Slovákov bolo kedysi v Budapešti viac ako v Bratislave

Na jednom brehu Dunaja Budín, na druhom Pešť. Práve tam v trojjazyčnej slovensko-nemecko-maďarskej časti Jozefov bolo lokálne stredisko Slovákov. V roku 1799 sa v Kostole sv. Jozefa slávila prvá trojjazyčná svätá omša. V tomto období sa dokonca aj ulica za kostolom nazývala Slovenská.

Kulturologička Anna Kováčová, ktorá skúma dejiny Slovákov v Budapešti, vysvetľuje početnú slovenskú komunitu rozmachom mesta: „Ľudia prichádzali za prácou z hornouhorských žúp, najmä z Liptova a Oravy – do tovární, remeselníckych dielní. Väčšinou to boli jednoduchší ľudia, robotníci. Za čias Šimona Klempu či Jána Palárika sa však vytvorili inštitúcie a vydavateľstvá, ktoré do mesta prilákali aj inteligenciu – kňazov i redaktorov.“

Tí sa snažili o rozvoj slovenských robotníkov, ktorí ťažko pracovali, žili v nedôstojných podmienkach, a preto radi pozerali na dno pohárika. 

Šimona Klempu pripomínajú už len tabule

Slovákov pomaly pribúdalo, čo Šimona Klempu v roku 1849 povzbudilo, aby pre nich začal vydávať noviny v ich rodnej reči. Vo vtedajšom prevažne nemeckom Pešťbudíne žilo približne 5 000 Slovákov.

Na fare v Jozefove mal svoju redakciu, ktorej podoba bola od tej dnešnej dosť vzdialená. Tam noviny tvoril a redigoval, rukopisy niesol do približne 2 kilometre vzdialenej tlačiarne. V novinových článkoch i kázňach pozdvihoval v slovenských ľuďoch národné povedomie a odhováral ich od alkoholu.

Redakcia, teda fara, v ktorej pôsobil, už dnes neexistuje, jednoduchšie prízemné budovy nahradili v druhej polovici 19. storočia honosnejšie vyššie domy, ktoré stoja dodnes. Na prvého redaktorka Katolíckych novín tam ostala už len spomienka vo forme dvoch pamätných tabúľ, ktoré pripomínajú jeho pôsobenie v Jozefove.

My si ho však pripomíname aj teraz – každým výtlačkom novín. 

Traja redaktori – tri farnosti

Z Jozefskej štvrte prechádzame do Terezínskej. Aj tam, rovnako ako v ďalších štyroch budapeštianskych obvodoch bývali Slováci. Istý čas na tejto fare sídlila „redakcia“ KN.

V Pešťbudíne sa viackrát sťahovala. Z Jozefova sa dostali noviny v roku 1852 na faru sv. Terézie, kde ako kaplán pôsobil Ján Palárik. Neskôr v roku 1854 za ním prišiel i Šimon Klempa.

Anna Kováčová pripomína, že „práve za Klempových čias sa v roku 1870 v pôvodne nemeckom Kostole sv. Terézie z Avily odslúžila slovenská svätá omša, teda o takmer 80 rokov neskôr ako v Kostole sv. Jozefa“. Obe slovenské osobnosti - Šimona Klempu i Jána Palárika pripomínajú pamätné tabule i tam. 

O Jánovi Palárikovi hovorí naša budapeštianska sprievodkyňa len v pozitívach. „Pôsobil tu 11 rokov a bol veľmi populárny medzi slovenskou mládežou i maďarským ľudom. Aktivizoval sa v literatúre, kultúre. Dostal sa sem, na nemeckú faru, za trest, aby mu zabránili v slovenských aktivitách. Pre neho to však bolo veľmi plodné obdobie – napísal tu tri veselohry (Inkognito, Drotár a Zmierenie alebo Dobrodružstvo pri obžinkoch).“

Nakoniec sa Katolícke noviny dostali i na opačný breh Dunaja – do Budína. Vo farnosti sv. Kristíny totiž od roku 1855 redigoval noviny Andrej Radlinský.   

Viac Slovákov ako v Prešporku

Slovenskú komunitu tvorili najmä robotníci, ale i mnohí predstavitelia inteligencie. Rozkvet zažívali v druhej polovici 19. a začiatkom 20. storočia. V tom čase bola podľa Slovenky Anny Kováčovej doba z hľadiska spoločenskej a kultúrnej oblasti veľmi bohatá. „Vznikli tu rôzne noviny a časopisy – Zora, satirický časopis Černokňažník, Priateľ školy a literatúry, Priateľ ľudu, Pešťbudínske vedomosti či Katolícke noviny.“

Hneď nato nám sype štatistiky. Tie z konca 19. storočia hovoria „o približne 10 000 Slovákov v Prešporku, kým v Pešti ich bolo okolo 30 000. Neoficiálne odhady predstavujú až 80 000 slovenských pracujúcich ľudí. Postupne sa však rokmi počty znižovali, mnohí sa po vzniku Československa vrátili naspäť alebo sa pomaďarčili“. 

Zakladali spolky

Spoločné záujmy a národné povedomie budovali v spolkoch. Boli ich desiatky – kultúrne, literárne, náboženské i robotnícke.

Viaceré však dlho nevydržali. „Prvý vznikol vďaka Martinovi Hamuljakovi a Jánovi Kollárovi už v roku 1826 – Slovenský čitateľský spolok a spojil katolícke a evanjelické krídlo slovenského národného hnutia. Prvým významnejším spolkom však bol až v roku 1834 Spolok milovníkov reči a literatúry slovenskej, ktorý rovnako založili predošlé spomínané osobnosti.“ 

Pár krokov od Kostola sv. Jozefa nám Anna Kováčová ukazuje svetloružový dom. „Na tomto mieste stála začiatkom 20. storočia budova rímskokatolíckej fary, kde vznikol prvý slovenský katolícky robotnícky spolok.“

Založil ho v roku 1902 slovenský kňaz Eduard Šándorfi, dnes sa o ňom dozvedáme už len z tabule. „Robotníci boli nevzdelaní, holdovali alkoholu, tak vznikol spolok. Viedli sa v ňom osvietenské prednášky, vzdelávali sa ľudia, konali sa púte, výlety, dokonca zábavy a bály. Okrem neho založil i divadelný a spevácky spolok.“   

Spolky však rozhodne peniazmi neoplývali. Kulturologička konštatuje, že „miestnosti, v ktorých sa stretávali, boli buď byty ich členov, pri stúpajúcom počte si prenajímali miestnosti v hostincoch. Tam, žiaľ, členovia spolku viac pili ako sa vzdelávali“.

Hoci ich bolo mnoho, zániku sa neubránili. „Prvá vlna prišla so vznikom Československa v roku 1918 – mnohí, najmä inteligencia, sa vrátili na Slovensko. Druhá vlna bola v období pomaďarčenia a tretie obdobie bolo koncom štyridsiatych rokov - od roku 1947,“ hovorí o konci slávnej éry Slovákov v Budapešti.   

Slovákom sa darilo

Prechádzka budapeštianskymi ulicami nám odkrýva mnohé mená úspešných Slovákov - Eduarda Šándorfiho, Jána Nepomuka Bobulu či Jána Kollára. Aj to, že v Kostole sv. Jozefa bol ešte pred Šimonom Klempom kaplánom Štefan Moyses.

Pamätné tabule na budapeštianskych domoch či v kostoloch nám predstavujú desiatky slovenských osobností – od kňazov, redaktorov až po staviteľov či politikov. „Napríklad aj prvá slovenská kuchárska kniha vyšla v roku 1870 práve v Pešti. Zostavil ju Ján Babilon a obsahuje asi 1 500 receptov,“ hovorí s úsmevom Slovenka žijúca v Budapešti. 

Jedným z najbohatších ľudí vtedajšej doby v Pešti bol podľa Anny Kováčovej staviteľ Ján Nepomuk Bobula. „Bol veľmi všestranný – bol redaktorom, majiteľom a vydavateľom Slovenských novín, stavebným podnikateľom i verejným činiteľom. Staral sa o to, aby aj Slováci pracovali na významných stavbách, bol totiž hlavným stavbyvedúcim počas stavania budovy Parlamentu. 

Ďalšou významnou osobnosťou bol Ján Alfonz Wagner, odborník v poisťovníctve, redaktor a propagátor prírodných vied. Viedol slovenské spolky, ale aj amatérsky divadelný súbor.“ 

Jedným z najvzdelanejších budapeštianskych Slovákov bol podľa Anny Kováčovej Milan Hodža. „Národovec, politik i redaktor, ktorý vydával prvý slovenský denník v Uhorsku Slovenský denník, sa v roku 1905 dostal ako prvý Slovák do parlamentu.“

Sväté omše v slovenčine aj dnes

Slovenské sväté omše sa v Budapešti slúžili dovtedy, pokiaľ fungoval slovenský katolícky robotnícky spolok - do roku 1949. Potom zanikli a obnovili sa až o päťdesiat rokov, v roku 1999. 

Hoci sa najlepšie roky Slovákov v Budapešti skončili, tí, čo zostali, sa stretávajú dodnes. Karola Klauszová, ktorá v mladej generácii buduje slovenského ducha, hovorí, že „na sväté omše do Kostola sv. Jozefa chodia ľudia aj dnes, vždy v prvú nedeľu v mesiaci. Desať rokov ich vedie maďarský kňaz narodený v slovenskej Nitre Attila Kónya. Po svätej omši sa veriaci z Budapešti i z okolitých miest a dedín porozprávajú na agapé“. 

Obe dámy, Anna aj Karola sa zhodujú, že „ako bol Jozefov slovenským centrom v minulosti, tak je ním aj dnes, samozrejme, v oveľa menšom rozsahu“. 

Spolkový život terajších Slovákov

Politický prevrat priniesol slovenskej komunite nový vietor. Budapeštianski Slováci začali vytvárať slovenské samosprávy. „Odkedy existujú, dbajú na kultúrny, politický, náboženský či národnostný rozvoj slovenských obyvateľov. Vďaka nim cez pamätné tabule spoznávame osobnosti, ktoré pre Slovákov v Budapešti niečo urobili,“ hovoria naše spolupútničky. 

Miestny spolkový život už nie je taký bohatý ako v minulosti, existuje však klub slovenských dôchodcov a Budapeštiansky slovenský spevácky zbor Ozvena. 
Slovenčinu počuť nielen v hlavnom meste. Slováci v Maďarsku sa preto združujú v celoštátnych spolkoch. Organizujú púte, kultúrne akcie či tábory, aby k slovenskému povedomiu a tradíciám viedli aj ďalšie generácie.