Stredoveká atmosféra znovu láka

Po vynútenej pauze sa skvosty stredného Považia znovu otvorili svojim návštevníkom a ich autentickú náladu sme tak mohli prežiť na vlastnej koži. Okrem ranných láskavých lúčov slnka nás na Beckove vítala atmosféra pracovného nasadenia všetkých, ktorí sa rozhodli 6. júna pripraviť pútavý deň nielen pre deti.

Bude tu prebiehať veľké pátranie po poklade šaša Becka, ktorý stratil topánky. Pre toho, kto mu ich pomôže nájsť, je pripravená odmena.  

Kontinuálna sanácia
 

Ale skôr ako začneme hľadať, zaujímalo nás, ako to v súčasnosti s hradom vyzerá. Riaditeľ záujmového združenia právnických osôb Hrad Beckov Peter Pastier nám poskytol niekoľko top informácií: „Archeologický výskum ukázal, že hradné bralo bolo významným sídelným miestom už v praveku.

V druhej polovici 9. storočia sa tu nachádzal drevozemný včasnostredoveký hrad. K prestavbe na kamenný došlo pravdepodobne koncom 12. storočia. Hrad – Castrum Blundus spomína v svojej kronike Anonymus (1200), notár kráľa Bela III.  

Najväčší rozmach zažil približne od roku 1388, keď ho za svoje verné služby získali Stiborovci od kráľa Žigmunda Luxemburského.

Čoskoro ho Stibor zo Stiboríc začal meniť na honosné sídlo. Na hornom a strednom hrade pribudli nové paláce, vybudovalo sa mohutné kamenné opevnenie, ktoré zabezpečilo hradu jeho nedobytnosť,“ vysvetľuje nám koordinátor prevádzky a obnovy hradného komplexu.

Už dlhodobo je zjavné, že hrad Beckov sa úspešne sanuje a rekonštruuje. Nedá sa nespýtať, čo sa doteraz stihlo urobiť. Peter Pastier pokračuje: „Rekonštrukčné práce komplexnejšieho rozsahu sledujeme od konca sedemdesiatych rokov dvadsiateho storočia.

Prebehol tu rozsiahly archeologický výskum a prvé konzervačné práce. Novodobé aktivity môžeme ohraničiť rokmi 2010 - 2012, keď bol hrad pre verejnosť uzavretý. Z európskych štrukturálnych fondov sa revitalizovalo najmä dolné nádvorie. Pribudlo zázemie pre múzejné expozície, kultúrne podujatia a sociálne zariadenia.

Hrad sa zasieťoval, odvodnilo sa dolné nádvorie. Prestaval sa vstup, vo vyhliadkovej veži vznikla pokladňa hradu. Postupne sa podarilo zakonzervovať a opraviť časť tretej brány a obnovilo sa schodisko.“
 

Hradná kaplnka
 

Našu pozornosť zaujala najmä gotická hradná kaplnka, ktorú dal vybudovať práve Stibor a je jedným z najkrajších objektov hradu. „Medzi priority vlastníka pamiatky obce Beckov a združenia ako správcu hradu je aj jej obnova.

Každý rok sa snažíme i za pomoci finančných prostriedkov štátu z projektu Obnovme si svoj dom zabezpečiť renováciu tohto krásneho gotického priestoru. Po zastrešení a uzatvorení východnej a západnej steny nám zostáva dokončiť južnú časť, kde sa nachádza točité schodisko na emporu a sakristia.

Okrem iného tento rok chceme zreštaurovať v troch gotických oknách fresky. V roku 2018 sa nám podarilo dať vyhotoviť faksimile Beckovskej/Koryčanskej Madony, ktorá je jediným zachovaným inventárom kaplnky a dnes dominuje jej interiéru.

Plastiku požehnal arcibiskup Ján Orosch vo farskom kostole v Beckove v roku 2018. Nasledne sa slávnostnou procesiou vyniesla do hradnej kaplnky,“ hrdo priznáva šéf hradu. 

Netradičné výstavy
 
Na hrad Beckov v roku 2019 prišlo 81 320 návštevníkov, čím sa radí medzi najobľúbenejšie na Slovensku. Ľudia oceňujú nádherné výhľady na dolinu rieky Váh, samotnú architektúru, špecifické víkendové programy či šarmantné sprievodkyne v dobových kostýmoch.

Kastelán Ľuboš Mordín (28) vyzdvihuje akčnosť dnešného dňa: „Na nádvorí prezentujú zručnosti autentickí stredovekí remeselníci či obchodníci. Ponúkajú najmä produkty zo skla, do ktorého sú primiešané oxidy rôznych kovov. Máme dámu, ktorá vyrába keramiku, remeselníka Andreja, vyrábajúceho cínových vojačikov a jedinečné šperky z tohto kovu.

Ovocinár zásobuje hrad skvelými ovocnými vínami. Najmä šípkové na súťažiach vyhrali mnohé ceny.“ Byť kastelánom je krásne, ale aj  časovo náročné.

Ľuboš Mordín dopĺňa: „Keď návštevníci vidia určitý progres, sú nadšení a pri ich povzbudivých slovách akoby prišla druhá výplata. Hostia nášho hradu si zvykli, že s rôznymi obmenami robíme pravidelné aktivity.

Aktuálne v priestoroch delovej bašty nájdete výstavu drakov, jednorožcov, baziliškov či morských pannien alebo vábivých sirén. Mnohé sa ukrývajú v stredovekých ilumináciách alebo v erboch európskych šľachtických rodov.“

Stredoveké dni aj v Čachticiach 
 

Čas je neúprosný, a tak opúšťame Beckov a ideme na Čachtický hrad, kde sa koná Stredoveký deň detí. Horským bicyklom sa dá vyjsť až k nemu. Z parkoviska pod ním je to nenáročná 20-minútová vychádzka.

Jeho kastelánka Katarína Ortová (46) vysvetľuje aktuálnu situáciu: „Pripravovali sme veľkolepejšiu akciu, keďže však stále platia určité obmedzenia, dali sme podujatiu voľnejší ráz. Podobne ako na Beckove aj tu máme remeselníkov, tiež sokoliarov, deti môžu hľadať poskrývané poklady či povoziť sa na koníkoch. Hostia si pochutia na originálnych čachtických dobrotách. V podstate rozbiehame sezónu.“

Vyzerá to nádejne, že to na hrade opäť začne žiť. Podľa slov kastelánky každý víkend niečo pridajú, a tak - kto príde, určite nebude ľutovať. Za posledné obdobie sa urobili drobnejšie úpravy, natierali sa drevené časti, vyrábali sa sedenia, zábradlia. Rekonštruovala sa časť hradného múru z európskych peňazí.

„Sanácia prebieha stále, hoci nie v takom objeme, ako by sme si predstavovali. Preto sa vždy riešia najkritickejšie miesta. Keďže však potrebujeme byť prístupní pre návštevníkov, v prácach sa bude pokračovať najskôr na jeseň. Sezónu väčšinou uzatvárame na konci septembra, ale posledným dňom, keď je hrad otvorený, je Silvester.

Hrad je tak otvorený celoročne, okrem mesiacov január a február. Najbližšie sú v predposledný júnový týždeň plánované Hradné slávnosti. Každý víkend je šanca, že hostia na našom hrade objavia niečo nové. Pozývame všetkých.“

Pri otázke, ako sa cíti v úlohe kastelánky, sympatická Katarína sa usmieva: „Ja som sa v nej našla, užívam si to. A povedzme si, kto si v práci môže obliecť krásne šaty a byť hradnou dámou. Je to práca, v ktorej nemáte stanovený čas od do.

Vymýšľate, plánujete, pripravujete a potom treba sprevádzať i ukončiť. Tých pracovných úloh je kvantum, ale ide o živú a tvorivú prácu.“ Dnes je tu skutočne rušno. Ľudia si akosi viac užívajú slnko, čerstvý vzduch i prostredie. Veď tak nám to chýbalo. 

Čachtice nie sú len o grófke
 

Naše sobotňajšie putovanie po hradoch sa nekončí. Dostali sme totiž ešte pozvanie k Draškovičovcom. Lepšie povedané, do ich pôvodne neskororenesančného kaštieľa v centre Čachtíc, kde sa nachádza expozícia Trenčianskeho múzea. Jeho správkyňa Ivana Poliaková nám sľúbila, že sa dozvieme niečo zaujímavé. A tak neváhame.
 
Šľachtic Mikuláš Draškovič pochádzal z významného chorvátskeho rodu a na uhorské územie ho priviedlo manželstvo s Barborou Drugethovou – pravnučkou Alžbety Bátoryovej. Kaštieľ vybudoval na vyženenom pozemku v druhej polovici 17. storočia. Po jeho smrti sa dostal na viac ako 140 rokov do rúk Forgáčovského rodu – tí ho prebudovali v rozsiahle reprezentatívne a obytné sídlo. 

Správkyňa múzea objasňuje: „História Čachtíc, nielen tá, ktorá sa spája s ,krvavou grófkou', je nevyčerpateľnou studnicou pre laickú i odbornú verejnosť. Početné archeologické nálezy dokazujú, že územie obce pre svoju výhodnú polohu, úrodnú pôdu a blízkosť Váhu bolo atraktívne od nepamäti.

Stredoveké dejiny obce ovplyvnili významní majitelia Čachtického hradu, medzi ktorých patril Matúš Čák Trenčiansky alebo Stibor zo Stiboríc. Práve udatný rytier Stibor sa zaslúžil aj o výstavbu Kostola sv. Ladislava, ktorý sa týči nad Draškovičovým kaštieľom.

Raný novovek je bezprostredne spájaný s grófkou Alžbetou Bátoryovou či ,Čiernym begom' Františkom Nádašdym a s ich potomstvom. Čachtický hrad a priľahlé panstvo vystriedalo vlastníkov z viacerých významných uhorských rodov. Okrem Forgáčovcov to boli Berčéniovci, Erdödyovci alebo Springerovci.“

Ak vstúpite, dozviete sa viac
 

Prvá časť expozície pod názvom Krutosť ukrytá v čipkách rozpráva príbeh Alžbety Bátoryovej. Ponúka listinné dokumenty, publikácie i maľby. Šľachtickú módu približuje replika šiat, verne zhotovená podľa najznámejšieho obrazu grófky. Svoje zastúpenie však majú i archeologické nálezy, kolekcia uhorských zbraní z 19. a zo začiatku 20. storočia alebo religiózne predmety.

Okrem poľnohospodárstva sa tunajšie obyvateľstvo venovalo širokému spektru remesiel, čo dokumentuje ďalšia časť expozície. Medzi význačné exponáty patrí keramika zhotovená habánmi, ktorí sa na území Čachtíc usadili vďaka synovi Alžbety Bátoryovej a Františka Nádašdyho Pavlovi.

Pri vstupe do budovy sa vyníma oltárna doska z roku 1717. Dal ju vyhotoviť ďalší známy majiteľ kaštieľa, biskup Pavel Forgáč.
 
Na otázku, ako to teda s čachtickou paňou v skutočnosti bolo, Ivana Poliaková naznačuje: „Domnievam sa, že neexistuje univerzálna odpoveď, ktorá by každého uspokojila. Alžbeta Bátoryová patrí do skupiny historických osobností, o ktorej sa dodnes vedú zápalisté diskusie ako u laickej, tak i odbornej verejnosti.

Hlavný spor historikov spočíva v hľadaní odpovedí, či bola skutočne chladnokrvnou vrahyňou alebo iba obeťou doby, sprisahania a intríg. Iniciátorom komplotu proti Alžbete mal byť Juraj Turzo, často vykresľovaný ako ctižiadostivý a chamtivý.

Na jeho obranu však treba podotknúť, že sa zaslúžil o kultúrny rozvoj Slovákov. Zorganizoval evanjelickú Žilinskú synodu (1610), kde po prvýkrát v histórii v rámci územno-správneho členenia boli zadefinované slovenské územia.“

Zásadné miesto v národných dejinách  
 
Pre Slovákov má však nespochybniteľný význam štvrté zasadnutie spolku Tatrín v roku 1847. Pokračuje správkyňa múzea: „Je to dôležitý míľnik v rámci národno-emancipačného procesu a etablovania slovenského jazyka.

Práve na čachtickej rímskokatolíckej fare sa katolíci i evanjelici zjednotili v otázke slovenského jazyka a za svoju prijali Štúrovu podobu slovenčiny. Bol to podstatný krok, pretože do tohto momentu katolíci ako zástancovia Bernolákovej slovenčiny odmietali štúrovčinu.

Prítomní pristúpili aj k potrebe reformy štúrovskej spisovnej slovenčiny, známej ako hodžovsko-hattalovská reforma. Udalosť nám v kaštieli pripomína miestnosť, ktorej autenticitu umocňuje jedinečný výhľad na faru i kostol.

Naše poodhalenie skvostov stredného Považia sa chýli ku koncu. Isté je, že je tu stále čo objavovať. Historicko-spirituálny rozmier miest, ktoré sme navštívili, v nás bude ešte dlho rezonovať.