Šťastnú cestu, pútnik

V pomerne chladné ráno sa cestou vedúcou do Santiaga šinie skupina cyklistov, rovnomerne točiacich pedálmi.

Zhrčení sú jeden za druhým, aby im ostrý vietor neuberal síl. „Bon camino, peregrino!“ zaznie veselý pozdrav starcovi stojacemu na chodníku. Ten vzápätí dvíha ruku a ukazuje – „nie tam, ale sem“.  

Jeden z množstva Božích poslov na camine tým gestom okamžite zastavuje pelotón, zaznie škrípanie bŕzd a jazdci menia smer. Ešte posledné kilometre neľahkej púte a kolesá sa konečne dotýkajú vysnívaných ulíc Santiaga... Než však pútnici dorazili až sem, zažili mnoho úžasných chvíľ. 

Otec Marián a jeho dar

Na čele pelotónu tradične „ťahá špicu“ duchovný otec Marián Ondrejka, ktorý ako otec myšlienky aj naplánoval trasu (v jeho prípade nie prvej) cyklopúte. „Vy máte dar, otec Marián, keď nás tu tak vediete,“ vyslovil úprimne Jožko z Kysúc.

Kňaz, ktorého srdce zaujala cyklistika už v mladosti, keď ho oslovilo aj Božie volanie, sa svojej záľuby nevzdal ani v seminári. Hoci vtedy bol problém získať kvalitnejšie súčiastky, pomohol tréner Haťapka, ktorý aj usmerňoval niekoľko bohoslovcov holdujúcich cyklistike.

A páter Marián ako kňaz a veľmi zdatný cyklista obohacuje mnohých, lebo záľuba sa mu stala poslaním. 

Fatima, kde púť štartuje, nám ponúka duchovné povzbudenie cez sväté omše, návštevu posvätných miest i prosby k Matke Božej. Každý má svoj úmysel, ktorý prezradí alebo si ho necháva pre seba v skrytosti duše.

Aby sme sa spoznali, predstavujeme sa a hovoríme aj dôvod, prečo sme tu. Niektorí to chceli skúsiť už dávno, ďalší manželia si dali dar k okrúhlemu životnému jubileu, Tono uvažoval o cyklistike v Alpách, ale nakoniec zvíťazilo camino. Janko tu takmer nebol, lebo ešte nemá zahojené zranené rameno, Miška prednedávnom spadla z bajku na tvár a veľmi váhala...

Všetko múdro dopĺňa otec Marián: sme tu, lebo sme tu mali byť, chcel nás tu mať Boh.

Putovanie je aj strádanie

Zdolávanie trasy je rozdelené na deväť dní. Súčasťou každého dňa, keď už jazdci stoja pripravení na štart, je spoločná modlitba, prosba k anjelovi strážcovi a kňazovo požehnanie.

Prvý deň cítiť veľké napätie, ako to kto zvládne. Postupne si nachádzame miesta v pelotóne. Vzhľadom na letné obdobie prekvapí chladné počasie, ktorého príčinou je blízky oceán, a v žiadny deň nechýba vietor.

Súčasťou pelotónu je sprievodné vozidlo - traja dobrovoľníci priviezli zabalené bicykle a s ponukou vody či občerstvenia sprevádzajú cyklistov.

Pre občasné časové posuny v programe nemáme vždy čas sa najesť. Páter zaujato priebežne rieši, čo vyskočí, pričom na ňom nevidieť žiadne známky hladu.

Človek začína chápať, že pútnik nemusí mať vždy plné brucho a že k putovaniu patrí aj strádanie a hlad. A to aj napriek tomu, že sprevádzajúci tím Alenka, Ľubka, Marián funguje na dvesto percent. Pripravujú raňajky a tam, kde to inak nejde, aj večeru. Učíme sa prijímať ako dar hlad aj jedlo, ktoré nám títo obetavci pripravujú. 

Camino zázrakov

Cesta pokojným portugalským vidiekom má tisíc tvárí: v podobe asfaltiek, ale hlavne camina ciest – teda kamenných, štrkových, poľných... Ohradených múrmi, stromami, lesmi.

Oko potešujú kostolíky a starobylé, viac či menej zachované stavby. Hneď prvý deň pútnici cítia silu camina - sú vypočuté aj nevyslovené túžby. „Priala som si trošku dlhšiu trasu,“ prizná sa účastníčka a je to tu – jedno zlé odbočenie a 10 kilometrov so slušným stúpaním navyše je výsledok. 

„Ako vyvleču ten kufr po schodech?“ pýta sa nahlas pútnička Ľudka, babička siedmich vnúčat. Vzápätí jej vedľa stojaci domáci pán, ktorý nerozumie slovensky ani česky, schytí kufor a rezko s ním vykročí po schodoch.

Tu sa musí zvažovať, čo si človek pomyslí alebo aj vysloví, lebo je to camino zázrakov. Z ľudí, ktorí sa pred pár hodinami zväčša nepoznali, sa nepochopiteľne rýchlo stáva partia blízkych. Duch požehnáva pútnikov radosťou, dar smiechu otriasa bruchami.

Fyzická námaha akoby očisťovala mysle, stačí malý žartík a všetci sa smejú. Pribúdajúce kilometre otvárajú ústa i srdcia, Duch zjednocuje. 

Každý má svoju službu

Ako prvú čnosť počas putovania pozval otec Marián pestovať pokoru. Bez služby to, samozrejme, nejde, každý si postupne nachádza svoje miesto (aj službu) v cyklokaraváne. Niekto vpredu, iný v strede, obetavci Milan a Ján strážia koniec, aby sa nik nestratil.

Niekto fotografuje, niekto rieši technické problémy. A niekto strúha fígle. Postupne sa stávame obyvateľmi rôznych albergov, ubytovaní pre pútnikov.

V jednom z nich domáci pán vyrobí originálnu pečiatku do credenciálov („pas“ pútnika, do ktorého zbiera pečiatky z rôznych miest), na oplátku mu páter požehná príbytok. 

Už v prvých dňoch pribúda prevýšení a kopcov, a tak tí, ktorí sa obávali ľahkej cesty, sa už báť nemusia. Nechýbajú komplikované terénne úseky, ktoré preskúšajú schopnosť výjazdov i zjazdov v teréne, popritom pribúda aj defektov - maximum bolo šesť za deň - ale servisný tím ich rieši expresne rýchlo.

Zvládneme to, ideme spolu  

Počas púte nocujeme v univerzitnom mestečku Coimbra, kde sídlila najstaršia univerzita v Portugalsku, kam sa podarí dostať až po zdolaní množstva schodov.

V stúpajúcej únave po celodennom jazdení na slnku a vo vetre schody nepotešia, ale camino zoceľuje pútnikov storakými spôsobmi. Napríklad stúpaniami, ktoré keď sa objavia, ozvú sa hlasné výkriky „kopce!“, lebo niekomu viac chutí šliapať do kopca, inému robí potešenie zjazd.  

Milovníci cyklistiky si pestrú trasu s občas aj extrémnymi, až 19-percentnými stúpaniami vychutnávajú v radostnom ošiali s pocitom šťastia. Iní silu zdolať ich naberajú v modlitbe s vierou, že Boh im v tejto skúške pomôže.

Páliace slnko a pribúdajúce kilometre uberajú silu všetkým, tú však dopĺňa modlitba, radostný duch a jednota, ktorá tam podivuhodne panuje. „Môžeme sa rozdeliť na dve skupiny, na kratšiu a dlhšiu trasu“ - návrh je rýchlo zavrhnutý – „prečo by sme sa delili? Zvládneme to, ideme spolu.“

Kulinárske zážitky  

Vrcholom jedného z dní je pohľad, ktorý sa naskytne v Porte: pokojný oceán kolíše kotviace lode a nad tým všetkým sa čnie dlhočizný most. Nedá sa nevyskúšať slávne Portské, silné a zväčša sladké víno. Barcelos zase ponúka obrovský výber kohútov (národný symbol Portugalcov vďaka istej legende) v podobe figúrok či magnetiek.

Na ceste odbočíme aj do Bragy, po Fatime druhého najväčšieho pútnického mesta v Portugalsku, kde sa na veľkolepej krížovej ceste schádzajú v Pôstnom období davy veriacich. 

A sú tu posledné kilometre v Portugalsku a výhľad na španielske územie, kde už zjavne pribúda peších pútnikov.

Pod portugalským nebom v jeden večer neodoláme a clivo spievame slovenské ľudovky. Uchvacuje pohľad na krajinu, rastliny, architektúru, nielen najazdené kilometre a nastúpané výškové metre - legendy hovoria o veľkom čísle, no pravdu poznajú len tí, čo to zažili na vlastnej koži.

Po ceste sa venujeme aj kulinárskym zážitkom, niektorí prvýkrát. Ochutnávame sústa chobotnice či lososa a sardiniek, ktoré sú vlastne „sardiny“, také sú veľké.

Konečne pred katedrálou

Bon camino, peregrino! Šťastnú cestu, pútnik! Koľkokrát sme zvolali ten pozdrav a aj sami naň odpovedali.

Koľko napätia aj bolesti pocítili svaly, koľko potu pretieklo a koľkokrát sme zaťali zuby, kým sa konečne dostávame k vrcholnej chvíli, keď kolesá našich bicyklov zastavia pred katedrálou v Compostele. 

Niektorí sa neubránia slzám. Páter Marián podáva ruku a úprimne blahoželá k zdolaniu púte - najprv najkrehkejším a postupne všetkým. Medzi nimi aj Dáške, ktorá na camine spadla a odnáša si pár jakubských stehov na brade (s ktorými sa určite raz bude hrdiť pred vnúčatami) i spomienku na mladú portugalskú zubárku. 

Hľadíme si do očí, objímame sa, srdcia v unavených telách pútnikov plesajú. To je ako byť na námestí neba. Neodoláme uloviť si pre vlastnú históriu snímky s vlastným bajkom nad hlavou či aspoň „saganovsky“ na jednom kolese...

Veď koľkí cyklisti sa môžu pýšiť takou trofejou? Pri hrobe sv. Jakuba aj pri omši pre pútnikov šeptáme Bohu vďaku za púť a vypočutie úmyslov, s ktorými sme sem prišli.

Camino zázrakov pokračuje

Ak sme sa niečo naučili v škole camina, možno to nemalo byť len priľnutie k sebe v jednote, láske a službe, ktorých znakom je clivota s blížiacou sa rozlúčkou.

Neboli to preteky ani „len“ zdolávanie vrcholov či samých seba. Učili sme sa, aby sme obstáli v živote camina. Aby sme druhým „voňali“ pokorou, ochotou k službe či jednoduchým načúvaním. Možno aj spolucítením, keď chápeš, lebo si zažil – aj bolesť, aj obetu, aj požehnanie z modlitby. 

Camino rodí poznanie svojich darov a odhodlanie ich rozvíjať, prebudiť či obnoviť. 

„Tak o rok? V Ríme? Či?“ viacerí vyzvedajú u pátra, čo bude v ponuke o rok. Dovtedy nebudeme sedieť v kúte a plakať, bejby. Ale skúsime sa osvedčiť v živote. Aby sme boli trochu lepší, Bohu na radosť.

„Na fotkách vidím, že si šťastná,“ napísal mi známy v cyklistickej virtuálnej komunite. „Have a great time,“ dodal. Áno, bol to skvelý čas, čas camina, ktoré sa neskončilo, ale camino zázrakov pokračuje. Už sme sa ho naučili vidieť.

Fotogalériu z cyklopúte si môžete pozrieť TU.