Usmiata farebná krajina – taká je Kolumbia

Keď sa spomenie názov latinskoamerickej krajiny, pomenovanej na počesť objaviteľa Ameriky, mnohým z nás sa v pamäti vynárajú spomienky na ťažké obdobia moci drogových kartelov, vnútorných ozbrojených konfliktov a nestability.

Od počiatku nového milénia však päťdesiatmiliónová Kolumbia, ktorej tri štvrtiny obyvateľov tvoria katolíci, urobila významný pokrok.

Na vrchol Monserrate
Krajine, ktorej presný názov znie Kolumbijská republika, dominujú tri horské hrebene tiahnuce sa zo severu na juh, ktoré domáci volajú jednoducho Tres Cordilleras.

Veľká časť jej územia tak leží v značnej nadmorskej výške, výnimkou nie je ani metropola Bogota, vystavaná na pláňach vo vyše dvetisícšesťsto metroch. Uvedomiť si rozlohu hlavného mesta možno najlepšie z 3 152 metrov vysokého vrcholu Monserrate, ležiaceho na východnom okraji osemmiliónového mesta.

Na Monserrate sa dá vyviezť pohodlne lanovkou; alternatívou je strmý turistický chodník tienený príjemnou vegetáciou. Vynikajúci výhľad však nie je jediné, čo tam ľudí láka.

Priamo na vrchole stojí i chrám s názvom Iglesia Basilica del Señor de Monserrate, kde sa najmä domáci Kolumbijčania radi zastavia na krátku tichú modlitbu alebo na nedeľnú svätú omšu.

„Po tichu v kostole si najlepšie uvedomím pokoj a krásu vonku. Najmä keď sa zadívam smerom preč od mesta, na horizonty nekonečných zelených hôr,“ vyjadruje sa poeticky o svojej domovine tridsiatnička María, ktorá tam prišla s manželom a malou dcérkou.

Práve nekonečné zelené hrebene nám budú spoločníkmi už o pár dní, cestou do oblasti Caldas a takzvanej „Kávovej osi“ – oblasti s najväčšou hustotou pestovania tejto vysoko cenenej plodiny v krajine.

Katedrála s prívlastkom „naj“
Štyristotisícové mesto Manizales, centrum oblasti Caldas ležiacej tristo kilometrov západne od Bogoty, je jedinečné vo viacerých smeroch. Dôležitou súčasťou mestskej dopravy sú kabínové lanovky a tamojšia katedrála je najvyššou v celej Kolumbii.

Stošesť metrov vysoký neogotický chrám Catedral Basílica Metropolitana de Nuestra Señora del Rosario je zasvätený Panne Márii Ružencovej. Dielo francúzskeho architekta Juliena Poltiho, ktorý tvoril prevažne v prvej polovici minulého storočia, realizoval taliansky zhotoviteľ Papio Bonarda a jeho spoločnosť. Dokončené bolo presne pred sedemdesiatimi rokmi.

Chrám, ktorý dokáže pojať až päťtisíc ľudí, je zaujímavý najmä z diaľky. Pri detailnejšom pohľade totiž povrch stavby zo surového železobetónu pôsobí trochu rušivo. Prvý dojem však rýchlo napraví interiér - vojsť dovnútra a vyviezť sa na najvyššie dostupné podlažie je už celkom iný zážitok.

V hĺbke pod nami sa ozýva spev a organová hudba; svetlo vchádza dnu najmä cez obrovskú kupolu a vitrážové okná s biblickými motívmi, ktoré spolu tvoria plochu vyše tisíc štvorcových metrov. Vynikajúca je i akustika a Hosana v podaní manizaleského organistu patrí k ozajstným zážitkom chrámovej hudby.

Ťažko povedať, či sa domáci inšpirovali Chrámom svätého Petra v Ríme, ale aj na streche katedrály v Manizales sídli malá kaviareň. Výhľady na mesto v lone zelených vrchov nemajú chybu a čašníci sú veľmi priateľskí.

Veď turisti si prišli pozrieť mesto, na ktoré sú oni hrdí, rovnako ako na svoju katedrálu. Rozdielny je oproti Rímu i pôvod kávy – tú v Manizales s najväčšou pravdepodobnosťou dopestovali doslova na dohľad z terasy baziliky.

V kraji kávy
Oblasť „Kávovej osi“ – Eje Cafetero zasahuje do štyroch oblastí regiónu Paisa, kam patrí i Caldas. Pred ôsmimi rokmi bola zapísaná na zoznam UNESCO, čo zvýšilo atraktívnosť kávových plantáží najmä v očiach návštevníkov regiónu.

Prezrieť si niektoré z hospodárstiev; dozvedieť sa, ako sa tam plodina dostala z Etiópie a Jemenu, odkiaľ pochádza; či zistiť ako sa na základe hmotnosti zŕn delí na tri triedy kvality, je zaujímavou náplňou exkurzie.

Rovnako ako fakt, že domácim ide aj o to, aby odpad zo šúp kávových zŕn, ktorý je pre pôdu toxický, spracovali s využitím špeciálneho druhu dážďoviek na humus. Ideálnou bodkou na záver návštevy je ochutnávka obľúbeného socializačného nápoja v príjemnom tieni altánkov jednej z haciend.

Sneh šesť stupňov od rovníka
„Lepšie ako hory, sú iba hory, na ktorých som ešte nestál,“ spieval Vladimír Vysockij v piesni Proščanije s gorami – Rozlúčka s horami. Z pamäte sa vynárajú počas dní strávených vo vari najkrajšom kraji Kolumbie, vrchoch Sierra Nevada del Cocuy.

Zasnežené vrchy, ležiace len čosi vyše šesť stupňov nad rovníkom, v relatívnej blízkosti venezuelských hraníc, donedávna lákali turistov i horolezcov. Najkrajšími túrami bol stokilometrový okruh miestnym národným parkom či lezecký výstup na najvyšší vrchol oblasti, 5 410 metrov vysoký Ritak´Uwa Blanco.

Pred pár rokmi sa však všetko zmenilo. Pravdepodobne nadmerný počet návštevníkov viedol zástupcov miestneho etnika U´Wa k vydaniu zákazu vstupu na ich územia, a tak v štvortisícových sedlách Cardenillo a Cusiri dnes svieti tabuľka s nápisom no paso – nevstupovať, a s dodatkom, že ide o územie patriace domorodcom.

Oficiálne tak zostali dostupné len jednodňové túry na západnej strane parku. Aj to len s domácim sprievodcom.

Ťažko povedať, či za všetkým hľadať jednoduchší spôsob zárobku, alebo neschopnosť správcov parku starať sa o beztak nebezpečné chodníky a udržiavať ich schodnými. Radíme sa a premýšľame, no svedomie nám vraví, že vrchy nepatria nikomu z ľudí, a keď v nich nezanecháme žiadnu stopu, nedopustíme sa ničoho zlého.

Osem dní strávených v úplnej samote v ich lone je tou najkrajšou odmenou. Aj keď dvakrát stretávame pastierov z kmeňa U´Wa i jazdcov z tohto etnika na koňoch, nik nám nič nezazlieva. Pozrieme sa na seba navzájom s úsmevom, pozdravíme sa a pokračujeme každý svojou cestou. Ostatne, i pastva a jazda na koni sú tam oficiálne zakázané.

Na vidieku najlepšie
„U nás je všetko lacnejšie i chutnejšie než v meste!“ usmeje sa pani Margarita v malej rodinnej reštaurácii v podhorskej dedinke San Mateo, keď nám pripravuje vynikajúce kakao s kúskom čerstvého tvarohu. O jej slovách ani netreba polemizovať.

Hoci až dnes vieme, že krstné meno Margarita vzniklo z perzského morvared – perla, pomenovať takýmto slovom jej kulinárske dielo možno hneď namieste.

Margarita akoby bola typickou zástupkyňou ľudí z tejto malebnej krajiny. Milá, skromná, dôverčivá a vždy ochotná pomôcť a poradiť. S takouto stránkou Kolumbijčanov sa počas piatich týždňov strávených v oblasti stretávame na každom kroku. Príliš často na to, aby mohlo ísť „len o náhodu“.

Bolestivé roky
Vidieť veci v čo najlepšom svetle možno z niekoľkých dôvodov: niekedy za pomerne krátky čas neprenikneme do hĺbky súvislostí; inokedy priťahujeme len podobných ľudí; a v neposlednom rade musíme pripustiť, že veci sa môžu zmeniť k lepšiemu.

Fakt, že Kolumbia bola do veľkej miery nebezpečnou a kriminálnou krajinou, poprieť nemožno. Len v Medellíne sa počas vrcholu drogovej vojny počet vrážd pohyboval na úrovni 375 na stotisíc obyvateľov ročne.

Široko-ďaleko najznámejším zločincom v krajine bol kokaínový kráľ Pablo Escobar, ktorý zahynul v policajnej prestrelke v decembri 1993. Muž, ktorý začínal ako zlodej automobilov a náhrobných kameňov, sa postupne stal najvýznamnejším narkobarónom planéty. A hoci ho niektorí chudobní Medellínčania považovali za Robina Hooda, ako ho i prezývali, skutočnosť bola celkom iná.

Stavanie nemocníc, chrámov a obytných štvrtí – aktivity, ktorými si chcel získať chudobu – predstavovali len malý zlomok jeho činnosti. V skutočnosti jeho kriminálna činnosť, pri ktorej si zakladal na hesle: Plata o plomo! (Striebro alebo olovo!), za sebou zanechala vyše štyritisíc mŕtvych z radov jeho protivníkov, policajtov, právnikov i celkom bežných ľudí.

Nepočítajúc všetky životy, ktoré zničil predajom kokaínu. Pritom on sám mu nikdy neholdoval. Činom, ktorým si pohneval i posledných prívržencov, bol bombový útok na let číslo 203 domácej spoločnosti Avianca.

Cieľom útoku, ktorý sa odohral desať dní po začiatku našej nežnej revolúcie v roku 1989, mal byť prezidentský kandidát, ktorý však na palube Boeingu 727 nebol. Tragédia si však vyžiadala 110 nevinných životov a bola začiatkom „lovu na Escobara“, z ktorého už nemohol uniknúť.

Cestou k zmene
Načo je dobré to všetko spomínať? Žiaľ, i Pablo Escobar sa hlásil ku katolíckej viere. Veril, že k jeho záchrane v krízových situáciách neraz prispel Ježiš v podobe Santo Niño de Atocha, čo je v hispánskej kultúre obľúbené vyobrazenie Božieho Dieťaťa s košíkom, čutorou a pútnickou palicou s mušľou.

Aj mnohí členovia Escobarovho zločineckého gangu sa modlili. K Júdovi Tadeášovi – patrónovi zúfalých a stratených prípadov či k Panne Márii z Aguacataly. V prípade ich ťažkého dualizmu, v ktorom si určite uvedomovali následky svojich činov, však šlo len o márne pokusy o zbavenie sa zodpovednosti. 

Od čias moci medellínskeho drogového kartelu sa, našťastie, väčšina vecí od základu zmenila. A drvivá väčšina zo štyridsiatich miliónov kolumbijských katolíkov žije svoje jednoduché každodenné životy tak, ako sme ich mali možnosť vidieť.

Zostáva nám úprimne veriť, že aj na príklade z nedávnej minulosti svojej krajiny si dokážu do detailov uvedomiť, že jedinou cestou je cesta dobra. Cesta, na ktorej je potrebné zotrvať.