Tešíme sa z toľkých patrónov v nebi

„Obec Veľká nad Ipľom sa nachádza osem kilometrov od Lučenca, patrí do Rožňavskej diecézy, do Novohradského dekanátu. Nachádza sa na hranici s Maďarskom, na hranici diecézy a na hranici okresov,“ približuje na úvod hlavný miništrant Alexander Hariš ml.

Obec, ktorá má dnes už len necelú tisícku obyvateľov, nepatrí síce medzi tie najväčšie, v dávnej minulosti však bola jednou z najvýznamnejších obcí regiónu Novohrad.

Svedčia o tom historické názvy, ktoré sa od polovice 13. storočia menili od názvu Vilika, cez Velike v 15. storočí, či Welika začiatkom 19. storočia až po súčasný názov.

Podľa obecnej histórie sa už v roku 1327 písalo o panstve, o pár rokov neskôr obec odvádzala pápežské dane, čo dosvedčuje existenciu farnosti. Pred tureckým vpádom i po ňom obec spravovali šľachtické rody – Lossonczyovci a Forgáchovci.

Farský kostol na podnet grófa

Uprostred obce sa na vyvýšenine týči rímskokatolícky Kostol Všetkých svätých obklopený upravenou zeleňou. Postavili ho v roku 1762 v barokovom štýle na podnet grófa Forgácha – na niekdajšom Forgáchovskom panstve Novohradskej župy. Farníci i duchovní otcovia sa o Boží stánok príkladne starajú.

„Kostol prešiel opravou v roku 1896 a reštaurovaním v roku 1999,“ hovorí o dôležitých obnovách kostola hlavný miništrant. „Urobila sa celková vonkajšia i vnútorná obnova kostola, veže, schodov, chodníka, lavíc, organa i kúrenia v kostole,“ vyratúva farníčka Mária Kováčová.

Od roku 2010 sa vo vynovenej a požehnanej kostolnej veži nachádzajú štyri zvony. Pekne upravené je takisto okolie chrámu. „Okolo kostola je vytvorený udržiavaný park s krížovou cestou, s vonkajším oltárom a so sochou Panny Márie Sedembolestnej.

Toto všetko dal vybudovať predošlý pán farár Miroslav Šiška – je to teda pomerne nové sakrálne miesto. Navyše, nikde v okolí sa podobné krížové cesty nenachádzajú,“ zhodujú sa veriaci. Krížovú cestu na mieste schátranej bývalej cirkevnej školy začali s nadšením budovať v roku 2004.

Koncom júla 2006 dielo farníkov i predošlého duchovného otca požehnal počas slávnostnej slovensko-maďarskej svätej omše vtedajší rožňavský biskup Eduard Kojnok. Pred kostolom na obec i jej obyvateľov dohliada socha Panny Márie, Kráľovnej Uhorska, z roku 1903.

Pod ochranou Všetkých svätých

Najvýznamnejšou pamiatkou v kostole je nepochybne klasicistický hlavný oltár z prvej polovice 19. storočia s obrazom patrónov farnosti – Všetkých svätých. „Namaľoval ho známy novohradský maliar Ľudovít Kubáni v roku 1888.

Rodák z Dolných Strhárov vo veľkokrtíšskom okrese vytvoril niekoľko oltárnych obrazov, najväčšia olejomaľba je práve v našom kostole,“ predstavuje farníčka Mária Kováčová. „Na klenbách kostola sa nachádzajú hodnotné maľby štyroch evanjelistov a rôzne ornamenty,“ dopĺňa ju Alexander Hariš.

Starobylé patrocínium Všetkých svätých privádza asi dvestočlenné dvojjazyčné slovensko-maďarské farské spoločenstvo do chrámu i dnes. „Tešíme sa, že máme toľkých patrónov v nebi. Prosíme ich, aby za nás orodovali a aby ochraňovali našu farnosť,“ vraví na margo ochrancov farnosti hlavný miništrant.

Klasicistický oltár zdobí obraz Všetkých svätých z 19. storočia od maliara Ľudovíta Kubániho. Snímka: Archív farnosti.

Dôležité je malé, ale verné stádo

Farnosť, ktorú od roku 2014 spravuje farár Peter Manduch, tvoria viaceré filiálne obce. Okrem pravidelných svätých omší vo Veľkej nad Ipľom v slovenčine aj v maďarčine slávi sväté omše v stredy a nedele v Kostole Najsvätejšej Trojice v obci Panické Dravce.

Tvorí ju približne 750 obyvateľov, asi 70 percent z nich je rímskokatolíckeho vyznania. Najstaršou pamiatkou je práve kostol z roku 1910 postavený na starších základoch. Pôvodne bol zasvätený sv. Ondrejovi, ktorého obraz zdobí bočný oltár. Neskôr sa patrocínium zmenilo na súčasné – Najsvätejšej Trojice.

V sobotu popoludní sa duchovný otec stretáva s veriacimi v Kostole Panny Márie Kráľovnej v malej obci Jelšovec, ktorá je vzdialená tri kilometre.

A večerné sobotné slovensko-maďarské bohoslužby celebruje v susednom Kostole sv. Alžbety z konca 19. storočia v Trenči. „Ako farár som prijal farnosť vo Veľkej nad Ipľom 15. marca 2014.

Začínal som s obavami, ako píše aj sv. Pavol Korinťanom: ,Lebo sa bojím, aby som vás, až prídem, nenašiel azda takých, akých nechcem, a vy aby ste nenašli mňa, akého nechcete‘ (2 Kor 12, 20) – v akom stave prevezmem farnosť; aký je tam duchovný, náboženský život; ako zvládnem farnosť, ktorá je zmiešaná – Slováci, Maďari a Rómovia.“

Po počiatočných obavách sa pustil do práce. „Hneď na začiatku som zistil, že sa musím zamerať na to základné – na hlásanie Božieho slova, hlbšie preniknutie do tajomstiev našej viery a učiť veriacich žiť Božie slovo v každodennom živote.“

V dnešnej sekularizovanej dobe už podľa slov kňaza nestačí len navonok a aj to i len občas prejaviť vieru.

Čoraz častejšie sa totiž – nielen v súčasnej farnosti – stretáva s veľkou ľahostajnosťou: „Brať cirkevné obrady a kňaza len ako kultúrnu akciu s náboženským prifarbením je veľmi ďaleko od kresťanstva; skôr by som povedal, že to nemá s kresťanstvom nič spoločné.

Presvedčil som sa o tom, keď bola v máji 2015 vyslúžená sviatosť birmovania 48 birmovancom. Po birmovke som v kostole nevidel doteraz ani jedného. To ma utvrdilo v tom, že treba ísť do hĺbky, keď aj s malým stádom, ale verným a oddaným.“

Náhrobný kameň miestneho kňaza tvorí dávnoveká skamenelina. Snímka: Archív farnosti

Cestou je Božie slovo a Eucharistia

Svoje miesto má vo farnosti skupinka putovnej kaplnky Panny Márie. Odovzdáva sa po rodinách, ktoré sa doma stretávajú na modlitbách, a tak sa utužuje rodinný i duchovný život. Tradičné sú tiež slávnosti Božieho tela. Do sprievodu, stavania a zdobenia oltárikov na slávu Božiu sa rady zapájajú aj deti.

Počas pôsobenia súčasného správcu farnosti pribudli podľa slov farníkov viaceré duchovné novinky – rorátne sväté omše, biblické hodiny či ľudové misie. „Zorganizoval som ich v roku 2016. Mnohí ani nepoznali, o čo ide, lebo naposledy sa v tejto farnosti uskutočnili v roku 1944.

Po dvoch rokoch sme mali obnovu misií,“ spresňuje Peter Manduch. „Pravidelné pobožnosti, súkromné adorácie, biblické hodiny (ktoré sú však pre pandémiu prerušené), jednoduché, ale do hĺbky prežívané sväté omše sú zamerané na dva hlavné body – Božie slovo a Eucharistiu.

To je cesta k tomu, aby aj v dnešnej dobe, ako napísal lekár, filozof a spisovateľ Pavol Strauss, v kresťanoch prúdila krv prvých mučeníkov.“

Farský chrám lemuje kamenná krížová cesta z roku 2006. Snímka: Archív farnosti

Dvojjazyčné spoločenstvo

Pri veľkých sviatkoch pridáva bohoslužbám slávnostný punc spevokol, teraz sa však pre pandémiu nestretávajú. „Dúfame, že ich znova budeme počuť, keď sa táto situácia skončí,“ vyslovujú s nádejou obyvatelia Veľkej nad Ipľom. Liturgiu v kostole sprevádza kantor z neďalekého Lučenca.

„Hlavne pri maďarských svätých omšiach mu pomáha spievať žalmista.“ Pri svätých omšiach asistujú asi šiesti miništranti – maďarskí i slovenskí. „Keďže je naša farnosť dvojjazyčná a tvoria ju Slováci i Maďari a tiež Rómovia, slúžia sa slovenské, maďarské a niekedy aj spoločné sväté omše.

Rovnako tak funguje aj Ružencové bratstvo – máme päť ruží, slovenských i maďarských,“ vysvetľujú farníci na margo spoločného nažívania a fungovania spoločenstiev. Počas októbra sa každý deň modlili modlitbu posvätného ruženca.

Podľa slov Márie Kováčovej je táto mariánska modlitba dôležitou súčasťou mnohých generácií: „Modlitba posvätného ruženca má u nás veľmi silnú a dávnu tradíciu. Často prechádza z matky na dcéru či vnučku. Ženy sa tiež starajú o kostol, kvetinovú výzdobu i staré hroby vojakov a kňazov na miestnom cintoríne.“

Miesto posledného odpočinku obyvateľov, predošlých duchovných otcov či grófov, ktorí vlastnili obecné územie, sa rozprestiera hneď za kostolom. No ako hovoria miestni veriaci, nie je to len obyčajný cintorín.

„Nad hrobom kňaza Gejzu Borbása, ktorý dal namaľovať oltárny obraz, sa nachádza unikátny pomník – najstarší v regióne. Je vytesaný zo skameneliny stromu, ktorá má dvadsať miliónov rokov.

Pripomína peň stromu a podľa zistení nášho rodáka Jána Ridega vraj pochádza z neďalekej maďarskej obce Ipolytarnóc, kde je podobných skamenelín viac.“

V dušičkovom týždni sa veriaci vo Veľkej nad Ipľom o niečo dôvernejšie spájajú v modlitbách a utiekajú sa nielen k svojim svätým orodovníkom. Prosia aj za duše svojich predchodcov, s ktorými tak ako pomyselne tu na zemi, raz vytvoria veľké spoločenstvo i v nebi.