Sviatok Svätej rodiny majú každý deň

Sivé bytovky, sivá obloha. Ladia s podobne sfarbeným kostolom. Prvé kroky po sídlisku Trenčín-Juh neboli ničím výnimočné. Až kým som neprišla bližšie a nestretla srdečných ľudí, ktorí sú srdcom farnosti Svätej rodiny.

Hoci základný kameň kostola požehnal vtedajší nitriansky pomocný biskup František Rábek už v roku 1993, dokončili ho o päť rokov neskôr a 24. októbra 1998 ho posvätil kardinál Ján Chryzostom Korec. A keď sa sídlisko Juh rozrástlo, v roku 2005 tam vznikla nová farnosť s asi 15 000 obyvateľmi.

„Kostol už budeme musieť pomaly opravovať, lebo po dvadsiatich rokoch by potreboval trošku údržbu. Treba ho vymaľovať a vymeniť pár okien,“ vraví farár a ja ho povzbudzujem, že to predsa majú raz-dva hotové, s čím on celkom nesúhlasí.

„Keď ho uvidíte, pochopíte,“ s úsmevom sa zapája do debaty farník Marián Michalík. „Jedna veľká hala s vysokým stropom, lešenie treba dať pod celý kostol.“

Mali pravdu. Zvonku nenápadná betónová stavba v sebe ukrýva veľkolepý priestor aj zaujímavé diela – od dominantnej kruhovej vitráže na oltárnej stene cez svätostánok, ktorého obvodový presklený rám naznačuje horiaci ker, až po netradičnú krížovú cestu.

Chcú ísť do ulíc

Farár Miroslav Kukla je v Trenčíne druhý rok, predtým pôsobil v dedinskej farnosti. „Tam je iný druh pastorácie, na dedine sú tradiční veriaci. Keď aj vznikne nejaké spoločenstvo, ľudia sa hanbia a hlavne majú medzi sebou rodinné väzby, ktoré nie sú vždy ideálne.

Radšej sa zapájajú do spoločenstiev v meste, tie sú otvorenejšie, cítia sa tam bezpečnejšie, majú väčšiu anonymitu. Na dedine je zase krásna pastorácia v tom, že keď som učil náboženstvo, cez deti a detské sväté omše som spoznal celú farnosť, čo tu nie je možné,“ vymenúva rozdiely.

Jeho srdcovkou sú spoločenstvá. Vraj preto, lebo z nich aj sám vyšiel. A tých je vo farnosti hojne. Najdôležitejšie však podľa neho je, aby mali jednu líniu a boli napojené na zdravú katolícku náuku, v centre ktorej je Kristus.

„Len ich treba stmeľovať a to je úloha nás kňazov. Chceli by sme spolu pripraviť farnosť na novú evanjelizáciu. Potrebujeme vyjsť do ulíc a evanjelizovať, hľadať spôsob ako ísť ohlasovať Ježiša a nebáť sa. Keďže tu máme spoločenstvá všetkého druhu, musíme sa najprv spoznať a potom by sme ich chceli predstaviť sídlisku formou letákov do schránok,“ predstavuje smelé plány.

„Nemôžeme sa uspokojiť s tým, že stačí byť v nedeľu v kostole a to je všetko. Lebo takto oslovíme našich ľudí, ale nikoho ďalšieho neprebudíme.“

Aktívny člen viacerých spoločenstiev Marián Michalík to vidí podobne: „Sídlisko má 30 rokov, sú tu sedemdesiatnici aj mladé rodiny, čiže je tu celé generačné spektrum, preto sa musíme snažiť osloviť všetkých a ponúknuť im naše spoločenstvá, aby sa mohli prísť pozrieť, ako fungujeme, a možno sa aj zapojiť.“

Domov pre všetkých

V kostole či nedávno dostavanom pastoračnom centre sa schádzajú stovky veriacich. Najväčším spoločenstvom je ružencové bratstvo. Má 120 členov. Venujú sa tiež rozvedeným i špecifickejším skupinám – gamblerom, alkoholikom.

„Občas sa s nimi stretávam, ale sú v podstate samostatnou jednotkou. Sú anonymní, prekonávajú svoje problémy, modlia sa za ne – sú tam veriaci aj neveriaci ľudia. Niektorým veľmi pomáha len to, že sa o tom rozprávajú a vymieňajú si skúsenosti,“ naznačuje farár. 

Skupinku si nájde každý – od najmenších detí až po seniorov, ktorí vyšli z manželských stretnutí. „Nie sú to len babky a dedkovia, ktorí sa modlia. Veľa robili pre toto spoločenstvo a teraz v nich pokračujú ich deti a vnúčence,“ približuje Andrea Jakubcová, ktorá spolu s manželom Petrom vedie jednu z 18 manželských skupiniek.

Chodia k nim manželia z celého Trenčína i okolia. Opisujú bežný program: „Robili sme veľa spoločných akcií, často sme po svätých omšiach dlho stáli pred kostolom a debatovali. Bežne sa stretávame každé dva týždne v rodinách, štyrikrát po sebe v jednej rodine.

Prvé stretnutie je modlitbové, počas druhého si domáci pár pripraví nejakú tému - väčšinou sa týka rodinného života; tretie stretnutie je o duchovnom zdieľaní, kde hovoríme, čo rodina zažila v komunikácii s Bohom.

Štvrté stretnutie je o čítaní Svätého písma z najbližšej nedele, ktoré potom rozoberáme. Potom sa ide do ďalšej rodiny a ide to odznova.“ Nechýbajú spoločné výlety, dovolenky, opekačky alebo silvestrovské akcie. „Deti sú vždy našou súčasťou, stretká sa začínajú modlitbou, vtedy sa pripoja a potom sa hrajú. Počas silvestrovského pobytu napríklad väčšie deti pripravujú program.“

Pomáhajú si duchovne aj materiálne

Modlitby otcov tvorí asi osem mužov, na starosti ich má Marián Michalík. „Okrem modlitby na rôzne úmysly sa medzi sebou rozprávame, kto čo zažil – v duchovnom aj osobnom živote. A to je veľmi dobré, lebo nakoniec zistíme, že všetci máme rovnaké problémy, starosti; je to povzbudzujúce.

Pokiaľ vieme, radíme si a pomáhame. Keď napríklad rozoberáme Sväté písmo, je fajn, keď k nám príde pán farár a niečo nám vysvetlí, usmerní nás.“ Ten sa snaží počas roka navštíviť všetky spoločenstvá, priznáva však, že najviac sa asi venuje práve otcom. Ich zásadou je nepolitizovať.

„Vždy to viedlo k hádkam, tak sme sa dohodli, že nebudeme na politikov nadávať, ale radšej sa za nich budeme modliť,“ vysvetľuje Marián Michalík.

Spoločenstvá a ich členovia si navzájom pomáhajú. „Keď má niekto nejaký problém, sme pospájaní aj e-mailovo, takže len napíše a vieme hneď konať – či už ide o materiálnu alebo duchovnú prosbu,“ objasňuje Peter Jakubec. Zriadili tiež účet na pomoc rodinám, ktoré to potrebujú. „Niektorí doň prispievajú pravidelne, iní jednorazovo, je to o dobrovoľnosti a solidarite s inými.“

Evanjelizácia na „modrom koberci“

K spoločenstvu Južania patrí asi 70, zväčša mladých ľudí. „To je také ovocie manželských stretnutí. Deti, ktoré sa odmalička poznajú a postupne sa k nám začleňujú. Našou najväčšou službou je pripravovanie birmovancov a vďaka nim máme každé dva roky príliv mladých do spoločenstva,“ približuje Katarína Gabrielová.

Najmladší majú asi 16 rokov, najstarší vyše 30 a v skupinkách sú podľa veku. „Tí najmladší sa akoby boja starších, je to pre nich akási veková bariéra. Štvrtky mávame mládežnícke sväté omše, na ktorých hrávame, po nich chodievame na 'modrý koberec'.

To je taká naša miestnosť v kultúrnom dome. Bol tam starý škaredý modrý koberec, tak sme to pomenovali podľa neho,“ usmieva sa. „Ale teraz ich už ťahám do pastoračného centra, vtedy ešte nebolo,“ hlási sa do debaty farár.  

Ako ďalšie spoločenstvá, tak aj toto je otvorené pre každého. Katarína Gabrielová pokračuje: „Väčšinou máme vyučovanie, modlitbu chvál, zdieľanie alebo len také rozhovory. Našou víziou je pomáhať aj menším spoločenstvám v okolí.

Raz do mesiaca máme veľké chvály v kostole, na ktoré chodieva okolo 150 ľudí. Udržiavame kontakty s okolitými spoločenstvami z rôznych blízkych dedín a spolupracujeme s nimi. Obľúbené sú dni spoločenstiev – v rámci nich je svätá omša, šport, nejaký program.“

Posledné štyri roky pracovali na projekte Žatva – laické ľudové misie. „Ako 150-členný tím mladých prídeme do nejakého mesta alebo obce a robíme tam laické misie. Ideme k bezdomovcom, chudobným, dôchodcom, do škôl, do rodín. Snažíme sa prísť ku každému a evanjelizovať i pomáhať, hoci aj s rúbaním dreva. Reakcie sú zväčša pozitívne, prijímajú nás,“ teší sa z dobrých ohlasov na laické ľudové misie.

Deň farnosti aj Patrikiáda

Keď sa pýtam, ako slávia sviatok svojich patrónov, dostávam prekvapivú odpoveď: „Hody máme 24. októbra, vtedy bol posvätený kostol.“ Na Vianoce, keď je sviatok Svätej rodiny, sú totiž rodiny a farníci zväčša spolu doma alebo na silvestrovskom pobyte, ktorý trávia posledné roky v Rodinkove.  

„Je to síce kostol zasvätený Svätej rodine, ale ten praktický život sa tu žije každý deň. Každý deň na večernej svätej omši je kostol do troch štvrtín naplnený. Každý deň máme slávnosť Svätej rodiny, lebo rodiny to posväcujú,“ pohotovo reaguje duchovný otec Miroslav Kukla.

Farníci a celé generácie rodín sa stretávajú na občasnom dni farnosti, kde nechýbajú atrakcie pre deti, guláš či živá hudba. „Pekným momentom bola aj Patrikiáda,“ začne Peter Jakubec a všetci trochu zvážnejú.

„Patrik bol nenápadný chlapec, miništrant, deti ho mali veľmi rady, venoval sa miništrantom. Keď pred ôsmimi rokmi nečakane zomrel, mal asi 33 rokov. Pochádzal z ťažkých podmienok, v podstate ku koncu s bratom už nemali ani kde bývať. Obrátil sa asi v osemnástich rokoch a až neviem pochopiť, kde sa to v ňom všetko nabralo, čo dával zo seba.

Je tu niekoľko ľudí, ktorých priviedol k viere, obrátili sa a teraz robia pre farnosť. Brával miništrantov na výlety, hrávali futbal. Chcel robiť pre deti olympiádu. Raz sa boli spolu kúpať, nikto nevie, čo sa presne stalo. Utopil sa.

Na svätej omši slúženej zaňho bol úplne plný kostol. Rok po jeho smrti sa podarila zorganizovať akcia, ktorú vždy chcel urobiť, nazvali sme to na jeho počesť Patrikiáda. Po nej sme všetci spolu išli na hrob, deti mu tam povešali medaily, čo dostali. Asi trikrát to odvtedy bolo.“  

Na poriadok dohliada plukovník

Keď príde reč na kostolníka Vladimíra Turzíka, je jasné, že ho v chráme všetci rešpektujú. „Vie všetko opraviť aj si urobiť poriadok v kostole,“ prezrádza Peter Jakubec a farár hneď dodáva: „Lebo je plukovník a má disciplínu.“

Treba však robiť v kostole poriadky? „Nie je to také zlé, ale niekedy treba upozorniť. V sakristii som si už urobil poriadok, ale v kostole občas treba. Napríklad keď si niekto nechá čiapku na hlave.

Raz prišiel bývalý kolega na svadbu, ateista, vošiel dnu aj s čiapkou. Tak som mu povedal: ‚Keď sme išli ku generálovi, tiež sme išli bez čapíc. A teraz prídeš do kostola a čapicu máš narazenú na hlave, ako keby mrzlo.‘ Hneď si ju dal s ospravedlňovaním dole. Niekedy treba trošku zasiahnuť,“ láskavo, ale prísne rozpráva kostolník.

Zoči-voči koronavírusu

Koronavírus vo farnosti dobre poznajú, stretli sa s ním farníci a pravidelne aj farár. „Boli sme v karanténe asi šesť týždňov, máme päť detí a pasovali sme sa s chorobou postupne všetci,“ hovoria manželia Jakubcovci.

„Ja zase chodím do nemocnice na covidové oddelenie zaopatrovať chorých,“ priznáva farár, hoci našťastie zatiaľ chorobu nechytil. V Trenčíne je ich podľa jeho slov veľa, majú dve poschodia. Najviac postihnutá je staršia generácia a obézni ľudia.

Od začiatku druhej vlny zaopatril takmer 80 ľudí, mnoho sa však uzdravilo. Pýtam sa ho teda, ako to celé vníma a či toľká mediálna pozornosť aj s opatreniami nie sú prehnané.

„Nie je to prehnané z dôvodu, že možno nás mladších choroba tak nechytí, ale sú tam naši otcovia, naše mamy, ich treba chrániť. Prečo by sme ich mali nechať len tak, keď sa o nás celý život starali, budovali, vychovávali nás? Ale sú tam aj mladí. Neverili tomu, a keď koronavírus dostali, boli z toho hotoví. Nedávno som zaopatril 20-ročné dievča, ktoré potom zomrelo.“

Z radov farníkov sú názory rôzne. „Diskutujeme o tom často s miništrantmi, máme ich veľkú skupinu – od malých šesťročných detí až po dôchodcov. S tými dospelými hrávame karty.“ Vtedy sa trochu zarazím a duchovného správcu zo žartu podpichnem, či môže hrať kňaz karty.

„Môže, ale nie o peniaze, hrávame žolíka. To je pastorácia s kartami,“ veselo odpovedá. „Zaujímavé na tom je, že chalani pri tom rozprávajú, viac sa otvoria, to je dôležité, nie karty.“

Fotogalériu z farnosti nájdete na TU.