Satmárky vytvorili rodinu pre každého

Pred charitným domom vo Vrícku ma čakala sestra Alžbeta Lukasová z Kongregácie milosrdných sestier svätého Vincenta. Po zvítaní sme sa začali spontánne rozprávať o mieste, ktoré sa spája so slovenskou „Matkou Terezou“. Keďže bolo poludnie, sestra Alžbeta ma pozvala na obed.

Sedeli sme v malej miestnosti a po chvíli som sa dozvedela, že je to bývalá izba jej spolusestry Bernadety Pánčiovej, ktorá založila Rodinu Nepoškvrnenej. Miestami som z rozprávania mala zimomriavky. A prečo práve vo Vrícku je dnes sídlo tohto duchovného spoločenstva? Je to takpovediac odruky.

„Dostali sme sa tu v čase totality. Vtedajšia moc chcela, aby tie staré sestry neboli ľuďom na očiach, nenainfikovali ich vierou,“ povedala sestra Alžbeta. Rodinu Nepoškvrnenej vedie sr. M. Alica Marienková, štatutárna zástupkyňa, spolu so sr. M. Jaroslavou, sr. M. Norbertou, sr. M. Timoteou a sr. M. Alžbetou.

ZDRAVASOVÝ ÚTOK

Rodinu Nepoškvrnenej založila Bernadeta Pánčiová z Kongregácie milosrdných sestier sv. Vincenta – satmárok. Bolo to v roku 1975, keď bola dlhodobo hospitalizovaná na ortopedickom oddelení v Martine. V nemocnici tajne počúvala Vatikánsky rozhlas a modlila sa prostredníctvom neho ruženec.

Tento príklad nezostal bez odozvy a k modlitbe sa pripojili ďalší pacienti. „Záviselo to aj od toho, kto mal službu a v akom rozsahu sa dalo počúvať. Ale ona bola taká vynaliezavá, že si ten spôsob našla,“ dodala s úsmevom sestra Alžbeta.

A práve v martinskej nemocnici vzniklo spoločenstvo, ktoré tvoria chorí, trpiaci a tí, ktorí im chcú akýmkoľvek spôsobom pomôcť druhým niesť životný kríž. Ich spojivom bola denná modlitba posvätného ruženca. Prívrženci tohto spoločenstva mu zostali verní aj po odchode z nemocnice.

„Potom začali vymýšľať, ako sa budú volať. Dohadovali sa prostredníctvom listov, pretože telefóny sa odpočúvali. A keďže aj sestra Lucia z Fatimy hovorila, že modlitba je mocnejšia ako atómová bomba, tak sa budú volať Zdravasový útok,“ objasnila rehoľníčka.

Napriek opatrnosti sa o  nich dozvedela vtedajšia polícia. Raz za jednou pacientkou prišla Štátna bezpečnosť a hľadala u nej zbraň. Žena bola prekvapená. Keďže sa združenie volalo Zdravasový útok, tak príslušníci usúdili, že musí mať zbraň.

„Chorá vtedy vytiahla ruženec a oni zahanbení odišli.“ Po tejto udalosti si spoločenstvo zmenilo názov a pôsobilo v utajení. Tak vznikla Rodina Nepoškvrnenej. „A trúfnem si povedať, že keby sestrička Bernadeta nebola chorá, tak dnes by sme sa o Rodine Nepoškvrnenej nerozprávali,“ zamyslela sa sestra Alžbeta.

Sestra Bernadeta s chorými. Jedným z jej cieľov bolo spojiť Slovensko nepretržitou reťazou ružencov. Snímka: archív Rodiny Nepoškvrnenej 

DUCHOVNÁ KYTICA

Rím oficiálne schválil Rodinu Nepoškvrnenej na základe vtedajšieho banskobystrického biskupa Rudolfa Baláža v roku 1991. „Združenie schválil Ján Pavol II., ktorý pred koncom svojho života v roku 2003 sa stal členom Rodiny Nepoškvrnenej prostredníctvom biskupa Hnilicu.“

Sestra Bernadeta, alebo ako ju už počas života nazývali slovenská „Matka Tereza“, každý rok posielala Svätému Otcovi do Ríma duchovnú kyticu. Boli to modlitby, bolesti, utrpenia aj rôzne ťažkosti, ktoré členovia obetovali Bohu za pápeža a našich otcov biskupov.

„V jednom z listov, ktoré prišli, bolo napísané: Za pápeža obetujem to, že až do Vianoc nevypijem ani jedno pivo. Pre niekoho možno smiešne, ale pre niekoho, kto tých pív vypil viac ako jedno, to bola veľká obeta,“ zaspomínala si rehoľníčka z Vrícka.

Keď pápež Pavol VI. dostal na Vianoce 1975 od Rodiny Nepoškvrnenej túto kyticu, povedal: „Dostal som na Vianoce mnoho darov, ale taký, aký mi prišiel zo Slovenska, som nedostal. A veľmi si ho cením.“ Spoločenstvo zostalo tejto tradícii verné dodnes.

RUŽENEC A KRÍŽ

Združenie má mariánsky charakter a členom môže byť ktokoľvek. Či už sú to chorí, starí a opustení, ale aj tí, ktorí svojou službou chcú pomáhať chorým a trpiacim. Podmienka prijatia je jednoduchá: denná modlitba ruženca.

Ďalším spoločným znakom je, že každý deň sa snažia duchovne stretnúť pod krížom.  „Je to forma poďakovania Ježišovi za dar vykúpenia, za jeho smrť na kríži,“ objasnila sestra Alžbeta.

„Krátko po páde totality bolo stretnutie laických hnutí v Bratislave, na ktorom sme spomenuli stretnutie pod krížom. A jedna pani z Londýna sa rozplakala. Povedala nám, že robí v domove dôchodcov. Hneď si predstavila svojich starých a chorých klientov – a že keď im povie, ako sa kdesi na neznámom Slovensku chorí modlia pod krížom aj za nich, tak to bude sila.“

Rodina Nepoškvrnenej na púti chorých v Lurdoch. Ich spoločným znakom na púti sú modré šatky s logom Lúrd. Snímka: archív Rodiny Nepoškvrnenej 

ŽIVOT MÁ ZMYSEL

Tým, že sestrička Bernadeta bola sama chorá, chodila roky o barlách, neskôr bola na vozíčku, bola vzorom a útechou pre ostatných. Lebo keď niekomu povedala, aby obetoval svoju chorobu, bolo to účinnejšie, akoby to počul od niekoho, kto nepozná ťažký životný údel.

„Vedeli sme, že cez ňu Pán robí veľké veci. Jeden kňaz prišiel s veľmi peknou myšlienkou: Zamysleli ste sa nad tým, koľkým ľuďom ukázala, že ich život má zmysel a že majú pre koho a pre čo žiť?“

Viacerí im spätne písali, keď sa stali členmi Rodiny Nepoškvrnenej, že sa pre nich nič nezmenilo a zároveň všetko. Vtedy totiž pocítili, že Boh má s nimi plán. Sestra Bernadeta nepochybne mala veľký vplyv a silu. Začala písať aj do väzníc alebo odsúdených osobne navštívila.

Niektorým sprostredkovala po náležitej príprave krst. Predtým väznice nemali svojho kňaza, preto sa sestrička Bernadeta snažila navštevovať väznice spolu s niektorým otcom biskupom alebo kňazom.

ČASOPIS – POSOL SPRÁV

Sestra Bernadeta mala charizmu, ktorou slúžila ľuďom. „Poznala ich po mene, vedela, kto je odkedy a na čo chorý, aké má doma podmienky, či potrebuje pomoc. Na toto bola úžasná a žiadneho človeka, ktorý by sa jej v konaní podobal, som doposiaľ nestretla,“ porozprávala sr. M. Alžbeta.

Zo začiatku s členmi udržiavala osobný alebo písomný kontakt. Neskôr však ich počet pribúdal a jej zdravotný stav sa zhoršoval. Preto sa hľadal spôsob, ako s chorými a trpiacimi ďalej komunikovať. A vznikol časopis Rodina Nepoškvrnenej.

„Myšlienka jeho založenia dozrela pred Massabielskou jaskyňou v Lurdoch na púti v roku 1992. Tam vznikli aj prvé články, ktoré napísal kňaz Viliam Gabriel, ktorý sa stal prvým šéfredaktorom.“ Časopis funguje dodnes a jeho súčasťou je aj najčítanejšia rubrika Svedectvá z kríža.

LURDSKÁ PÚŤ

Veľkou túžbou sestry Bernadety bolo ísť s chorými na púť do Lúrd. Počas totality to však nebolo možné. Po páde režimu sestra Bernadeta urobila všetko preto, aby sa tento sen stal skutočnosťou. „Napísala kňazovi, ktorý ako študent emigroval do Ríma.

On mal totižto možnosť absolvovať taliansku púť do Lúrd ako sprievodca. Potom vo Vatikánskom rozhlase odkázal slovenským chorým, že sa boli učiť, ako sa robia púte chorých do Lúrd. A že raz tam pôjdu.“

Sestre Bernadete nebolo viac treba. Hneď sa toho chytila a chcela ísť. Napísala mu list: „Máme slobodu, slovenskí chorí chcú ísť do Lúrd.“ Odpovedal jej, že takáto púť sa pripravuje aspoň rok-dva dopredu. Ju to však neodradilo.

Rodina Nepoškvrnenej bola na tomto mariánskom pútnickom mieste vo Francúzsku po prvý raz v roku 1991. Prvú púť sprevádzali aj problémy, najmä dopravné.

Keďže vagóny, ktoré vypravovali z Bratislavy, prepájali s medzinárodnými rýchlikmi, cesta trvala veľmi dlho. Potom však iniciatívu vzali do svojich rúk aj slovenskí železničiari. Odvtedy putujú slovenskí chorí do Lúrd osobitným vlakom.

SPOLOČENSTVO DOBROVOĽNÍKOV

K sestrám a chorým sa do Lúrd neskôr pridali dobrovoľníci. Sú medzi nimi lekári, zdravotníci či železničiari. Títo obetaví ľudia pomáhajú nielen pri púťach, ale aj pri iných akciách. Aby ich činnosť mohla byť čo najúčinnejšia, vzniklo Združenie dobrovoľníkov pri Rodine Nepoškvrnenej.

„Majú formačné stretnutia a záväzok pomodliť sa denne ruženec. Skoro všetci sú členmi. Stretávame sa spolu, aby sme sa navzájom spoznávali. A, samozrejme, zistili, kto a čím môže prispieť pri organizácii púte, ale aj pri iných príležitostiach,“ vysvetlila sestra Alžbeta.

Mnohí z dobrovoľníkov tvoria celé rodiny, od starých rodičov po vnúčatá. „Tí, ktorí šli slúžiť na púť do Lúrd, nemohli nechať malé deti doma, tak ich vzali na púť a tam pomáhali, ako vedeli, i keď len nohy vyložiť na vozíček. A v nich tá chuť pomáhať zostala doteraz.“

Sestra Alžbeta povedala jednu veľmi peknú myšlienku svätého Vincenta. „Láska je vynaliezavá až nekonečne.“ A tú lásku veľkej rodiny šíria z Vrícka do celého sveta.