Svetlo v tmách prináša Krista do ulíc

Za málo peňazí veľa muziky – aj tak sa dá opísať evanjelizačná akcia Svetlo v tmách. Počas dvoch večerov dobrovoľníci vyjdú do ulíc a pozývajú do kostola náhodných chodcov. Takýmto spôsobom sa im podarí osloviť približne 1 100 ľudí. Mnohí z nich radikálne zmenia život, o čom svedčia viacerí dobrovoľníci. 
Mária Bilá 02.01.2020
Svetlo v tmách prináša Krista do ulíc

Dobrovoľníci so sviečkami, ktoré zdarma ponúkali náhodným ľuďom - aj s pozvaním, či si ich nechcú zapáliť v kostole. Snímka: Andrej Fogelton

Prvýkrát mi o akcii Svetlo v tmách rozprával Marek (31) v roku 2018.

Niekoľkohodinová večerná adorácia v kostole so stlmenými svetlami, k tomu tichá chválová hudba, k dispozícii kňaz na svätú spoveď či duchovný rozhovor. A dobrovoľníci, ktorí v dvojiciach – ideálne muž a žena – idú s lampášom a košíkom sviečok do ulíc (v Bratislave preplnených domácimi i turistami).

Náhodne osloveným ľuďom ponúkajú zdarma sviečky a s milým úsmevom ich pozývajú do kostola, v prípade záujmu s nimi hovoria o svojich hodnotách, o Bohu. 

„Fúha, to by som sa cítila ako jehovista,“ pomyslela som si. Rozhodla som sa však prekonať predsudky, vyskúšať si túto formu evanjelizácie – a zažila som vďaka tomu čas plný zázrakov. 

Podarilo sa nám napríklad osloviť pána a slečnu pracujúcich v blízkom striptízovom klube – keď sa nám k tomu „priznali“, asi čakali, že hneď stratíme záujem o dialóg. Nestalo sa; zrejme v reakcii na naše prijatie predsa len vkročili do kostola. Najmä na pánovi bolo vidieť, ako sa snaží potlačiť emócie, ktoré ním lomcovali – keď však po chvíli vychádzali z kostola von, už ich ani veľmi netajil a s istým dojatím sa s nami lúčil kývnutím hlavy. 

Alebo mladý bezdomovec s haptickým nastavením. V kostole sa niekoľkokrát rozplakal, ďakoval nám, Marekovi pobozkal ruku. Na konci nás objímal tak vrúcne, že to cítili všetky moje rebrá. 

Boh si cez nás dokonca „zavolal“ do kostola skupinu mladých moslimov zo zahraničia. Zrejme to považovali za určitú slovenskú tradíciu, za kultúrny zážitok navyše – to však nič nemení na tom, že sa v istej chvíli ocitli v katolíckom kostole a sklonení pred Eucharistiou zapaľovali malú sviečku. 

Podobných zážitkov bola celá kopa – aj preto som vedela, že pri najbližšej príležitosti chcem o tejto akcii napísať; chcem, aby sa o nej dozvedelo celé Slovensko. Lebo svoje Svetlo v tmách si zaslúži každé naše (väčšie) mesto. 

Ľudia odtiaľ vychádzajú s plačom
Štrnásty december, adventný večer na bratislavskom Hlavnom námestí. Stánky, punč, davy. A  dvojice dobrovoľníkov, ktorí aj tento rok idú pozývať ľudí do blízkeho jezuitského kostola.

Medzi nimi aj my s Marekom. Paradoxná evanjelizačná dvojka – extrovert a introvertka, charizmatik a milovníčka ignaciánskej spirituality, žoviálny srandista a hĺbavejšia citlivka.

Ale zdá sa, že protiklady priťahujú – niektorých osloví Marekov bezprostredný smiech a kamarátsky prístup, iných moja hanblivá spontánnosť. To nie je samochvála – ale svedectvo. O tom, ako Boh dokáže použiť rôznych (aj veľmi svojráznych a chybných) ľudí, aby k sebe pritiahol iných rôznych ľudí.

Napríklad partiu mladých, ktorí si len tak popíjali punč. Najmä jedna zo slečien pohľadom hltá každé slovo Marekovho príbehu o tom, ako si našiel cestu k Bohu a ako Boh koná v jeho živote teraz. Jej kamarát, ktorého by som si inokedy zaškatuľkovala ako typ „žúrujem každý piatok“, tiež pozorne počúva a s úprimným záujmom sa pýta, čo je to UPeCe. 

Alebo dve mladé slečny. „Nikdy do kostola nechodím a už asi ani nepôjdem; ty si prvý, čo ma presvedčil. Nerobíš v nejakej banke?“ pýta sa jedna z nich Mareka, kým od neho berie sviečku. Ochotne, možno s určitou zvedavosťou. 

„My tam nejdeme – ľudia odtiaľ vychádzajú s plačom. Čo im robíte?“ vraví nám položartom fajčiaca dievčina. Škoda, že sme nestihli zachytiť, s akými dojmami z neho vyšla ona – s kamarátkou tam však napokon s istou bázňou v očiach vstúpili.

Stane sa aj to, že niektorí oslovia nás. V jednej chvíli za nami príde trebárs pán, ktorý sa ten večer stará o poriadok na trhoch. Keď zistí, že sme katolíci, sviečky rozdávame zadarmo a s akým cieľom, poďakuje nám. A sám si vypýta sviečku.

Ďakujú viacerí; napríklad dve staršie dámy, ktoré nám s dojatím v hlase vravia, že toto by sme mali robiť každý mesiac. 

Samozrejme, nie všetci sú z našej „misie“ nadšení. Viacerí nás odbijú, jeden mladík sa s nami púšťa do takmer polhodinového dialógu, v ktorom na nás vyťahuje všetky možné argumenty proti Cirkvi. Marek sa snaží oponovať faktami, ja osobným svedectvom.

Pekné je, že všetci traja ostávame úctiví a snažíme sa pochopiť sa. Zázrak v podobe mládencovho obrátenia sa nekoná, sviečku si nevezme, o Cirkvi si ďalej myslí svoje – ale na konci rozhovoru sa všetci v pohode a s úsmevom rozlúčime. Možno už to je úspech. 

Zmenil pohľad na Slovákov
Špecifikom ulíc Starého mesta je vyšší výskyt cudzincov. Nie pri všetkých je to jasné na prvý pohľad ako pri anglicky hovoriacom černochovi, ktorý od nás prijíma sviečku už po niekoľkých vetách rozhovoru.

Napríklad pri dvoch dámach sme netušili, že nám budú odpovedať francúzštinou – našťastie sa jedna z nich vie dohovoriť aj po slovensky.

Stretáme i viacerých Poliakov. Práve rozhovor s jedným z nich tento rok najviac oslovil Mareka, ktorý je na tejto akcii piatykrát. 

„Modlil som sa za neho a žehnal som mu do jeho života – myslím, že to ním veľmi pohlo. Zrazu mi totiž povedal, že zmenil svoj pohľad na Slovákov. Dovtedy si myslel, že sme národ, ktorý vieru veľmi neprežíva,“ svedčí Marek, ktorý si s ním aj vymenil kontakt. 

Po takmer súvislých troch hodinách v ulici má Marek chuť na adoráciu, stíšenie sa.

„Priniesli sme Ježišovo svetlo ľuďom, ktorí nikdy alebo už dlho neboli v kostole. Verím, že tých, ktorí si zvolili ísť doň a zapáliť sviečku, to premenilo k lepšiemu. Dúfam, že iné akcie, na ktoré prídu, ich posunú ešte bližšie k Bohu, aby nakoniec našli svoje miesto v Cirkvi,“ zhŕňa svoje pocity. 

Sme za Boha a on je za nás
Dobrovoľníci – to však neboli len tí, čo vyšli do ulíc.

Časť tímu mala za úlohu vítať ľudí priamo v chráme, v prípade potreby ich inštruovať, usmerniť. Dôležitú rolu zohrával hudobný tím, ktorý svojím spevom a hrou dotváral atmosféru. Viacerí sa tiež celý čas modlili za oslovujúcich i oslovovaných.

Pár dievčat chystalo vzadu v kuchyni pohostenie na záverečné zdieľanie sa dobrovoľníkov. To je plné radostných svedectiev o tom, ako Boh konal tento rok. 

„Bol som prekvapený, že čím boli ľudia mladší, tým boli otvorenejší. Stretli sme napríklad partiu s pírsingmi, ktorým sme povedali pár vecí – a oni na to hneď reagovali, že idú. Zastihli sme tiež štyri Rakúšanky, ktoré sem prišli na víkend. Vraveli nám, ako sa im tu páči, akí sú všetci milí. Boli povzbudené a dojaté tým, že sme ich oslovili. Viackrát sa mi zdalo, že zahraniční sa ľahšie dali presvedčiť. Akoby ľudia zo Západu viac túžili po duchovnom, lebo ho tam majú menej,“ podelil sa o časť skúseností Michal (26). 

Nejeden dobrovoľník dosvedčil, že nakoniec dala akcia najviac jemu samému. „Starala som sa o výzdobu, čo bolo potrebné len na začiatku. Potom som si už iba užívala akciu. Sedela som v kostole; celá atmosféra a spev sa ma veľmi dotkli, kvalitne som si poplakala. Hoci som bola služobníčka, akoby to bola služba pre mňa,“ zverila sa Katarína (28).

„Do kostola príde mnoho neveriacich ľudí – niektorí prvý raz v živote. Keď v rôznych životných ťažkostiach stretnú prvýkrát Ježiša, je to pre nich často veľmi silné – a keď vidím, ako to berú vážne, konfrontuje ma to a sama mám väčšiu motiváciu brať vážne svoje áno Ježišovi,“ vyznala sa Jaroslava (39). 

Asi viacerí z nás by sa podpísali pod Michalovu úvahu:

„Je veľmi veľa spoločenstiev, v ktorých sa ľudia stretnú, modlia sa, rozmýšľajú nad Bibliou – a to je všetko. A je veľmi málo spoločenstiev a akcií, kde človek ide medzi ľudí a reálne evanjelizuje. Pritom prvotná Cirkev pomaly nič iné nerobila. Žili vieru úplne inak. Pripadá mi to tak, že keď človek ide do ulíc a stretáva sa tam s ľuďmi, má šancu získať živú vieru – lebo vtedy ju aj reálne musí žiť. Musí ju vedieť iným ukázať. Podľa mňa Cirkvi na Slovensku toto veľmi chýba – ísť so svojou kožou na trh a ukázať, že my sme za Boha a on je za nás.“ 

Mení aj zachraňuje životy
Viacerí dobrovoľníci môžu potvrdiť, že akcia prináša mnoho dobrého ovocia – a často až neuveriteľné príbehy. 

„Pamätám si pána, ktorý bojoval v légiách a zabíjal ľudí. Bol taký vycvičený, že stratil citlivosť svedomia. Odchytili sme ho zničeného životom. Povedal nám, že keby vstúpil dnu, tak by ten kostol padol. Prehovárali sme ho; nakoniec šiel – prvýkrát po štyridsiatich troch rokoch. Plakal ako malý chlapec a rozhodol sa, že zmení svoj život,“ svedčí Jaroslava (39). 

„Asi dva roky dozadu sme stretli pani v stredných rokoch. Najprv sa s nami ani nechcela baviť; keď sme jej však povedali, že ju pozývame do kostola, kde môže osobne stretnúť Pána, zrazu akoby v sebe pocítila túžbu ísť tam. Predtým ako vošla dnu, nám povedala, že mala samovražedné myšlienky a rozmýšľala, že v ten večer sa zabije. Bola práve na ceste k Dunaju, kde chcela skočiť. Keď vyšla z kostola, bola úplne zmenená. Celý čas vnútri plakala a cítila Božiu blízkosť. Vraj vnímala, ako ju premieňa. Neviem, ako jej život smeroval ďalej, ale v ten večer vyzerala, že našla zmysel života,“ podelil sa o svoju najsilnejšiu skúsenosť František (33). 

„V minulosti som zažil pani, ktorá mala manželské problémy a rozhodla sa ísť na svätú spoveď, z ktorej odchádzala s pocitom, že kašle na celú Cirkev. Potom však videla, ako ľudia rozkladajú v kostole sviečky; že sa bude niečo diať. Rozhodla sa teda, že ešte počká. Vtedy už prišiel aj náš spovedník, ku ktorému šla ešte na jednu svätú spoveď – a neskôr nám vravela, že bola najlepšia, akú kedy zažila. V priebehu hodiny sa jej pohľad na Cirkev zmenil o 180 stupňov,“ spomína tohtoročný hlavný organizátor Matúš Ježo (34). 

O akcii Svetlo v tmách
•    Slovenská obdoba zahraničnej akcie Nightfever, ktorá vznikla ako reakcia na výzvu pápeža Benedikta XVI.  
•    V tuzemsku sa organizuje väčšinou raz ročne, spravidla v adventnom čase.
•    V hlavnom meste sa prvýkrát konala v roku 2012.
•    V roku 2019 sa v Bratislave prebiehala 13. až 14. decembra.
•    Na príprave sa podieľajú dobrovoľníci z rôznych spoločenstviev, napríklad Martindom, Magis,  Komunita svätého Egídia, Koinonia Ján Krstiteľ, Spoločenstvo Dobrého Pastiera...