Slovenské remeslo vyniesol do oblakov

„V Beluši bola pred 120 rokmi jedna z najlepších košikárskych škôl v Európe. Môj pradedo tam robil inštruktora. Dedo veľmi chcel, aby som sa to naučil,“ začína rozprávať svoj remeselnícky príbeh Milan Jankovič. Korbáče ho učil pliesť dedo, keď mal asi sedem rokov.

„Košikárstvo sa mi páčilo odmalička. Aj materiál bol omnoho dostupnejší, nebolo ho treba kupovať.“ Vzorov aj spôsobov pletenia je viacero. „Keď dávate dva prúty vedľa seba, ide to rýchlejšie, môžu sa použiť viaceré typy vŕb a košíky sú farebnejšie.“ Rodák z Beluše začal chodiť na kurzy košikárstva ako 13-ročný.

Za tri roky sa naučil všetky vzory, a tak začal robiť kurzy na Akadémii vzdelávania v Považskej Bystrici. A remeslo učí dodnes. V školách, škôlkach, ale aj v občianskom združení Jarila, ktoré všestranný remeselník založil v spolupráci s ďalšími dvoma dámami pred štyrmi rokmi.

No nepletie sa len z prútia. Vozičkári a hendikepovaní ľudia z okolia Púchova a Považskej Bystrice si napríklad privyrábajú na živobytie výrobou drôtených anjelov. Často je to ich jediná zárobková činnosť.

„Nerobia stále to isté. Jedni robia hlavičky, ďalší spodky, iní zase krídla. Každé dva týždne im to vymieňam, aby nemali stereotyp. Sú medzi ľuďmi, aj sa zabavia, rýchlejšie im zbehne čas.“

NIE JE VŔBA AKO VŔBA

„Keď som bol mladší, viac sa predávali košíky. Materiál na ne vyrastie každý rok, to je výhoda. A košíky sú celkom trvácne.“ Niektoré vydržia aj sto rokov. Najmä tie zo sušeného prútia. „Pokiaľ nesplesnejú alebo nie sú na mokrom a nezvlhnú, vydržia ozaj dlho.“

Čudovali sme sa, či sa časom nevysušia a nepolámu. „Nie. Lebo to prútie spracujete, ošúpete, necháte ho vysušiť, aby ste s ním mohli pracovať počas roka. Potom ho už len namočíte do vody, aby bolo ohybné a nenamáhalo sa.“ A hneď pridáva aj radu, ako sa starať o prútený nábytok a výrobky.

„Raz za čas osprchovať čistou vodou. Ale pozor, nelakovať, to prútenému nábytku neprospieva.“ Košíky ani korbáče však neurobíte z prvej vŕby, ktorú nájdete pri potoku. Sú na to špeciálne druhy.

„V strede musia mať čo najmenšiu dužinu, vyzerá ako pena. Krúžok v strede prúta musí byť čo najmenší, lebo inak by ste prút pri ohýbaní zlomili.“

Milan Jankovič pracuje s piatimi druhmi vŕby rastúcej od zeme. „Najkvalitnejšia na ohyby či rôzne ušká, teda na najviac zaťažované miesta, je ruská žltá. Ďalej používam odrodu amerikana, zelenožltú vŕbu a dva druhy zelenej vŕby.“

Na prúty chodí na svoje obľúbené miesta popri Váhu, ale tiež si ich pestuje na dvoch vŕbových plantážach v Kočkovciach. „Ešte by som rád vysadil ďalšie dve. Ani nie tak kvôli košíkom, ale kvôli udržaniu odrody.“

S DRÔTOM TO IDE ĽAHŠIE

Kým košikárstvo mali v rodine, s drotárstvom začal ako prvý. „Zaujímalo ma to, navyše drôt je stabilnejší materiál ako prút. Drôt si postavíte do rohu a nič sa na ňom nezmení. No na prút, pokiaľ ho hneď nespracujete, musíte čakať znova do jari, kým narastie.“

Základy aj viazanie sú podľa majstra v košikárstve aj v drotárstve podobné. Avšak s drôtom sa ľahšie pracuje.

„Moji žiaci sa mali najprv učiť robiť košíky. Ale jednoduchšie im bolo robiť väzby a začiatok z drotárčiny, pretože drôt im zostal v tej polohe, do akej ho dali. Naopak, prútie musíte stále namáhať. A to je náročné na ruky a prsty.“

Aj drôtov je viacero. „Používam medené, hliníkové – tie sú ľahšie, chirurgickú oceľ, rovnako čierne drôty. Tie si aj vyžíhame, teda zohrievame a prudko ochladzujeme. Samozrejme, v rôznych hrúbkach.“

OD ŠPERKOV K SOCHÁM

Drotárske remeslo Milanovi Jankovičovi odovzdal pôvodom chorvátsky majster Želko Král z Novej Dubnice. Na drotárstve sa mladému majstrovi zapáčili šperky. V tých sa zdokonaľoval ako 24-ročný v New Yorku.

„Za pol roka som sa naučil viac ako tu za desať rokov. Prezentujú sa tam rôzne kultúry, ľudia z celého sveta, dostal som sa tam k výborným majstrom. Hoci to nebolo lacné, nebanujem, lebo tie skúsenosti teraz môžem odovzdávať ďalej.“

No nie každý drôt sa kamaráti s pokožkou. „Napríklad keď vyrobíte šperk z medeného drôtu, na koži vám zoxiduje. Tiež nie všetci majú radi chirurgickú oceľ.“

Od menších diel – šperkov, svietnikov či drôtených košíkov – prešiel postupne k sochám v životnej veľkosti. Na Slovensku je zatiaľ s takými rozmernými dielami jediný. Keď so sochami začínal, išiel si po radu ku skúsenejšiemu majstrovi drotárskeho umenia Ladislavovi Jurovatému mladšiemu.

Spolu s otcom Ladislavom Jurovatým starším uplietli sochu nevesty a ženícha. Avšak podstatne menšie. Povedal mi: „Len sa snaž, aby to bolo plné, aby tam neboli diery.“

Drôtenú sochu Panny Márie zdobia tisíce drobných žiariacich kamienkov. Snímka: Anna Stankayová

V ŽIVOTNEJ VEĽKOSTI

V priebehu polroka vznikla aj 170 centimetrov vysoká drôtená Panna Mária. Ukrižovaný Kristus meria ako dospelý muž, socha má 30 kilogramov a pracoval na nej takmer trinásť mesiacov. „V roku 2014 sochu požehnali na Filipínach. V najstaršom kostole v hlavnom meste Manila.“

Rád by ju spolu so sochou Panny Márie ukázal na viacerých pútnických miestach. Zatiaľ putovali iba do Krompách, Lysej pod Makytou a do neďalekej Považskej Bystrice. „Ďalšie zastávky, ak Pán Boh dá, by mali byť v Prahe, vo Fatime či v Ríme.“

Obe sochy sú „skladacie“, dajú sa rozoberať na menšie časti. „Viem ich potom zabaliť do veľkých škatúľ a poslať kamkoľvek do sveta. Na mieste sochu znova poskladám, pospájam v zhyboch a vystavujem.“ Socha Márie však ešte nie je úplne dokončená.

Čaká ju ešte povrchová úprava proti korózii a nalepenie desiatok tisícov drobných Swarovského kamienkov na jeden a pol metra dlhý a rovnako široký závoj. Kamienky majú rôzne farebné odlesky a do jedného centimetra sa ich vojde asi deväť.

„Budeme na tom robiť traja-štyria asi pol roka. Socha by mala byť hotová v máji. Stoplo sa to ale pre pandémiu a financie.“

Peniaze chýbajú, lebo nemohol chodiť robiť kurzy v školách. Verí, že s pomocou štedrých ľudí a sponzorov sa mu podarí vyšperkovanú a žiariacu sochu Panny Márie dokončiť. Ak sa podarí, bude to ozajstný sochársky klenot.

POSLEDNÁ VEČERA

Projekty chystá aj na pútnickom vrchu Butkov. Na ich organizáciu dostali pozemok, kde by chceli vytvoriť veľkolepú, pätnásť metrov dlhú a tri metre vysokú Poslednú večeru. „Je to projekt na niekoľko rokov pre pätnásť-dvadsať ľudí.

Chcel by som zapojiť aj vozičkárov a hendikepovaných ľudí z okolia Žiliny, Púchova, Považskej Bystrice, ktorých vediem na kurzoch, aby robili diely. Ja by som ich potom spájal.“ K Poslednej večeri by na vrchu mala časom pribudnúť aj putovná Panna Mária a socha ukrižovaného Krista.

Postupne by po víkendoch chceli robiť aj workshopy a prezentovať remeslo ďalej. Majster Jankovič sa totiž obáva, že o dvadsať rokov už nebude takýchto remeselníkov vôbec.

„Ľuďom sa to už neoplatí. Jeden deň idete na materiál, druhý deň pracujete na výrobkoch, a keď máte predať košík za desať-pätnásť eur, neuživíte sa tým.“

NA FILIPÍNACH

Ako mladší to Milan Jankovič skúšal aj s modelingom. „V Prahe som sa spoznal s jedným módnym návrhárom z Filipín. Bol najvyšší komandér Rádu Josého Rizala v Českej republike.“ Vďaka nemu sa dostal aj do New Yorku. „Pomaly si ma viedol svojou cestou.

Zrazu mi prišla pozvánka na pasovanie za rytiera tohto rádu. Pasovaní sme boli osemnásti z mnohých krajín sveta.“ Belušský drotár a košikár získal cenné kontakty, a tak sa začala jeho drotárska cesta na Filipíny. Drôty však na Filipínach musia upravovať, lebo vlhké prostredie a prímorský vzduch im neprospievajú.

Na slanom vzduchu oveľa viac korodujú. „Mojimi prvými žiakmi na Filipínach v roku 2014 boli traja hluchonemí chlapci. Ich učitelia neverili, že to zvládnu. Najprv len sledovali, čo a ako robím, ale boli veľmi šikovní, hneď im to šlo.“

Zoznámil sa tam s prezidentom filipínskych aj čínskych aerolínií. „Dohodli sme sa, že nám anjelov budú predávať ako suveníry v lietadlách.“

Odvtedy bol slovenský remeselník na Filipínach viackrát. V polročných kurzoch učil drotárčinu hluchonemé deti.

„Drotárstvo nepoznali, ale pre deti to bolo menej náročné ako pliesť košíky.“ A pletú doteraz. Keď raz teda možno poletíte do týchto ďalekých zemí a na palube vám ponúknu drôteného anjela, spomeňte si na remeselníka z malebnej Beluše, ktorý kúsok Slovenska a svojho umenia dostal až do oblakov.