Srdce môže obrátiť jedine Boh

V horskom prostredí rakúskych Álp neďaleko Salzburgu sa kedysi nachádzala detská ozdravovňa. Dnes našlo v tomto liečivom prostredí Kinderalmu v nadmorskej výške okolo 1 300 metrov domov približne 30 klauzúrnych sestier. Medzi nimi aj jedna Slovenka.

MODLITBA, PRÁCA, MODLITBA 

Deň sestier sa začína s ranným brieždením a končí sa okolo dvadsiatej modlitbou Anjel Pána. „Po večernej omši nasleduje veľké ticho, ktoré trvá až do ranných chvál. To je čas určený výlučne Pánovi,“ hovorí sestra, pochádzajúca zo Slovenska.  

Ráno vstávajú o štvrtej a dve hodiny sa modlia pred Najsvätejšou sviatosťou. Potom nasledujú spoločné ranné chvály v kostole a tercia. 

„Dopoludnia máme dve hodiny štúdia, no netýka sa to všetkých. Niekto musí pracovať v kuchyni alebo má iné úlohy. Obed je o pol jedenástej,“ dopĺňa denný rytmus rakúska sestra. „Od dvanástej do pätnástej pracujeme, a keďže vstávame zavčasu, večeru máme už okolo pol štvrtej.“ Deň uzatvára svätá omša. Spať chodievajú zvyčajne o ôsmej.

Vo varení sa striedajú. „Strava je pestrá, lebo každý má iný štýl,“ vysvetľuje Rakúšanka. Každá sestra jedáva v cele sama. Jedlo dostávajú v štvorposchodovom obedári – v prvých dvoch nádobách je obed a v druhých dvoch večera.

V nedeľu a na slávnosti stolujú všetky spoločne. Nedeľa je dňom spoločenstva. Patrí k nemu aj niekoľkohodinová komunitná prechádzka v rozprávkovom prostredí. 

MÁRIA, BETLEHEM, ADORÁCIA 

Počiatky mníšskej betlehemskej rodiny sa zrodili 1. novembra 1950 na Námestí sv. Petra v Ríme. Príbeh vzniku rozpráva sestra z Rakúska. 

„V ten deň bolo na námestí milión ľudí. Medzi nimi aj malá skupina veriacich z Francúzska. Počas obradu vyhlásenia dogmy o Nanebovzatí Panny Márie niektorí v srdci pocítili túžbu skonkretizovať to, o čom pápež Pius XII. hovorí.“ Neskôr, keď sa o tom zhovárali v autobuse, zistili, že rovnakú inšpiráciu mali siedmi z nich. 

Dvaja členovia skupiny boli rodičia zakladateľky rehole sestry Marie. Pôvodne bola dominikánka, no dominikánska charizma ju neuspokojovala, túžila po väčšej samote. Spoločne s inou sestrou založili v malej francúzskej dedinke mníšske spoločenstvo.  

Sestry v ňom žijú po vzore Panny Márie v ustavičnej adorácii. „Sestra Marie hovorievala, že Pannu Máriu nesmieme nechať v nebi samu,“ približuje charizmu rehole slovenská sestra.  „Dogma o Nanebovzatí bola vyhlásená na sviatok Všetkých svätých. Mária je prvá medzi svätými, ale zároveň sa tým vyjadruje, že svätosť je povolanie pre všetkých.“ 

Mníšska rodina má v názve slovo Betlehem, miesto, kde sa narodil Ježiš. „Mária tam bola a adorovala, ale aj prijímala pastierov, mudrcov a všetkých návštevníkov,“ dopĺňa druhá sestra. V rovnakom duchu prijímajú aj sestry návštevníkov, túžiacich prežiť niekoľko dní v tichu a samote.

ROZHODOVANIE, VZBURA, PRIJATIE 

Sestra zo Slovenska pochádza z horného Požitavia. Pôvodne bola profesorkou na gymnáziu a asistentkou na vysokej škole. Keď raz kňaz na duchovných cvičeniach spomenul, že sa vrátil z kláštora v Kinderalme, zaujalo ju to. „Rozhodla som sa, že tam pôjdem na duchovnú dovolenku, a hneď pri prvej návšteve som v srdci pocítila Pánovo volanie.“  

Rok a pol trvalo, kým sa pre túto cestu rozhodla. „Považujem za dôležité, že som sa najprv vrátila späť. Rozlíšila som tak, že nešlo iba o nejaké vzplanutie, ale o skutočné povolanie. Naďalej som pracovala, no pociťovala som ustavičné volanie do ticha a modlitby, aké som dovtedy nepoznala. Akoby ma Boh vyrušoval a hovoril: Tu už nie si doma, chcem ťa niekde inde.“

Sestra z Rakúska vyrastala v Burgenlande. Bola síce pokrstená ako katolíčka, ale rodina vieru nepraktizovala. Keď mala asi dvanásť rokov, živú vieru našla v protestantskej cirkvi. Do Katolíckej cirkvi sa vrátila ako 19-ročná a práve v tom čase sa od staršej sestry dozvedela o kláštore Kinderalm. „Vybrala som sa tam, a keď som vošla do kaplnky, napadlo mi: Tu som doma.“ 

Nikdy nemala predstavu o živote v kláštore, bola však prekvapená, že všetky sestry vyzerajú veľmi šťastne. Kým sa rozhodla vstúpiť do kláštora, prešli tri roky. „Rozhodujúce bolo vnútorné naliehanie Ducha Svätého.“ 

Blízki neprivítali ich voľbu s otvorenou náručou. „Rodičia neboli šťastní, ale neboli ani proti. Počítali s možnosťou, že Pán si niekoho povolá. Na druhej strane však videli, akú veľkú obetu si toto povolanie vyžaduje,“ priznáva Slovenka. 

V prípade ďalšej sestry to bolo omnoho náročnejšie. „Otec mi povedal, že som preňho zomrela a nie som viac jeho dcéra. Ani mama nebola nadšená, ale prijala to s láskou. Sestra sa cítila vinná, že som tam šla na jej podnet, a druhá sestra bola proti.“ 

Rodina môže prísť na návštevu raz za rok, sestry domov ísť nemôžu. „Otec tu bol dvakrát za posledných štrnásť rokov a teraz úplne prerušil kontakt. Neodpovedá, keď mu napíšem,“ dodáva rakúska sestra.   

ŽIVOT, HĽADANIE, OBDAROVANIE 

Cesta od vstupu k večným sľubom trvá desať rokov. „Bolo to obdobie poznačené bojom, pretože človek si musí zvyknúť na nový štýl života, na nový vzťah s Pánom. Založený je na počúvaní jeho vôle a prispôsobovaní srdca. Myslím si, že je to najdôležitejší bod formácie,“ tvrdí Slovenka, ktorá je v kláštore už 14 rokov. 

Sestra z Rakúska zložila večné sľuby až po trinástich rokoch. Podľa jej slov to bolo obdobie prežívania Božej lásky a vernosti prostredníctvom vzostupov a pádov, no práve tie mobilizovali jej slobodu.

Obe sa pousmiali nad otázkou, čo im život v kláštore dal a, naopak, o čo prišli. „To, čo mi vzal, sa nedá porovnať s tým, čo som dostala. Dal mi obrovský kopec a vzal len malú kôpku,“ zdôrazňuje Slovenka a spolusestra potvrdzuje: „Cítim, že sa tu môžem dotknúť skutočného života, všetko ostatné odpadáva. Svojich priateľov nosím stále v srdci, myslím na nich. Nestretávam sa s nimi, sú však zahrnutí vo všetkom, čo robím.“

Podľa sestry zo Slovenska musí mladý človek svoje povolanie rozlíšiť sám a dobre spoznať život sestier. „Na margo rozlíšenia, kde to má byť, by som povedala: Poďte a uvidíte. Tak to urobil Pán s prvými učeníkmi. Zistiť, či dokážem žiť v niektorej reholi, sa dá iba tak, že to skúsim.“

SAMOTA, TICHO, SPOLOČENSTVO 

Sestry vo svojom kláštore prijímajú hostí a duchovne ich môžu sprevádzať. Ak niekto netúži byť stále sám v cele, má možnosť pracovať s hosťami. „Úlohy si môžeme vyberať podľa toho, či chceme byť viac v samote alebo s ľuďmi. Spája sa tu rôznorodosť chariziem.“ Podstatným aspektom spirituality je most medzi Východom a Západom, čo sa odzrkadľuje aj v liturgii.  

Navonok sa môže zdať, že kontemplatívny život je neproduktívny, no slovenská sestra namieta slovami Žalmu 113: „,Neplodnej dá Pán bývať v dome ako šťastnej matke detí.‘ Naša každodenná modlitba a obeta pred Pánom prináša mnoho ovocia, hoci azda nehmatateľného. Neraz je to boj, keď plody nevidíme, napríklad v podobe detí.“ 

Jej spolusestra dopĺňa príkladom Ježiša. „Tridsať rokov žil v skrytosti a tiež to nebolo neproduktívne. Ide o vyznanie, o to, že svet môže obrátiť iba Pán. Aj keby som bola misionárka v Číne alebo kdekoľvek inde, srdce môže obrátiť jedine Boh. A keď ma Pán volá, môže skrze mňa niečo urobiť pre svet.“ 

V súčasnosti pôsobia betlehemské sestry v Poľsku, Nemecku, vo Francúzsku, v Taliansku, Izraeli, Južnej i Severnej Amerike. Prvých sedem sestier prišlo do Kinderalmu z Francúzska 16. júla 1985 a pôvodne mali zostať šesť týždňov. 

„Miestny biskup Karl Berg bol však z ich prítomnosti natoľko oduševnený, že sestry požiadal, aby zostali,“ vysvetľuje Rakúšanka. So Salzburskou diecézou spolupracuje kláštor dodnes. Ponoriť sa do ticha a načerpať nové sily tam prichádzajú nielen miestni veriaci, ale i arcibiskup Franz Lackner.  

PÔST, PÚŠŤ, VZKRIESENIE 

Pôst chápu sestry ako plnosť. „Zriekame sa niečoho, aby sme dostali omnoho viac. Keď sa na to pozeráme takto, je vlastne celý mníšky život pôstom.“ Každá z nich môže navrhnúť, akým spôsobom sa chce postiť. Môže sa to týkať jedla, vzťahov, modlitby. 

„Od jedla sa postíme pondelky a piatky. V pondelok máme púštny deň, to znamená, že sa nepozeráme na hodiny, sme iba s Pánom v adorácii. Pôst pomáha v modlitbe a udržiava čulého ducha. V piatky sa postíme s celou Cirkvou. Počas Pôstneho obdobia nejeme mäso.“

Najkrajším časom z celého roka je pre sestry Svätý týždeň. „Od Kvetnej nedele po Zelený štvrtok nasledujeme Ježiša krok za krokom. V niektoré dni máme podľa evanjelia rozpis, čo Ježiš robí každú hodinu. Liturgia je tým naplnená natoľko, až máme pocit, že sme všetko prežili spolu s ním,“ delí sa o svoje pocity Rakúšanka. 

Sestry prežívajú pred Veľkou nocou púštny týždeň. „Liturgia Veľkej noci, na ktorú prichádza veľa hostí, trvá v kostole celú noc. Začína sa po západe slnka a má byzantskú štruktúru.“ Rytmus ich života je jednoduchý. Dáva vyniknúť podstate.