Slávny rodák na svoje korene nezabudol

Zamračená obloha a upršané ráno nás sprevádzajú na ceste do farnosti, kde sa narodil významný národný a kultúrny podporovateľ slovenského ľudu, ostrihomský arcibiskup, kardinál Alexander Štefan Rudnay.

Bolo to 4. októbra 1760 v Kríži nad Váhom, dnes centrálnej časti obce Považany.

Tento rok je to už 260 rokov. Navyše každý rok počas hodovej slávnosti si vo farnosti pripomínajú výročie úmrtia tohto veľkého syna slovenského národa.

Dar viery  

 Chceme spoznať ľudskú a duchovnú stopu, ktorú tu kardinál zanechal. Vyberáme sa teda po časovej osi a spoznávame minulosť i súčasnosť života v rodisku mimoriadneho muža viery s génmi, ktoré patria nášmu národu.

Pri pátraní nám pomáha duchovný správca farnosti Róbert Vacula (38). Jeho ústretovosť sa najskôr trochu prieči skromnosti, ale víťazí u neho ochota priblížiť človeka, na ktorého by Slováci nemali zabúdať.

Je symbolické, že sem prichádzame práve v deň liturgickej spomienky sv. Heleny, s ktorou sa viaže tradícia nájdenia Kristovho kríža. Veď časť z neho pre Považany zadovážil Alexander Rudnay určite aj z dôvodu, že tu sa začala jeho cesta viery.

Zbožní rodičia Ondrej a Anna, rodená Döryová, ho dali pokrstiť práve v Kostole Povýšenia Svätého kríža. Starí rodičia malého Alexandra sa do obce Svätý Kríž prisťahovali približne v roku 1700 pravdepodobne z Nitrianskeho Rudna alebo Diviackej Novej Vsi.

Početná a nábožensky aktívna rodina bola pre neho dôležitým miestom, kde mohol rozvíjať cnosti ako skromnosť, vytrvalosť, nábožnosť i horlivosť, svedomitosť či presnosť a zmysel pre poriadok.

Dar múdrosti

Intelektuálne dary začal uplatňovať na piaristickom gymnáziu v Nitre v roku 1770, neskôr v Bratislave a od roku 1778 sa pustil do vzdelávania vo filozofii v seminári v Trnave. Na teologické štúdiá prešiel do Budína v roku 1780. Za kňaza bol vysvätený v Trnave 12. októbra 1783.  

Považiansky správca farnosti začína s úsmevom:

„Pochádzam z Trnavy, a keď bolo rozhodnuté, že pôjdem pôsobiť na faru do Považian, prvé, čo mi napadlo, bolo: odtiaľ pochádza človek, ktorý presunul sídlo arcibiskupstva a kapituly z Trnavy naspäť do Ostrihoma. Na druhej strane musím konštatovať, že vedomosti Slovákov o takej významnej osobnosti a jej prínose pre náš národ sú chabé a to je smutné.“

Nielen pre obec, z ktorej pochádzal, ale aj pre všetkých Slovákov skutočne urobil veľa.

„Jeho zásluhou v našej farnosti máme nádherný farský chrám z roku 1830, vybudovaný na mieste starého kostola, ktorý sa spomína už v roku 1297. Bol najvýznamnejším donorom tejto stavby a takmer celú ju financoval,“ vysvetľuje Róbert Vacula.

Skrytou súčasťou považianskeho kostola je krypta, v ktorej sú pochovaní príslušníci rodiny Rudnayovcov. Aktuálne uzavretý vstup do nej bol z vonkajšej strany kostola, kde v súčasnosti vedie cestná komunikácia.

Pred hlavným oltárom je ešte iná alternatíva vchodu do hrobky, avšak i ten je prekrytý mramorovou dlažbou. Na priečelí chrámu nájdeme erb kardinála Rudnaya.

Správca farnosti nám s hrdosťou ukazuje farské insígnie, najmä zástavu, erb a pečiatku, do ktorých je zakomponovaný medveď z Rudnayovho heraldického štítu.

Na národe mu záležalo

Arcibiskup z Ostrihoma podporoval bernolákovcov, Slovenské učené tovarišstvo i kodifikáciu prvého spisovného slovenského jazyka na našom území.

„To, čo mi na ňom imponuje, je jeho láska k ľuďom. Napríklad ako biskup v Sedmohradsku prešiel celú svoju diecézu, zavítal do najmenších dediniek. Keď narastal v Sedmohradsku hlad, rozkázal vydávať obilie z biskupských sýpok, a to bez ohľadu na náboženskú príslušnosť.

Keď sa minuli zásoby, dal peniaze na nákup nových zásob. Reálne žil to, že v Ježišovi sme všetci bratia a Ježiš je pastierom všetkých. Bol rozhľadený a vzdelaný a napriek tomu zostal veľmi pokorný,“ s úctou naznačuje Róbert Vacula.

Juraj Palkovič (1763 -  1835), zakladajúci člen Slovenského učeného tovarišstva, mohol preložiť do bernolákovčiny Sväté písmo len vďaka prispeniu ostrihomského prímasa Alexandra Rudnaya.

Okrem toho ostrihomský arcibiskup podporil aj vydanie Bernolákovho šesťzväzkového slovníka Slovár slovenský, česko-latinsko-nemecko-uhorský, ktorý Juraj Palkovič zredigoval a doplnil (porov. Dušan Kováč, Dejiny Slovenska, 1998).

Na základe Rudnayových pokynov sa slovenčina stala vyučovacím jazykom na katolíckych ľudových školách. Jeho pričinením boli viacerí Slováci menovaní do vyšších cirkevných funkcií (porov. Kolektív autorov, Slovenské dejiny od úsvitu po súčasnosť, 2015).

Buďme hrdí na svoje osobnosti

I keď dnes už romantické fluidum osobnosti kardinála so slovenskými koreňmi nie je možné až tak interaktívne vnímať, predsa len hrdosť zostáva. Práca s mladými, animátorské či miništrantské stretnutia vo farnosti prebiehajú štandardne ako vo väčšine farností na Slovensku.

K tomu dodáva duchovný otec farnosti: „Hľadali sme spôsob, ako mladej generácii pútavejšie priblížiť osobu a život kardinála Alexandra Rudnaya. Pred dvoma rokmi počas letného farského denného tábora si deti aktivitami a hranými scénkami nielen oživovali medzníky života svojho rodáka, ale navštívili aj baziliku v Ostrihome, ktorú dal vystavať.

V súčasnosti je v nej aj pochovaný. Tento rok v deň titulárnej slávnosti farského kostola 14. septembra  plánujeme slávnostnú svätú omšu s otcom biskupom Jozefom Haľkom, ktorý nám isto priblíži historicky erudované a spirituálne kolority biografie vzácneho človeka a kňaza z našej obce.“

Hoci vonkajšia fasáda chrámu v Považanoch nie je už práve v najsviežejších farbách, interiér žiari novotou. Nie tak dávno vymaľovaný kostol, s vkusnou podlahou, reštaurovanými sochami, lavicami i s úplne novou krížovou cestou je skutočne duchovným pohladením.

K tomu nám správca farnosti vysvetľuje: „Koncom apríla 2018 otec arcibiskup Ján Orosch požehnal komplexne znovuobnovený interiér chrámu. Predchádzala tomu však zaujímavá skúsenosť, po mojom nástupe do farnosti v roku 2016.

Počas vigílie Veľkej noci sa odlúpila omietka z klenby a spadla takmer na mňa. Vtedy som pochopil, že asi už niet čo váhať a Pán Boh ma jasne vyzýva, aby sme sa pustili do náročnej obnovy.

V tejto súvislosti treba povedať, že okrem štedrých darcov aj z radov farského spoločenstva tu máme skvelých majstrov svojho remesla, ktorí sa podieľali na kladení podlahy, aplikovaní sanačnej omietky v kostole alebo na ďalších prácach. Veríme, že sa nám podarí urobiť podobnú obnovu aj exteriéru chrámu.“

Vzácne relikvie

Zaujímavosťou je, že ide o jediný kostol v architektonickom štýle klasicizmus – empír v Trenčianskom kraji. Vyniká na ňom čistota štýlu a slohová jednoliatosť. Róbert Vacula nám však predstavuje úplne inú vzácnosť:

„Máme tu relikviu Svätého kríža, na ktorom zomrel náš Pán. Farnosť ju dostala práve od ostrihomského arcibiskupa. V relikviári, ktorý sa počas roka nachádza na hlavnom otári, sú zo svätého dreva dve tenké drevené vlásočnice v tvare kríža. Okrem toho v relikviári sú aj čiastočky kostí dvoch svätcov.

Čo je zaujímavé, samotné patrocínium kostola dalo názov obci Svätý Kríž. Kardinál skutočne bol hrdý na svoju rodnú obec a musíme povedať, že sme jeho veľkými dlžníkmi. Keď sú hody, relikvie slávnostne vystavíme pred oltárom a na záver bohoslužby nimi požehnávame prítomných veriacich.“