Uletieť s deťmi do iného sveta

Hneď po vstupe do kancelárie riaditeľky pociťujeme príjemnú sviežosť. Žiadna chladná úradnícka miestnosť, ale fotografie na stenách, detské kresby a pestré doplnky. „Trávim tu veľa času a fotky detí sú pre mňa impulz v momentoch, keď strácam motiváciu,“ víta nás Alexandra Hovancová.

„Keď som tu začínala, bola to tmavá budova, kde boli všetci vážni. Povedali mi, že to je normálne, veď toto je smutné miesto. Ja som však v depresii pracovať nechcela, takže som hneď pomýšľala na odchod.“

NA ÚSMEV NETREBA PENIAZE

Situácia sa však vyvinula tak, že už mesiac po nástupe sa z nej stala šéfka zariadenia, hoci nemala ani tridsať rokov. „Začali sme praktizovať veci, na ktoré netreba peniaze – že sa môžeme na seba usmiať či vyjsť s deťmi na prechádzku,“ približuje.

Dôkazom jej ľudského prístupu je i fakt, že tesne pred naším príchodom lakovala jednému dievčatku nechty. „Nechceme pre tieto deti len základ, ale aj niečo navyše. Namiesto života v štýle prebaliť, nakŕmiť a ležať im ponúkame zážitky a maličkosti, ktoré ich napĺňajú šťastím. Verím, že práve toto im dokáže predĺžiť aj život, o jednom dievčatku nám hovorili, že vydrží tri týždne, no dnes má už päť rokov.“

Rýchlo sme pochopili, že reportáž z centra pre deti a rodiny nebude o smútku z ťažkej choroby, hoci sa v ňom starajú o nevyliečiteľne choré deti bez rodinného zázemia. „Veľa sa s nimi smejeme, ale keď treba plakať, tak aj plačeme. S emóciami nebojujeme, ale prijímame každý deň taký, aký príde.“

JEDINÁ RODINA, KTORÚ MAJÚ

Tieto slová potvrdzuje i zdravotná sestra Martina Vitikačová, ktorá sa pri nás pristavila. Hoci bolo ešte stále predpoludnie, stihla už zájsť do školy cievkovať jedno z detí a s iným kúpiť ortopedickú obuv. Ďalšie povinnosti ju čakali priamo v centre.

„Tak ako všade, aj tu sú niekedy ťažšie dni, keď je viac povinností. Vtedy ma dvíha úsmev detí, ktoré sa tešia z toho, že sa im niekto prihovorí, pohladí ich. Majú radosť z obyčajných vecí, ktoré môžeme dávať úplne zadarmo.“

Pri práci v centre ju drží vzťah s deťmi, ich čistá láska a oddané priateľstvo. „Bez týchto skvelých zamestnancov by som svoje myšlienky realizovať nemohla,“ pochvaľuje si riaditeľka. „Pán Boh ma obdaril, že mi ich poslal. Pochopili totiž, čo som chcela, a uvedomili si, že sme jediná rodina, ktorú tieto deti majú.“

LIMITY V NAŠICH HLAVÁCH

Vďaka ich pomoci sa jej podarilo zrealizovať rôzne voľnočasové aktivity. Napriek ťažkým diagnózam ako Downov syndróm, rázštepy chrbtice, metabolické poruchy a ďalším.

„Absolvovali sme aj túru na Tomášovský výhľad v Slovenskom raji. Pripravovali sme to niekoľko mesiacov, deti nám hore pomohli vytiahnuť basketbalisti Spišskej Novej Vsi. Bolo čarovné, že sa tam dostali aj ležiace deti, čím sme si potvrdili, že limity sú len v našich hlavách.“

V prvom rade však treba zvládnuť kolotoč všedných povinností zdravotnej starostlivosti. Aj v čase našej návštevy dve zdravotné sestry sprevádzali deti na vyšetrenie u gastroenterológa v Prešove.

„Je to náročné, ale už sme si zvykli, máme systém. Najťažšia je príprava, lebo treba naložiť nielen imobilné dieťa, ale aj vozík, ktorý niečo váži,“ vraví ich kolegyňa Martina Vitikačová.

„Deti nemajú len jednu diagnózu, ale viacero, musia teda navštevovať aj sedem špecialistov, pričom len jeden z nich je v našom meste. Za inými treba dochádzať do Košíc, Prešova, Popradu, Kežmarku či Rožňavy. Logistika je mimoriadne náročná,“ vykresľuje Alexandra Hovancová.

Aj fotografiami na sociálnych sieťach chcú zvyšovať povedomie o živote nevyliečiteľne chorých detí. Snímka: archív Alexandry Hovancovej

KÝM SA SKONČÍ POZEMSKÁ PÚŤ

Väčšina detí je v centre od jeho začiatku. Prišli krátko po narodení priamo z nemocnice, teraz majú 8-9 rokov. Pochádzajú z rodín, ktoré im vzhľadom na ich vážny stav nedokázali poskytnúť  potrebnú 24-hodinovú starostlivosť.

V dvoch skupinách ich majú spolu 16, teda plný stav, lebo v jednej podľa zákona môže byť osem. Miesto sa zväčša uvoľní, len keď sa skončí pozemská púť niektorého z nich. Do biologickej rodiny si vzali rodičia za celý čas späť iba jediné dieťa, ďalšie dve šli k širšiemu príbuzenstvu.

S ostatnými udržujú ich rodiny len minimálny alebo žiadny kontakt. Do posledných chvíľ tak ostávajú v zariadení. „So smrťou sa teda musíme vyrovnávať. Nedá sa to prijímať len profesionálne, že je to niečo neodvratné.“

NARODILI SA A SÚ CHCENÉ

Posledná spomienka je čerstvá, len pred mesiacom odišiel do večnosti jeden chlapček. „Bolo to očakávané, napriek tomu ma to veľmi zasiahlo. Možno aj preto, že vlastné deti nemám, takže neviem uniknúť do svojej bubliny. Môj svet, to sú práve tieto deti.“

Chlapček bol ležiaci a deti reagovali, že jemu je už dobre, lebo už žije vo svete, kde môže behať. „Jedno dievčatko povedalo, že dúfa, že tam bude mať veľa kamarátov. Človek si vtedy veľmi praje, aby to tak bolo, a ja verím, že to tak naozaj je,“ farbu riaditeľkinho hlasu mení dojatie.

„Tieto deti to nemajú ľahké, ale narodili sa, sú chcené a ja som šťastná, že ich môžeme sprevádzať v ich živote, kým z neho neodídu. Nemyslím od začiatku na to, že zomrú, ale na to, aby sme si mohli užiť čas, kým sú medzi nami.“

Zdravotná sestra Martina Vitikačová (vľavo) a riaditeľka Alexandra Hovancová s Krištáľovým krídlom. Snímka: Marián Špacai

ZMENENÉ ZMÝŠĽANIE

Zdravotná sestra Martina Vitikačová súhlasí, že je ich úlohou spríjemniť deťom chvíle, ktoré majú. „Ony sú radostné také, aké sú. A to je na tom pekné, vidieť šťastie v ich očiach, aj keď podľa našich kritérií by vzhľadom na svoj zdravotný stav mali byť vlastne nešťastné,“ otáča uhol pohľadu.

Pôsobenie v  tejto sfére naozaj mení zmýšľanie. Riaditeľka vraví, že kedysi aj ona uvažovala ako bežní ľudia, ktorí často nie sú spokojní s tým, v čom žijú, či už s politikou, alebo s tým, že málo zarábajú a podobne.

„Až tu som pochopila, ako veľa znamená aj obyčajné zobudenie do nového dňa a ako málo človek potrebuje, aby mal pekný život. Najstarší chlapec mi raz povedal: Ja by som si veľmi prial byť zdravý, ale v takom prípade by som vás nestretol. Vtedy si vravíte: Čo ešte viac môžem v živote počuť?“

BOŽIE ZÁZRAKY V PRAVÝ ČAS

Silných momentov pociťujú veľa a  vnímajú, že službu sprevádza Božie požehnanie. Prejavuje sa to od vzniku centra, keď bolo treba meniť zariadenie v izbách, pretože predtým to bol domov sociálnych služieb orientovaný na dospelých a zrazu prichádzali niekoľkotýždňové detičky. A financií bol nedostatok.

„Pán Boh vedel, že sa tu buduje úžasné dielo, a robil zázraky vo chvíľach, keď som aj ja pochybovala, či to zvládneme. Financie od štátu nepokrývajú ani mzdy zamestnancov a my sme potrebovali detské postieľky. Veľa som sa modlila a o dva dni nato mi volali z popradskej nemocnice, že ich práve idú vyraďovať, či nemáme záujem.“

Pomoc zhora pociťujú nielen vo veľkých veciach, ale i v maličkostiach. „Keď v meste otvorili predajňu pirôžkov, rozmýšľala som, že by bolo fajn, keby sme nejaké kúpili a doniesli deťom ochutnať.

Ako nad tým uvažujem, zrazu zvoní telefón, že im nejaké pirôžky zvýšili, či nám ich môžu darovať... A takýchto príbehov máme za tie roky neuveriteľne veľa.“

Vedeli by nám o nich rozprávať i  ďalší zamestnanci, ale radšej ostávajú v úzadí. „Bez nich by som nedokázala nič, no nie každý sa cíti na rozhovory do médií,“ reaguje riaditeľka.

GRILOVAŤ, ZÁJSŤ NA PIZZU

K  odbornému personálu patria okrem zdravotných sestier aj opatrovateľky, psychologička, špeciálny pedagóg, vychovávateľ. Môžeme nahliadnuť, v  akých priestoroch pracujú – izby, herne, rehabilitačná miestnosť, multisenzorická oddychová miestnosť.

V dobe našej návštevy je tu pokojnejšie, väčšina detí je mimo areálu – na vyučovaní v špeciálnej škole alebo u lekára. Stretnú sa znovu na obede. Ešte predtým však šéfka zariadenia zasadne znovu k administratívnej práci.

„Byrokratické veci nebavia asi nikoho, ale aj to je moja práca. Zaberajú mi však deväťdesiat percent času, najmä písanie projektov, takže ak chcem s deťmi niečo zažiť, musím si nadrobiť. Veľmi ma baví uletieť s nimi do takého sveta, kde si môžeme spolu aj grilovať či zájsť na pizzu.“

POTENCIÁL OCENENIA

Čas si Alexandra Hovancová našla aj na nás, napriek kope povinností pri vedení troch druhov služieb, ktoré má pod palcom ako riaditeľka, bez zástupkyne. O svojej práci dokáže nielen pútavo rozprávať, ale slová pretaviť v činy.

Odmenou bol i zisk prestížneho ocenenia Krištáľové krídlo v kategórii filantropia, ktoré si pred troma mesiacmi prebrala v Bratislave. Pred naším odchodom si sošku vystavenú na jej stole ešte poobzeráme.

„Potenciál ocenenia vidím v príležitosti dostať našu službu do povedomia verejnosti. Môže nás objaviť viac ľudí, a to nielen z hľadiska sponzorstva. Skôr mám na mysli zvyšovanie povedomia o tom, že deti tu nežijú smutné v podmienkach, kde sa len čaká na ich nezvratný odchod, ale naopak, sú tu veselé.“