Rozvedení nie sú Bohom zabudnutí

S lávka Kolesárová si prešla náročnou etapou života, keď ako matka dvoch detí ovdovela a po neskoršom vydaji nastal civilný rozvod a nulita manželstva. „Boh mi však stále posielal do cesty ľudí, ktorí mi – vtedy už so štyrmi deťmi – pomáhali. Boli to najmä moji rodičia, babka Viktória a mnoho iných,“ spomína s vďačnosťou v hlase.

ZAČIATKY HNUTIA

V roku 2011 sa zúčastnila na duchovnej obnove pre rozvedených a nesviatostne sobášených v Centre pre rodinu na Sigorde. „Tam som sa stretla s Petrom Michančom, neskorším spoluzakladateľom hnutia. Vtedy sme obaja videli, že pastorácia pre rozvedených nie je dostatočne rozvinutá.“

Myšlienka založiť hnutie v nej dozrievala tri roky. Do konkrétnej podoby sa zhmotnila počas farských misií v Prešove v roku 2012, a to najmä vďaka profesorovi Ladislavovi Csontosovi, SJ, ktorý tam mal prednášku pre rozvedených a nesviatostne sobášených.

Farnosť sv. Mikuláša pomohla tým, že poskytla priestory na stretávanie, a prešovský dekan Jozef Dronzek prevzal záštitu a stal sa tútorom hnutia. Slávka pripomína, že arcibiskup Bernard Bober udelil hnutiu svoje arcipastierske požehnanie pre pastoráciu a sprevádzanie rozvedených. A tak sa prvé stretnutie pre rozvedených konalo 15. januára 2013. Minulý rok sa hnutie presťahovalo do priestorov na prešovskom Sídlisku III pri farnosti Kráľovnej pokoja.

BYŤ PRIJATÝ A MILOVANÝ

Poslaním hnutia je stretnúť sa v spoločenstve s ľuďmi, ktorí sú po rozvode, v odluke, majú manželskú krízu alebo sú nesviatostne sobášení, aby sa navzájom počúvali a spoločne modlili.

„Mnohí prídu zranení aj po rokoch, hľadajú niekoho, kto ich vypočuje, alebo jednoducho chcú byť v skupine ľudí, kde sa cítia prijatí. Prijatí, milovaní a vo viere, že majú nádej,“ vysvetľuje Slávka. „Môžu nám dôverovať, pretože vedia, že keď sa niekomu s niečím zdôveria, tak to zostáva iba v spoločenstve. Vedia, že nám môžu kedykoľvek zavolať, vyplakať sa, stretnúť sa, prosiť o modlitbu.“

V spoločenstve sa preto veľmi často modlia jeden za druhého a vnímajú silu modlitby.

FÁZY UZDRAVENIA

Prvou zastávkou na ceste uzdravenia je utíšenie a upokojenie rozvedeného. „Ľudia sú po civilnom rozvode už niekoľko mesiacov, ba i rokov, no v srdci majú stále bolesť a hnev. Sú nahnevaní na manželov, rodinu, blízkych, ale aj na Boha. Nevedia si dať rady sami so sebou, potrebujú niekoho, kto ich utíši, uteší, aby nezotrvávali v nepokoji.“

Potom nasleduje druhá zastávka, najdôležitejšia. „Je ňou odpustenie. Potrebujú odpustiť sami sebe, manželom, blížnym. Začínajú vidieť veci z iného uhla pohľadu a vedia, že je čas vyrovnať sa s novou situáciou, ísť ďalej.“

A to je už tretia fáza uzdravenia a zároveň aj štvrtá. Po nich prichádza uvedomenie, že život sa nekončí, že Boh ich miluje rovnako aj v danej situácii a stave. Po absolvovaní všetkých fáz sú rozvedení zrelší v citoch, v sebaovládaní, vráti sa im sebavedomie a sú pripravení na nový vzťah s Bohom.

Slávka poukazuje aj na dôležitú skutočnosť, že hnutie od začiatku spolupracuje nielen s tými, ktorí prišli do spoločenstva, ale aj s ich rodinami. „Stalo sa nám, že prišli viacerí z rodiny, aby pochopili danú situáciu a naučili sa akceptovať, rešpektovať či nájsť k rozvedenému kresťanovi vhodný prístup.“

PRAVIDELNÉ STRETNUTIA

Stretnutia v rámci hnutia bývajú obvykle každý tretí utorok. Vedie ich pozvaný kňaz a majú modlitbový alebo tematický charakter. Raz do roka si spoločenstvo pozýva odborníkov z oblasti kánonického práva z Metropolitného tribunálu Košickej arcidiecézy, s ktorým pod vedením súdneho vikára Petra Holeca spolupracujú už desať rokov.

„Pozývame si aj cirkevných sudcov a spolupracovníkov z Metropolitného tribunálu Prešovskej metropolie. Na tieto stretnutia chodí oveľa viac ľudí ako na bežné, lebo rozvedení, manželia v kríze či ich rodinní príslušníci majú možnosť osobného rozhovoru s cirkevným sudcom, advokátom či iným pracovníkom z cirkevného tribunálu. Ak treba, pomáhame ľuďom spísať žalobný spis v kánonickom procese v kauzách na vyhlásenie neplatnosti manželstva alebo žiadosti o odluku.“

Spoločenstvo sa stretáva aj na mnohých ďalších podujatiach, najmä na fatimských prvých sobotách v Obišovciach, ako aj na duchovných obnovách. Organizuje tiež návštevy hradov a pútnických miest či spoločnú opekačku.

„Dvakrát sme tiež boli spolupartnermi pri organizovaní konferencie s Gréckokatolíckou teologickou fakultou v Prešove a raz sme zorganizovali seminár pre tých, ktorí sa venujú pastorácii a sprevádzaniu rozvedených,“ dopĺňa Slávka.

UTÍŠENIE A ZAČLENENIE

Za najdôležitejšie pri práci a v kontakte s rozvedenými považuje koordinátorka hnutia dať im priestor vyjadriť sa a schopnosť počúvať. Pripomína exhortáciu pápeža Františka Amoris laetitia, v ktorej sa píše, že rozvedení v Cirkvi potrebujú osobitnú starostlivosť. Vyzdvihnuté sú v nej tri slová – pochopenie, utíšenie a začlenenie.

„Ľudia našli v spoločenstve odpovede, ktoré dlho hľadali, a postupne, rokmi, pochopili svoje životné postoje. Prešli si fázami formovania a spoločenstvo ich celkovo obohatilo. Sú pokojnejší a na problémy v živote a na to, čo sa stalo v ich manželstve, hľadia už inak,“ hodnotí zmysel práce v hnutí.

BEZ POCITU BEZNÁDEJE

Jedným z cieľov hnutia je priviesť rozvedených kresťanov k plnšiemu prežívaniu viery. „Civilne znovu zosobášení sú si vedomí svojich obmedzení a hlavne veľmi dobre vedia, že žijú v hriechu. Napriek tomu majú možnosť zúčastňovať sa na svätej omši, adorovať Oltárnu sviatosť, modliť sa doma či v spoločenstve. Majú možnosť duchovného rozhovoru s kňazom, môžu ľutovať svoje previnenie, konať skutky lásky k blížnym, a tak si upevňovať vzťah s Bohom. Rozvedení by nemali mať nikdy strach či žiť v pocite beznádeje, že už nemôžu byť spasení.“

Koordinátorka zároveň pripomína, že rozvedený, ktorý žije sám, ak nemá prekážku, môže po udelení dovolenia biskupom pristupovať k sviatostiam.

STÁLE PRÍTOMNÉ PREDSUDKY

Pohľad na miesto rozvedených kresťanov v Cirkvi a spoločnosti je rôzny, ale stále sú badateľné predsudky voči nim. „Mnohí chodia do iného chrámu len preto, aby neboli na očiach ľuďom, ktorí ich posudzujú.“ Stále sa nájdu aj ľudia, ktorí nedokážu pochopiť proces nulity a vyhlásenie manželstva za neplatné. „Preto ich často ani po tomto vyhlásení rodina či farské spoločenstvo nevezme na milosť. Pre rozvedených je najhorším trestom, ak sa to dotýka ich detí, ktorým sa často pripomína, že ich rodičia nežijú spolu a podobne.“

KRÁČAŤ S DÔVEROU V BOHA

Slávka Kolesárová na záver povzbudzuje všetkých, ktorým sa rozpadlo manželstvo, slovami arcibiskupa Bernarda Bobera: aby žiaden rozvedený kresťan nestrácal dôveru v Boha a v pomoc Cirkvi na ceste životom. Pripája aj slová svätého Jána Pavla II., ktoré často hovoril počas svojich príhovorov a apoštolských ciest – nebojte sa. Tento výrok je v Biblii použitý zrejme až 365-krát, na každý deň v roku.

„Nebojte sa teda kráčať ďalej, nebojte sa odpustiť, nebojte sa prijať pomoc, nebojte sa prísť medzi nás, lebo je tu Boh, ktorý vás nadovšetko miluje,“ uzatvára s motivačným nábojom koordinátorka hnutia.