kuchárka pracuje v nízkoprahovom centre od júla. Denne varí pre klien

tov teplé polievky. „Milujú vývary, hovädzí a kurací. No žijeme z milodarov, takže varíme z toho, čo príde. Musím byť pohotová, ale stále sa učím, lebo nie som povolaním kuchárka,“ hovorí so smiechom. Po obede sa klienti venujú sebe alebo pomáhajú.

„Máme integračné centrum, a keď si nás niekto objedná, robíme rôzne sťahovania, záhradné práce,“ pokračuje riaditeľka. No najmä si v domove oddýchnu.

„Všetci majú ťažké noci. Buď spia v nejakej búdke, pivnici, stane, zakopaní v lese, v nocľahárni či len tak na ulici. Oni si jednoducho potrebujú cez deň odpočinúť.“

„Ľudia sa nás pýtajú, ako sa dá prísť o bývanie,“ hovorí Peter Bachratý. „Často ide o ich osobné zlyhania, ale aj zlyhania štátu, bytové mafie, rozvody... Je to rôzne a komplikované, a preto to nie je priestor na ich odsúdenie.“

ŤAŽKÁ CESTA VON

Sestra Katrin pracuje v domove tri roky ako odborná garantka pre sociálnu prácu. Okrem administratívy koordinuje, plánuje a vyhodnocuje ciele a aktivity organizácie.

„Ako sociálna pracovníčka pomáham s prípravou životopisov, vybavovaním dokladov, štátnych sociálnych dávok a dôchodkov, oddlžením, vyžiadaním rodných listov či rozsudkov, ale aj s hľadaním pre nich vyhovujúcej, jednoduchej práce.“

Snaží sa, aby klienti mohli využiť všetky služby zariadenia, ale aj pomoc od štátu a organizácií. Do Bratislavy totiž prichádzajú za utopickou vidinou lepšieho života. „Každý z nich má iný prí

beh. Viacerí majú dokonca vyštudované vysoké školy či ovládajú niekoľko jazykov. Šanca uchytiť sa by bola lepšia, keby mali zázemie.“ Dá sa z tohto kruhu vôbec vymaniť?

„Snažíme sa pomáhať postaviť ich na vlastné nohy, je to však proces dlhodobý a náročnejší, ako sa na prvý pohľad zdá, no naším hlavným cieľom je pomôcť im objaviť stratenú ľudskú dôstojnosť. Ľudia so zdravotnými ťažkosťami či po rokoch strávených vo väzení pracovné návyky nezískajú ľahko a bez pomoci je to takmer nemožné. „Títo ľudia, ktorí v minulosti možno urobili chyby, majú v sebe ľudskosť, zdvorilosť, slušnosť, ústretovosť a naša pomoc nie je založená na ich zásluhách.“

TAKÝ SKVELÝ PORIADOK

Vďaka domovu sa polepšilo aj Vladimírovi. Posledné štyri roky tu má na starosti stredisko osobnej hygieny, kde si klienti môžu oprať, osprchovať sa, oholiť či ostrihať. Pomôže, poradí, obslúži, pridelí šampóny, pracie prostriedky. Nielenže ho v domove zamestnali, ale dostal tu aj bývanie.

„Keď k nemu vojdem do izby, má taký skvelý poriadok, že mám až výčitky svedomia, ako to vyzerá u mňa doma. Rovnako udržiava aj stredisko osobnej hygieny,“ hovorí o Vladimírovi riaditeľka a zároveň si povzdychne, že budova už má svoje roky a potrebovala by rekonštrukciu a navýšenie kapacity. „Momentálne je to len tridsať ľudí denne, no klientov je omnoho viac.“

PREKONAŤ SAMU SEBA

Tatiana (47) navštevuje centrum denne už šiesty rok, najmä kvôli hygiene. „Ak je človek naučený odmalička na hygienu, nedokáže byť bez nej. Každá žena chce byť so sebou spokojná, keď sa občas pozrie do zrkadla,“ usmieva sa.

Po smrti rodičov, ktorí jej boli oporou, sa vzdala dedičstva v prospech detí – syna a troch dcér, ktoré vychovávala ako vdova sama. Bola už vtedy babka. „Som na deti hrdá, každé má vzdelanie, ale veľmi sa s nimi nestretávam, nerozumiem si s ich partnermi. A aj preto, že sa hanbím.“

Ocitla sa na päť rokov v ubytovni, dostala sa do problémov s drogami, zadlžila sa. „Začalo sa to, keď mi zomreli rodičia. Zlomila som sa, bolo veľmi ťažké udržať rodinu,“ spomína Tatiana a aj po rokoch ju premôžu emócie.

Posledné štyri roky býva s priateľom v opustenej pivnici. Bez vody, elektriky, iba so sviečkami a kachľami. Nájsť trvalú prácu je v takejto situácii náročné. „Chodím po brigádach, no to mi pokryje len základné potreby. Aj priateľa už musím vyhnať do roboty,“ hovorí odhodlane.

„Ulicu neprajem ani najhoršiemu nepriateľovi. Keby som mala prostriedky, pomôžem aj tomu najväčšiemu alkoholikovi na ulici, hoci sama nepijem. Lebo som tých ľudí spoznala a viem, že majú srdce.“

NEVZDÁVAŤ SA

Energická Monika (52) pomedzi vyspevovanie a tancovanie pobehuje s handrou v ruke. „Mám rada, keď je to tu pekné, aj tu je potom lepšia atmosféra.“ Hovorí o sebe, že je „dlhoročná účastníčka“ domova, od roku 2013. Nedávno prišla o mamu, ale to ju motivovalo k chuti do života.

„Zmenil sa môj pohľad na vec, zobrala som si tie krajšie mamine povahové črty.“ V živote zažila mnohé pády. „Ako malá som spievala, plávala, no v puberte som dostala bronchitídu a doktorka mi zakázala namáhať si pľúca. Stratila som motiváciu. Neskôr som zistila, že ne

môžem mať deti a už to išlo dolu vodou.“ Viackrát bola zavretá, najdlhší trest bol desať rokov, odsedela si sedem a pol. „Po prepustení som v 34 rokoch, ja tupec, začala drogovať,“ sype si popol na hlavu.

Po viacerých pobytoch za mrežami a osemnástich rokoch s drogami stále bojuje s recidívami. No po detoxe chce skúsiť resocializačné zariadenie, aby sa adaptovala a začlenila do normálneho života.

Pán Ivan (vľavo) je vďačný za pracovníkov domova. „Ich koníčkom je byť dobrým človekom,“ hovorí. Dobre naladený a pozitívne mysliaci Viktor Lakatoš pracoval v domove ako dobrovoľník. Aj dnes tam občas zájde pozdvihnúť náladu piesňami. Sám vyrastal v detskom domove a vie, že je dôležité deliť sa o lásku. Snímka: Erika Litváková

HUDBOU ROZSIEVA RADOSŤ

Štyridsaťšesťročný muzikant Ivan pochádza z Košíc. Od šiestich rokov vyrastal v sociálnych zariadeniach. Dostal však hudobné vzdelanie a mohol rozvíjať svoj talent. Ale v rodinnom živote sa mu aj naďalej nedarilo. Manželstvo sa mu rozpadlo, so synom, ktorý žije v zahraničí, sa nekontaktuje.

Do centra chodieva každý deň už asi sedem rokov. „Obľúbil som si to tu, ako keby som tu bol doma. Keďže som hudobník a mávame tu sväté omše, hudobne ich sprevádzam.“ Hudbou rozptyľuje seba i klientov aj počas bežných dní. „Spievam, hrám, zabávam ľudí, aby sa tie ich uzatvorené duše trošku rozveselili.“

DUCHOVNÝ ŽIVOT

V domove majú Oratórium sv. Jána z Boha. Svätec je blízky klientom i zamestnancom. „Mal pohnutú minulosť, všeličo si zažil, bol nepochopený. Bol pastierom, vojakom, predavačom kníh, kajúcnikom a stal sa otcom chudobných a chorých. Vo svojej dobe položil úplne nové základy pre prácu s chorými a chudobnými. Žil len pre Boha a pre potreby blížnych. Obklopil sa ľuďmi z periférie, ktorí nemajú nič a nič im nechýba. Ďakujem za nich a hlavne za mojich kolegov,“ vysvetľuje sestra Katrin.

Zamestnancov inšpiruje výrokom robte dobro a robte ho dobre. Vo štvrtky majú duchovný program. Slávia spoločne svätú omšu.

„Klienti sa zapájajú do liturgie, hrajú, spievajú. Majú možnosť sa vyspovedať či porozprávať s kňazom. Vyhľadávaným poslucháčom pre ich bolesti je páter Richard z rehole milosrdných bratov, ktorý u nás vykonáva pastoračnú službu.“

Vnútri denného centra pre ľudí bez domova nás zaliala veselá hudba, spev a tanec. Oslavovali Svetový deň chudobných. Niektorí však pred zábavou uprednostnili odpočinok v bezpečnom prostredí. Snímka: Erika Litváková

VO SVIATOČNÉ DNI

Čas Adventu a Vianoc sa v domove snažia prežiť v rodinnom duchu. Aj keď priamo na Štedrý deň a Narodenie Pána otvorení nie sú, čo je podľa sestry Katrin škoda. „Sme Domov sv. Jána z Boha a chceme ním byť. Dopriať klientom pokoj, bezpečie, zázemie.“

Nechýba tu však vianočné varenie, chystanie, atmosféra, vianočná svätá omša ani darčeky. „Klientov sa snažíme zapojiť do príprav, aby sa necítili len ako na návšteve.“ Zdobia medovníky, pripravujú vianočné dekorácie.

„Radi by sme sa podelili aj so seniormi či s deťmi z detských domovov,“ dúfa sestra Mária Bernadeta. Aj menu dýcha sviatkami. „Určite bude kapustnica a potom podľa toho, čo dostaneme. Ryba alebo rezeň,“ predostiera vedúca kuchyne Emília.

Aj pán Ivan sa najviac teší na Vianoce. „Nejde o darček alebo nejaké prekvapenie, ale o radosť a dar, ktorý nám donesie Ježiš Kristus. To je zmysel Vianoc.“ Jeho najväčšie osobné želanie je ešte veľa krásnych rokov a požehnanie.

„Ale aj pre druhých, najmä pre tých, ktorí to najviac potrebujú.“ Pani Táňa okrem slávenia sviatkov v  jej skromnom príbytku chodieva aj do nízkoprahových centier.

„Býva pekne prestretý stôl, pohoda, pripomína to domov. Čo mi na jednej strane urobí radosť, ale zároveň aj stiahne hrdlo a je mi do plaču.“ Najväčšia potecha sú pre ňu hlasy jej detí v telefóne. Rada by konečne navštívila syna vo Vrábľoch. „Musím aj ja odhodiť pýchu a vzťahy sa možno zlepšia,“ verí.

STAČÍ JEDNA CHYBA

Príbehy ľudí z Domova sv. Jána z Boha nie sú len o neschopnosti či lenivosti pracovať. Jedno zlé rozhodnutie často prevrátilo ich život naruby. Roky vo väzení, závislosť od drog či hazardu, smrť partnera, rodičov, naletenie podvodníkom, neliečená psychiatrická diagnóza, to všetko môže viesť až na dno.

Dostať sa z neho už také jednoduché nie je. Najmä keď chýba zázemie, podpora rodiny či spoločnosti. Mnoho z týchto ľudí napriek tomu nestratilo vôľu žiť ani optimizmus, že bude lepšie. Držme im palce, ak môžeme, pomôžme, ale najmä – všímajme si ich. To zahreje nás aj ľudí bez domova, ktorým teplo veľmi chýba.

Celú fotogalériu z reportáže nájdete TU.