Svoju pustovňu má medzi ľuďmi bez domova

V posledných rokoch pribudla nová kategória ľudí bez domova – seniori, ktorých dôchodky sú také nízke, že ak nemajú rodinu, ľahko skončia na ulici. Pustovníka brata Máriusa Dismasa to trápilo - Boh mu však dal nápad a neskôr možnosť s takýmito ľuďmi žiť. Poďte s nami spoznať unikátne spoločenstvo Bet lechem.
Mária Bilá 31.07.2020
Svoju pustovňu má medzi ľuďmi bez domova

Hoci je brat Márius Dismas oficiálne pustovníkom, svoje miesto našiel nie na samote v lese, ale medzi núdznymi. S tromi z nich aktuálne žije v menšom byte, kde mu patrí najmenšia izba prerobená na „pustovňu“. Snímka: Erika Litváková

Vstupujeme do menšieho trojizbového bytu na jednom z bratislavských sídlisk. Je v ňom čisto a útulne; ukážková domácnosť.

V provizórnej „obývačkochodbe“ sedí Pavol a Milan – obaja starší páni sú skôr tichí, hanbliví. Nie ako Tonka, ktorá je s nami počas celého rozhovoru s bratom Máriusom Dismasom a ochotne doň vstupuje s vlastnými postrehmi, zážitkami.

S bratom Máriusom Dismasom a našou fotografkou Erikou sedíme v útulnej kuchyni, časom sa k nám – aspoň ako poslucháč – pripojí aj Pavol. Zo stola postupne ubúdajú pripravené maškrty (je krásne, že hoci netradičné zoskupenie žije skromne, predsa sa radi delia) a na diktafón pribúdajú nahrávky. Hoci sa rozprávame o náročných témach a každý z obyvateľov tohto príbytku prežil neľahké situácie, atmosféra tam je taká príjemná, že je nám s Erikou ťažko odísť.

Prísť o domov
„Predstavte si Tonku, ako s veľkými taškami ide v noci medzi dvesto ľudí bez domova do nocľahárne na konci mesta po neosvetlenej ceste. Najmä v zime, v poľadovici,“ vraví brat Márius Dismas. Pokojný a vyrovnaný človek; pri takýchto príkladoch však cítiť v jeho hlase pohnutie.

Sympatická sedemdesiatnička Tonka sa pri zmienke o nocľahárni očividne rozruší.

Úprimne – neviem si to predstaviť. Neviem si predstaviť, že by som v starobe postupne prišla o blízkych, o zázemie, o strechu nad hlavou. Prísť o domov – to znamená prísť o mnoho veľkého i malého. O posteľ. O sprchu. O teplo a bezpečie. Ale napríklad aj o obľúbené knižky. Staré pohľadnice. Roky zhromažďované fotky. Prísť o možnosť pravidelnej hygieny, o vôňu. Vidieť sa vo výkladnej skrini obchodu – a nespoznávať sa.

Neviem si predstaviť, že starý človek, ktorý má - aj v milujúcom prostredí - problémov (väčšinou tých zdravotných) vyše hlavy, by tú hlavu nemal zrazu kde skloniť. Áno, na Slovensku je dosť projektov, centier, neziskových organizácií, charít. Ale nie je to domov.

„Bol som veľmi vyčerpaný z toho, že každý deň týmto ľuďom dáme najesť, prezlečieme ich do čistého, dáme im možnosť osprchovať sa – ale napriek tomu stále večer skončia na ulici,“ spomína brat Márius Dismas, ktorý pracuje v Domove sv. Jána z Boha spravovanom rehoľou milosrdných bratov.

„Do tretej hodiny sa cítia ako doma - a potom jeden ide pod most, druhý do nocľahárne, tretí do provizórnej chatky.“ Uvedomoval si, že pomôcť nemôže všetkým – len v Bratislave je okolo 6 000 ľudí bez domova. Zvlášť ho mrzeli osudy starých ľudí.

„Tonka má dôchodok 190 eur, pritom celý život pracovala. Ako z toho mohla vyžiť? Najlacnejšia ubytovňa v Bratislave stojí 150 eur – a čo ďalej? Buď bude mať taký človek aspoň nejakú strechu nad hlavou, alebo si kúpi jedlo, lieky - a ostane na ulici.“

Byt im dala do podnájmu mladá rodina
Márius sa dlho modlil, ako by mohol riešiť túto situáciu – až mal pred rokom na sviatok Božieho tela telefonát. Volala mu jedna známa, mamička siedmich detí. „Sťahujeme sa do nového väčšieho bytu. Napadlo mi, že keď už je dnes Božieho tela a tvoji chudobní sú živé svätostánky - nechceli by ste prísť do tohto nášho bytu?“

„Za akých podmienok?“ spýtal sa jej Márius. 
„Ak tam pôjdeš s nimi.“

Súhlasil. V blízkom čase zašiel za biskupom Františkom Rábekom, predstavil mu ponúknutú možnosť a nápad. „Otec biskup povedal, že je to veľmi dobrá vec, dokonca nám prišiel byt na sviatok sv. Vincenta de Paul požehnať.“

Podľa čoho si brat Márius vyberal, ktorých chudobných si k sebe vezme? „Mojím kritériom bolo, aby to boli ľudia, ktorí mali predtým normálny život, napríklad Paľko bol dlhé roky vrátnik, Milan automechanik. Ďalším faktorom bol zdravotný stav.“

Muži sú v svojej izbe od začiatku, teda od 27. septembra 2019, Tonka je už štvrtá žena. „Mali sme tu napríklad pani, ktorá bola na ulici dva dni – po tých dvoch dňoch šla do nocľahárne, tam ju okradli o peniaze aj doklady.

Vzali sme ju k nám v piatok a v pondelok už nastúpila do domova sociálnych služieb ako opatrovateľka, kde dostala aj ubytovňu. Má po sedemdesiatke, ale veľmi chcela pracovať.“ Bývala tam aj pani Jozefína po šiestich porážkach.

„Po poslednej ju už nikto nechcel zobrať na žiadnu ubytovňu. Vzali sme ju k sebe na tri mesiace, kým sa uvoľnilo miesto v Útulku sv. Lujzy de Marillac,“ spomína brat Dismas.

Na Vianoce však už na byte boli v súčasnej zostave – Márius, Pavol, Milan, Tonka. Pre ľudí, ktorí niekoľko rokov žili na ulici, to bol azda najkrajší možný darček od Ježiška.

Betlehem v Bratislave
Všetci štyria si tam žijú ako bežná rodina. Brat Márius chodí cez deň do práce, Pavol chodí s ním; pomáha umývať riad. Každý má svoje záľuby, temperament, zvyky. Vzájomne sa rešpektujú, k čomu možno prispieva fakt, že všetci sa už roky predtým poznali z ulice. „Keby sme tu žili cudzí ľudia, bolo by to horšie. Ale myslím, že my sme si porozumeli,“ hodnotí Pavol.

Zo správania všetkých cítiť, že naozaj platí heslo, ktorým svoje spoločenstvo charakterizujú na internete: „Cez službu jeden druhému si navzájom pomáhame objavovať krásu evanjelia, a tak byť ako spoločenstvo znamením prítomnosti Boha vo svete.“

Bet lechem – tak sa nazvali. Betlehem – to nie je romantická scenéria z gýčových pohľadníc. Pre Svätú rodinu to bolo odmietnutie, pohŕdanie, vyčlenenie. Mašťaľ, špina, zápach. A presne toto miesto si vybral Boh, keď chcel prísť na svet. Prirátajme aj vyčlenených pastierov, ktorými všetci pohŕdali, no ktorých si Boh vybral ako prvých, aby mohli vidieť jeho Syna.

Miesto odvrhnutia sa zmenilo na miesto radosti a nádeje.

Kde čerpá silu
„Nebojíte sa vyhorenia?“ pýtam sa Dismasa. 
„Toho sa obávam najviac,“ odvetí. „Keďže ide o starších ľudí, dbám na to, že keď tu človek ostane sám, nech si nevarí. Keď sú dvaja, aj keby sa jednému niečo stalo, ten druhý by pomohol. Keď vystupujem z autobusu, hneď pozerám, či sa od nás nedymí.“

„Myslím, že Mária sa pýtala na duševné vyhorenie,“ podotkne jemne Erika.

„Jaj, tak?“ zháči sa Márius. „Nie, myslím len na to skutočné.“

Že sa čudujem. Veď oproti mne sedí človek, ktorý po oficiálnej práci s ľuďmi bez domova vyráža bez nároku na honorár do ulíc a nebezpečných štvrtí, aby slúžil narkomanom a prostitútkam. Raz som o tejto misii písala reportáž – a môžem potvrdiť, že Dismas k najúbohejším z úbohých pristupoval ako k najdôležitejším a najmilovanejším. Vidieť, že služba mu prináša veľkú radosť.

Možno ju čerpá aj v svojej „pustovni“. Nie uprostred lesa – ale priamo v byte. Malá izba; najmenšia. Trochu nábytku, náboženské predmety, steny oblepené tapetou lesa. V noci v nej spí, ráno a večer sa v nej modlí. Spolubývajúci vedia, že vtedy ho nemajú vyrušovať.

„Modlitba je pre mňa najväčší zdroj energie,“ zveruje sa. Okrem toho mu pomáha svätá spoveď či supervízie. Silu čerpá aj z pokoja a radosti Milana, Pavla a Tonky. „Keď niekomu môžete pomôcť, veľmi vás to napĺňa,“ konštatuje.
 
Aký by bol Ježiš šťastný
Brat Márius by mohol mať spokojné svedomie, že pomohol, ako vedel. Hoci je však Bohu vďačný za to, že majú tento byt, bol by rád, keby takých domov bolo viac. „Neviem, či to môžem povedať, ale máme na Slovensku mnoho kláštorov, ktoré sú prakticky prázdne. Veľké priestory, v ktorých žijú dve-tri sestričky alebo pár bratov. Myslím, že ich komunitu by veľmi obohatilo, keby si k sebe zobrali čo i len jedného-dvoch núdznych.“

Podľa neho je lepšie dať domov najbiednejším, ako mať niekoľko prázdnych izieb alebo prerobiť kláštor na hotel. „Veď väčšina ľudí bez domova nie sú ľudia, ktorí by ublížili alebo robili zlo. Sú to normálni ľudia, ktorí by s nimi žili krásne a vďačne.“

Spomína tiež príklad, ako vo Francúzsku dovolili prespať v najväčších mrazoch bezdomovcom v kostole. „U nás sa o tom nesmie ani hovoriť, lebo v kostole je sviatosť. No ale veď práve preto. Aký by bol Ježiš šťastný, keby okolo neho spali chudobní? Nehovorím, že to musí byť každý deň, ale aspoň v najväčších mrazoch. Aj keby sme tam mali urobiť celonočnú adoráciu – tí ľudia by aspoň boli v teple, podriemali by si.“

Nadýchne sa. „Počul som názory, že v kostole človek predsa nemôže zaspať. Vezmite si však sv. Terezku z Lisieux. Keď už bola chorľavá a zaspala na svätej omši, matka predstavená ju za to hrešila, na čo sa jej Terezka spýtala: ,Čo už môže byť krajšie ako zaspať Otcovi v náručí?´“

Ako sa vlastne voláš
„Keby títo ľudia dostali šancu normálne bývať, stále by to vyšlo mesto lacnejšie, ako keď jednotlivé mestské časti musia financovať neziskovky.“ V praxi je to však tak, že väčšina mestských častí sa podobným riešeniam bráni.

„Pritom je tu toľko budov prázdnych. Tuto neďaleko stoja už roky prázdne priestory, kde by mohlo bývať tridsať ľudí - a jedno mestské zariadenie tam má metly. Len metly,“ krčí plecami. Márius však uznáva, že projekty, kde sa ľudia dostávajú z ulice rovno do nového bytu – najmä ak na ulici boli dlho – väčšinou zlyhávajú. Je potrebný určitý „medzistupeň“, počas ktorého sa človek bez domova opätovne aklimatizuje na bežný život.

Neukazujme však prstom len na mestá či inštitúcie. Svojím spôsobom môže pomôcť každý z nás – a možno úplne inak, ako predpokladáme. „Ako poznám charity, s jedlom ani oblečením problém nie je. Dokonca si u nás môžu títo ľudia oprať. Keď od nás odchádzajú, sú čistí, najedení,“ konštatuje brat Márius.

„Ten človek najviac potrebuje, aby si ho niekto všimol.“ Čo to znamená v praxi? „Normálne sa mu prihovoriť, vypočuť ho. On nemá komu svoj príbeh povedať. Stále žije v svojom zlyhaní alebo bolesti.“

Brat Márius spomína, ako niektorí ľudia – vrátane tých, ktorí práve vyšli z kostola - takmer až s odporom alebo ľahostajnosťou hodia chudobnému len mincu. „A teraz si predstavte, aké by to bolo krásne, keby mu namiesto toho povedali, že sa zaňho budú modliť. Keby sa ho spýtali na meno a zdôraznili, že naňho budú pamätať.“

Podľa Máriusa práve toto pomáha ľuďom bez domova najviac.

„Nezabúdajme ani na radu pápeža Františka, že je dobré sa takého človeka  dotknúť. Nemusíte mu podávať ruku, keď je vám to nepríjemné, ale aspoň sa ho letmo dotknúť. Aby cítil, že i keď je v situácii najbiednejšieho, nie je v tom sám. A takto sa môžeme práve v chudobných dotknúť trpiaceho, opusteného Pána; Syna človeka, ktorý ,nemá kde hlavu skloniť´(Mt 8, 20; Lk 9, 58).“