Služba je ako modlitba, ktorou oslavujeme Boha

Keď prichádzame do sídla provincie v Nitre, ešte aj slnko akoby dávalo na známosť, že toto miesto je srdcom impulzov pre celú rehoľu.

Na vrátnici o nás už vedia a ujíma sa nás sestra Alžbeta Šimíková (42). Okrem spoľahlivých informácií sprostredkovala aj vzácne stretnutie so sestrami Kajetánou Magdolenovou (98) a Andreou Čerňanskou (63).

Návrat k pôvodným pravidlám

„Prvý písomný záznam o pôsobení vincentiek u nás máme z obdobia habsburskej monarchie, keď v roku 1853 prevzali službu v sirotinci v Brne,“ začína rozprávať históriu provincie sestra Alžbeta Šimíková.

„V rakúskom Grazi založil biskup Zängerle v  roku 1841 kláštor Milosrdných sestier svätého Vincenta na službu v nemocnici a upravil pre ne pravidlá. Sestry po čase zistili, že ich pravidlá nie sú pôvodné, ako ich zostavil svätý Vincent.“

Preto sa v roku 1851 so súhlasom biskupa pripojili k Dcéram kresťanskej lásky v Paríži a prijali pôvodné pravidlá. V roku 1905 bola provincia rozdelená na Rakúsku, ktorej sídlo ostalo v Grazi, a Uhorskú so sídlom v Budapešti.

Do nej pripadli sestry pôsobiace v Maďarsku, Rumunsku a na Slovensku. Po vzniku Československa si nové politické usporiadanie žiadalo zmeny.

Generálny predstavený Misijnej spoločnosti páter Verdier dekrétom zo 14. januára 1922 ustanovil Československú provinciu Spoločnosti dcér kresťanskej lásky sv. Vincenta de Paul.

Roky požehnania

„Komunity v novej republike boli v biednom položení,“ pokračuje v rozprávaní sestra Alžbeta. „Sestry žili vo veľkej chudobe, ponechané samy na seba, pretože od roku 1918 nemali takmer žiaden kontakt s provinciálnymi predstavenými v Budapešti a Grazi.

To spôsobilo, že nádejné sestry nemohli začať formáciu.“ Bolo preto potrebné zriadiť sídlo provincie a seminár (noviciát) na formáciu mladých sestier. Prvý provinciálny dom bol dočasne zriadený v Trnave.

V roku 1924 sa sestry presťahovali do vlastného provinciálneho domu v Ladcoch. Československá provincia mala pri svojom vzniku 32 domov s 289 sestrami. V Čechách a na Morave 6 domov a 26 na Slovensku.

„Sestry slúžili v nemocniciach, starobincoch, ústavoch pre telesne a mentálne postihnutých. Venovali sa službe deťom v škôlkach, školách, sirotincoch, na internátoch, viedli Mariánske družiny.“

Roky bolesti

Ako je známe, v roku 1950 štát zakázal činnosť rehoľných spoločenstiev. Vtedy boli postupne zrušené aj všetky komunity vincentiek a ich diela. „Sestry deportovali do rôznych centralizačných kláštorov (charít) a pracovných táborov.

Veľa sestier vyviezli do českých tovární, odkiaľ ich po niekoľkých rokoch presúvali do sociálnych ústavov ako ošetrujúci personál. Prerušil sa kontakt s generálnymi predstavenými v Paríži a provinciálnych predstavených uväznili,“ rozpráva ďalej sestra Alžbeta.

Mnohé sestry počas vlády komunizmu boli nespravodlivo väznené a odsúdené. „Kandidátky sa často rozhodli za každú cenu zasvätiť sa Bohu a tajne vyhľadávali kontakty so sestrami.

Žili v malých skupinkách po dve až štyri. Keď bolo možné, navštevovali komunity, alebo sestra, ktorej bola zverená formácia, ich s rizikom a obetami navštevovala a prednášala potrebné poučenia. Tento stav trval až do roku 1968.“

Dar povolania sestier

Prichádzame do kaplnky provinciálneho domu. Premodleného priestoru, kde nás už čakajú iné vzácne respondentky. Hoci má sestra Kajetána požehnaný vek, obdivujeme jej vitalitu a sviežu myseľ. Svoje povolanie vykonávala na dvadsiatich pôsobiskách.

„Pochádzam z Chynorian z deviatich detí a do spoločnosti som vstúpila 17. júla 1942 v Ladcoch. Božím riadením som začala chodiť do meštianky v Nitre, kde učili sestry vincentky. Tak ma nadchli, že som mame hneď povedala o túžbe pridať sa k nim.“

Sestra Kajetána si spomína, ako sa dve hodiny triasla, keď si príslušníci ŠtB prišli zobrať kázne kňaza, ktoré si u nej skryl. Mladším spolusestrám hovorí: „Dôverujte Pánu Bohu a napĺňajte jeho vôľu.

Keď vás volá k zasvätenému životu, neváhajte, uvidíte, aké to je šťastie. Netreba sa báť ničoho, lebo s Božou pomocou je všetko ľahké.“

Spolusestra Andrea dopĺňa milú príhodu: „Sestra Kajetána, u ktorej sa pedagogické nadšenie nevytratilo ani vo vyššom veku, chodieva sestrám pripútaným na lôžko čítať z duchovnej literatúry. Jedna z nich má však problém so sluchom.

Spolusestry ju nabádali, aby sa po prečítaní na sestru Kajetánu usmiala a poďakovala za službu. Vôbec jej nemusí vysvetľovať, že takmer nič nepočuje. Na to sa však sestrička ohradila, že to nie je také jednoduché, ako si myslia, pretože sestra Kajetána ju po prečítaní skúša.“

Andrea Čerňanská pochádza z Kamennej Poruby a do Spoločnosti dcér kresťanskej lásky sv. Vincenta de Paul tajne vstúpila v roku 1976 v Česku. Skromne sa pridáva: „Moje duchovné povolanie chápem ako požehnanie obiet rodičov, ktorí si počas komunizmu veľa vytrpeli.

Máme aj tetu františkánku, ktorá pôsobí ako misionárka na Sibíri, dvoch bratrancov a jedného synovca kňazov.“ Hoci k vincentkám vstupovala veľmi mladá, v rozhodnutí ju podporil páter Ján Hutyra.

„Službu vnímam ako modlitbu, ktorou oslavujem Boha. I keď nás počas komunizmu vyšetrovali, nikdy nás to neodradilo od zvolenej cesty. Vždy sme dôverovali v Božiu pomoc.“

Alžbeta Šimíková nás v provinciálnom dome ochotne sprevádzala. Snímka: Peter Slovák

Štvrtý sľub

„Hlavný cieľ, pre ktorý Boh povolal a zhromaždil Dcéry kresťanskej lásky,“ hovorí sestra Alžbeta, „je, aby ctili nášho Pána Ježiša Krista ako prameň a vzor každej lásky, slúžiac mu telesne a duchovne v osobe chudobných.“

Poslaním sestier je teda telesná a duchovná služba Kristovi v osobe chudobných v duchu poníženosti, jednoduchosti a lásky. „Okrem sľubu čistoty, chudoby a poslušnosti skladáme aj štvrtý sľub služby chudobným.

Služba je pre sestry vyjadrením úplného darovania sa Bohu, stretnutím s trpiacim Kristom, ktorý je v centre ich spirituality.“ „Jubileum je príležitosťou ohliadnuť sa späť, pripomenúť si minulosť a jej osobnosti, žasnúť nad cestami, ktorými Božia prozreteľnosť viedla provinciu.

Ďakovať za prijaté milosti, za sestry a ich službu pre dobro chudobných a šírenie Božieho kráľovstva.“

Dar sestrám od Panny Márie

„Zázračná medaila je darom z neba. Darovala nám ju Panna Mária, keď sa druhýkrát zjavila vtedy seminárnej sestre Kataríne Labouré. Bolo to 27. novembra 1830 v kaplnke nášho materského domu v Paríži,“ začína rozprávať príbeh mimoriadneho povolania sestra Alžbeta.

Katarína Labouré videla Pannu Máriu odetú do rúcha zo zlatobieleho hodvábu, stojacu na zemeguli, pod nohami mala hada. V rukách držala guľu a na prstoch mala prstene s drahými kameňmi, z ktorých vychádzali lúče.

Katarína začula vnútorný hlas: „Táto guľa predstavuje celý svet, zvlášť Francúzsko, a každého človeka osobitne. Je to symbol milostí, ktoré zosielam osobám, ktoré ma o ne prosia.“

Potom sa okolo postavy Panny Márie utvoril oválny nápis zo zlatých písmen: Bez hriechu počatá Panna Mária, oroduj za nás, ktorí sa k tebe utiekame. A sestra Katarína počula výzvu: „Dajte raziť medailu podľa tohto vzoru! Osoby, ktoré ju budú nosiť, dostanú mnohé milosti.

Nesmierne milosti obsiahnu tí, ktorí ju budú nosiť s dôverou.“ Na druhej strane medaily bolo písmeno M s krížom a pod ním dve srdcia – jedno korunované tŕním, druhé prebodnuté mečom.

Medaila sa rozšírila do celého sveta a jej prostredníctvom sa udialo veľa obrátení, uzdravení, bolo vypočutých mnoho modlitieb. Zázračná medaila tiež prispela k vyhláseniu dogmy o Nepoškvrnenom počatí Panny Márie.

Celú fotogalériu k článku si môžete pozrieť TU.