V Blatnom pomáha s poľnými prácami sv. Vojtech

Asi dvadsať minút cesty po diaľnici z Bratislavy smerom na Trnavu sa po pravej strane kúsok od diaľničnej odbočky na Senec vynára panoráma dedinky Blatné.

„Šarfia, ako sa obec pôvodne volala, je známa špeciálnymi dierkovými výšivkami, chutným pečivom s názvom škobrtance a zvlášť dychovou hudbou Šarfianka. Ak by sme chceli skúmať historické materiály o jej cirkevnom živote a farnosti, dostali by sme sa hlboko do 13. storočia. Kresťanská viera tu napĺňa srdcia ľudí už viac ako sedem a pol storočia a aj dnes má svoju aktuálnu podobu,“ predstavuje na úvod farár Juraj Kormúth.

Medzi približne 1 800 obyvateľmi sa podľa neho nájde mnoho angažovaných veriacich i niekoľko modlitbových spoločenstiev.

„O živej podobe viery svedčí aj dar farnosti pre Cirkev,“ naráža na viacerých kňazov a rehoľné sestry, ktorí vo farnosti dozreli, „za posledných 70 rokov vyrástlo spomedzi jej radov dvanásť duchovných povolaní. Máme nádej, že to nebude konečné číslo, aj teraz máme jednu čakateľku na večné sľuby.“

Kostol, kaplnka aj kríže

Prícestné kríže vítajú pútnikov do Blatného z každej strany. Duchovný otec farnosti približuje, že „motívom ich vzniku boli prosby, vďaky alebo oslava Stvoriteľa. K votívnej architektúre môžeme priradiť aj malú kaplnku zasvätenú Najsvätejšej Trojici a niekoľko náboženských plastík.“

Najdominantnejšou sakrálnou stavbou a zároveň architektonickou pýchou obce je kostol zasvätený sv. Vojtechovi, ktorý je i duchovným centrom farnosti. „Po viacerých prestavbách sa obyvateľom obce za pomoci horlivého kňaza podarilo v roku 1742 postaviť súčasný chrám.

Už pohľad na ohradný múr a priečelie kostola nám sľubuje, že v jeho vnútri na nás čaká baroková výzdoba. Na prvých krokoch v posvätnom priestore chrámu nás upúta dominantný barokový hlavný oltár s obrazom biskupa Vojtecha, ktorý približuje udalosť udelenia sviatostí kráľovi Štefanovi.

Ďalšou zaujímavosťou je počet biskupov v presbytériu. V našom kostole ich máme na malom priestore zobrazených štyroch. Podobnými prvkami sa zväčša honosia rôzne významné kostoly a katedrály,“ dozvedáme sa na prehliadke farského kostola.

Cestu k patrónovi hľadajú

Okolité šíre polia nasvedčujú, že Blatňania sa už oddávna živili poľnohospodárskou prácou. Nečudo, že v týchto radoch hľadali aj svojho patróna. Ich voľba padla na sv. Vojtecha, ktorý má k roľníkom blízko.

„Tradovalo sa o ňom, že zjari či na jeseň sa ponáhľa pomáhať s poľnými prácami. Vzývali a prosili ho aj o vlahu, spájali sa s ním v dennej modlitbe, na ktorú ich pozýval hlas hlavného zvonu zasväteného patrónovi farnosti.

Podľa legendy svätý Vojtech pri svojom putovaní po obrátení Maďarov prechádzal cez Blatné, kde si odpočinul. Podobne ako v Gaboltove pri ceste za kristianizáciou pohanov sa táto legenda sotva zakladá na pravde,“ prezrádza s úsmevom farár Juraj Kormúth.

Žartovne pokračuje, že Blatňania sa k svojmu patrónovi zachovali trochu nevďačne, keď si hlavné farské slávnosti prehodili na výročie posviacky chrámu.

Hneď ich však obhajuje: „Viedli ich k tomu celkom praktické okolnosti. V dňoch, keď si pripomíname sv. Vojtecha (23. apríla), býva ešte dosť vrtkavé počasie a niekedy je tesne po Veľkej noci. Pre miestnych obyvateľov to znamenalo blízko po sebe chystať oslavu a pozývať na ňu širšiu rodinu.“

Trošku ho však mrzí, že prehodením termínu hodov sa medzi ľuďmi oslabilo povedomie slávenia patróna farnosti. „Zostáva tak pre nás výzvou, ako úctu k sv. Vojtechovi opäť posilniť,“ zamýšľa sa nad tým, ako sa opäť dostať bližšie k ochrancovi obce.

Otvárajú dvere pre deti a mládež

Eva Španová sa v Blatnom venuje pastorácii detí posledných desať rokov. „Podobne ako inde pozývame deti na pravidelné stretká na fare, zvykneme pripravovať vianočnú jasličkovú slávnosť, koledujeme v programe Dobrej noviny, organizujeme krížové cesty, pobožnosti, rozličné aktivity pre celé rodiny či obľúbenú párty svätých,“ vymenúva podujatia, ktoré obohacujú farský život.

Na nezáujem či nedostatok dobrovoľníkov sa nesťažuje, avšak aj oni čelia problémom dnešnej doby: „S odlivom mladých ľudí, ktorí sa po birmovke už do kostola nevracajú, s dilemou rodičov, ktorí váhajú, či prihlásiť dieťa na prípravu na prvé sväté prijímanie alebo na tenis, pričom si neuvedomujú, že sú to neporovnateľné veci.

Aj k nám už dorazil istý individualizmus, ktorý mnohých vedie k myšlienke, či z toho budú niečo mať, a chcú si pre seba vyberať len čerešničky na torte. Toto všetko občas prináša frustráciu a človek sám uvažuje, či pokračovať ďalej.“

Občas sa ale pritrafia aj pozitívne ohlasy, ktoré o to viac zahrejú pri srdci. „Napríklad na ulici stretnete pätnásťročné dievčatá, ktoré sa pred rokom zapojili do vianočného divadla, a prekvapia vás otázkou: ‚A čo hráme nabudúce?‘

Alebo vás zastaví neznáma mamička, ktorá do kostola často nechodí, a opýta sa: ‚Akú pieseň ste to s deťmi spievali? Dcéra ju stále opakuje, a nevie si spomenúť všetky slová!‘ A presne toto sú tie momenty, ktoré vás presvedčia, že to zmysel má, že netreba prestať, že to semienko nádeje sa kdesi zakorenilo a chce rásť,“ teší sa z drobných milých momentov Eva Španová.

V čase pandémie sa im aj vďaka tejto viere podarilo pokračovať v detských stretnutiach, hoci iba v online priestore. „Ale zato sme zapojili rodičov, ktorí si môžu vyskúšať rolu animátora a zopakovať mnohé pravdy viery,“ vidí pozitíva aj v tomto čase.

Keď sa viaceré rodiny spojili a pripravili betlehem v prírode na vyhľadávanom prechádzkovom mieste nad dedinou, ani netušili, aký záujem vzbudia aj u ostatných obyvateľov okolitých dedín.

„Keď ho muži odkladali, neznámi okoloidúci im vraveli: ‚Nekazte to, nechajte to ešte! Bude nám to chýbať!‘ V poslednom čase na to nadviazala krížová cesta pripravená nielen cez jednotlivé zastavenia symbolizované krížmi, ale aj cez interaktívnu verziu pre deti a texty pre dospelých.

Verím, že keď pominie pandémia, budeme si spomínať práve na tieto momenty, ktoré otvárajú dvere farnosti pre všetkých Blatňanov. Možno sa z nich stane tradícia, ktorá bude novou inšpiráciou pre ďalší farský život,“ pozerá do budúcna aktívna farníčka.

„Vďaka patrí aj nášmu pánu farárovi, ktorý tieto aktivity nielen podporuje, ale sa do nich aj živo zapája a povzbudzuje nás do ďalšej činnosti.“

Vďaka za dobrých kňazov

Hlbokú duchovnú stopu v blatnianskej farnosti zanechalo viacero kňazov. Členka farskej ekonomickej rady Viera Srnáková sa v spomienkach vracia do roku 1968.

Vtedy do farnosti prišiel dôstojný pán Michal Jurišič, ktorý ju spravoval až do svojho odchodu do večnosti v roku 1993. Práve on zohral najdôležitejšiu úlohu v jej duchovnej ceste.

„Vychoval celú jednu generáciu farníkov. Bol prísny, ale zároveň veľmi ľudský, miloval deti, záležalo mu na pravosti, úprimnosti a čistote viery, ku ktorej nás viedol. Okrem toho, že sme ako deti s obľubou chodili na jeho liturgické slávenia, vedel nás pritiahnuť aj k práci okolo kostola alebo fary.“

Hoci sa pod vedením dlhoročného farára dokázali sami chopiť mnohých náboženských aktivít, po jeho smrti zostala fara takmer desať rokov prázdna. „Správa farnosti bola pridelená dekanovi Jánovi Zabákovi, farárovi v Čataji.

Za jeho pôsobenia sme sa pustili do rozsiahlej rekonštrukcie kostola. Najskôr odvodnenie kostola a potom rekonštrukcia interiéru, ktorá zahŕňala obrovskú reštaurátorskú prácu, aby sa kostolu vrátila pôvodná baroková podoba – reštaurácia sôch, oltárov, maľba nových fresiek, nové zariadenie do svätyne, všetko pod vedením reštaurátora Pavla Stachu,“ vyratúva zachránené pamiatky v kostole Viera Srnáková.

Po ňom na krátky čas farnosť spravoval dominikán Marek Kolarovič, ktorý sa s veľkou láskou venoval chorým a núdznym ľuďom. Ďalšie oživenie prišlo s Mariánom Horváthom, aj keď nepôsobil priamo v Blatnom, ale v susednej Kaplne.

Členka farskej ekonomickej rady o ňom hovorí ako o „kňazovi modlitby a kontemplácie, bol veľký ctiteľ Panny Márie, Božieho milosrdenstva a hlavne Eucharistie. Viedol nás práve k týmto hodnotám. Za jeho pôsobenia vznikli modlitbové spoločenstvá vo farnosti, veľa času venoval duchovnému vedeniu mladých“.

Stále však nebol ich „vlastný“. Aby ho dostali, museli vybudovať vhodné farské priestory, čo sa podarilo vďaka obetavej práci farníkov, a tak v roku 2004 arcibiskup Ján Sokol požehnal novú farskú budovu. Blatňania sa dočkali aj vlastného správcu farnosti – Romana Stachoviča.

„Ako mladý kňaz si získal hlavne mládež, deti, miništrantov a svojou láskavosťou aj srdcia tých starších. Keď v roku 2009 odišiel do Skalice, nahradil ho Jozef Slamka,“ spomína Viera Srnáková na výnimočných kňazov. Po uvoľnení náboženského života sa v roku 1990 tešili z príprav primičných slávností troch rodákov – saleziánskych kňazov Jaroslava Hoffera, Antona Baníka a Jozefa Daniela Pravdu.

„Boli vysvätení buď tajne, alebo v cudzine počas rokov totality a, samozrejme, zo známych dôvodov sláviť svoju primičnú svätú omšu vo svojom rodisku nemohli.“ O pár rokov neskôr sa na bohosloveckej fakulte pripravovali na kňazstvo ďalší dvaja v tom čase mládenci z Blatného – Branislav Trubač a Štefan Rusňák.

Hľadanie koreňov

Súčasný farár Juraj Kormúth sa k pastorácii snaží pristupovať s pokorou a pokračovať v hodnotách predošlých kňazov.

„Znamená to hľadať tie korene, ktoré sú schopné čerpať živiny a dávať stabilitu. K tejto myšlienke ma priviedol hlavný oltárny obraz v našom chráme, kde budúci kráľ prijíma sviatosti od biskupa Vojtecha. Keďže som predtým pôsobil vo farnosti svätého Štefana, kráľa, symbolicky som sa premiestnil na miesto, kde sa jeho spoločenstvo s Cirkvou upevnilo. Aj my sa potrebujeme vrátiť k vlastným duchovným koreňom a prežiť túto udalosť stretnutia s Pánom nanovo.“

Tomu prispôsobili aj farské aktivity: „Od misií vo farnosti cez poznávanie Svätého písma, katechézy o svätej omši, púte, obnovy či stretnutia rôznych skupín.“ Uvedomuje si však, že viera je dar, ktorý keď sa nerozvíja, zakrpatie.

„Človek nevie, že ju stratil, no jeho život sa postupne prestane odlišovať od ľudí bez viery. Zostanú mu len rôzne útržky, zvyky a tradície bez hlbšieho prepojenia.

Hoci môže konať aj veľa prospešných vecí, ak aktívne neinvestuje do svojej duše, jeho vnútorné svetlo postupne zhasne. Aj preto ma ako miestneho kňaza trápi, že mnohé duchovné podnety – okrem prípravy na sviatosti – zostávajú zatiaľ bez väčšej odozvy,“ s povzdychom konštatuje, no vidí omnoho viac pozitív a farnosť si pochvaľuje.

Stretol sa v nej s ochotou a podporou od mnohých. „Vo farnosti pôsobí niekoľko modlitbových spoločenstiev aj menší zbor nadšencov pre hudbu. V škole máme okolo 80 percent žiakov prihlásených na náboženskú výchovu a taký civilný pohreb je vlastne rarita. No nesmieme zaspať na vavrínoch.“

Nezaspali ani počas zatvorenia kostolov a obmedzení. „Poopravovali sme kaplnku, prícestné kríže, pastoračné priestory, vybudovali novú krížovú cestu, na ktorej sme vysadili 38 stromov. Založili sme farskú charitu, ktorá sa zapojila do pomoci s nákupmi, očkovaním seniorov a distribúciou potravín.“

Rovnako aj prípravu na prijatie sviatostí presunuli do online priestoru. „Ľudia sa okolo Veľkej noci začali intenzívnejšie ozývať s túžbou prijímať sviatosti. Už teraz sa ukazuje, že pastorácia v budúcnosti bude osobnejšia.

Niečo sa z nej vytratí, no to, čo nám ponúka dnešná situácia, je vlastne príležitosť nezabudnúť na svoje korene a s vierou ísť do väčšej hĺbky. Nosím v srdci nádej, že tie dnešné sadenice prinesú do farnosti ďalšiu duchovnú úrodu. Vzrast však dáva Pán.“